ROZHOVOR

Ruský spisovateľ a ostreľovač: Zabíjanie je ako droga

Spisovateľ NIKOLAJ LILIN prežil detstvo vo vojne v Podnestersku, potom ho poslali bojovať do Čečenska.

NIKOLAJ LILIN (1980) sa narodil v Benderi v Moldavsku, kde žil do 18 rokov. Po dvojročnej službe v armáde bojoval vo vojne v Čečensku. Pracoval v bezpečnostných službách v Rusku aj v Izraeli, v roku 2003 sa presťahoval do Talianska. Vydal štyri kn(Zdroj: Profimedia)

Ako dvanásťročný behal v predklone po uliciach moldavského mesta Bender a vyzliekal z mŕtvych ozbrojencov nepriestrelné vesty plné munície. Bola občianska vojna a mŕtvi ležali na každom rohu. Dnes sa len skromne usmieva, keď na svoje detstvo spomína. „Vtedy to robili všetky deti,“ povedal. Ale nie všetky deti v dospelosti opísali svoje skúsenosti z vojen tak, ako to dokázal Rus NIKOLAJ LILIN. O tomto zvláštnom mužovi s úsmevom básnika by nikto nepovedal, že bol jedným z najlepších lovcov ľudí v ruskej armáde.

Keď má niekto dvanásť, chápe, čo je smrť?

„Nie. Bola to hra. Niekedy sa mi zdá, že som dodnes presne nepochopil, čo je smrť.“

No vtedy ste videli ľudí zomierať. Napriek tomu ste sa nebáli?

„Nie. I keď mi vtedy priamo pred očami zabili kamaráta. Zastrelil ho strelec. Šli sme obaja na bicykli. On zrazu spadol. Videl som, že má v hrudi maličkú dierku.“

Ako môže človek zabiť dvanásťročné dieťa?

„Jednoducho. Strelci strieľajú po všetkom, čo sa hýbe.“

Vy to musíte vedieť najlepšie. Tiež ste boli strelcom...

„Preto vám to hovorím. Aj v Čečensku sa také veci diali. Bohužiaľ, často sa strieľalo na ženy a deti.“

Hovorí sa, že najväčších zverstiev sa dopúšťajú vojaci zo strachu...

„To je rôzne. Ale strelci nekonajú pod vplyvom strachu. Ale... viete... chcel som vás poprosiť... o Čečensku by som radšej veľmi nehovoril. Ono to je všetko... Napísal som o tom knihu a to ostatné by som nechal spať. Viacerí ľudia, ktorí tam so mnou boli, žijú, a to by nebolo dobré.“

Je teda aspoň možné urobiť trochu poriadok vo vašej autobiografii? Z ruských zdrojov mám totiž zmätok. Mnohí vás osočujú, že ste si autobiografiu prikrášlili, ak nie vymysleli...

„Narodil som sa v Benderi v roku 1980. Žil som tam až do 18 rokov. Potom som dva roky slúžil v armáde. Poslali ma do Čečenska. Po vojne som pracoval osem mesiacov v Rusku v súkromných bezpečnostných štruktúrach. Koncom roku 2000 som veľmi rýchlo z Ruska odišiel. Moja mama žije v Taliansku už 16 rokov. Ja som však najprv zamieril do Izraela, kde som pracoval v súkromnej izraelskej bezpečnostnej agentúre. Do Talianska som prišiel 24. decembra 2003. Pamätám si to, pretože bol Štedrý deň a mne na letisku ukradli kufre. Stačí?“

Takže predsa len sú vaše knihy do značnej miery autobiografické. Lenže často sa v Rusku, čiastočne i v zahraničí diskutuje o tom, nakoľko sú vierohodné a či ste to všetko vôbec mohli stihnúť prežiť.

„Moje knihy nemožno nazývať čistou autobiografiou. Píšem ich takým zvláštnym spôsobom. Predstavujem si, že sedím s priateľom a rozprávam mu príbeh. Ale tak, ako ho chcem rozprávať. Nechcem však rozprávať o sebe, o svojom živote, politike – jediný môj cieľ je literárny. Rád píšem. Prebudilo sa to vo mne v Taliansku. Pochopil som, že to veľmi pomáha mojej psychike. Bol som malý, keď som prvý raz videl vojnu. I preto teraz píšem knihu opäť o čečenskej vojne, ale nie ako vojak. Skôr z pozície civilistov, ktorí vnímajú vojnu ako živelnú katastrofu. Nikto tak netrpí vo vojne, ako obyčajní ľudia. Už nepíšem v prvej, ale v tretej osobe.“

Vaša posledná kniha „Voľný pád“ o ruskom strelcovi v Čečensku, ktorá teraz vyšla v češtine, je váš príbeh?

„Ani nie... Je to príbeh na motívy môjho života. Rozprávam príbehy svojich literárnych hrdinov. Aj ja sám som tam ako literárny hrdina a nechcem sa pliesť s realitou.“

Prestali sme sa pokladať za Rusov

Kto vo vás objavil literárny talent?

„Keď som prišiel do Talianska, pracoval som v bezpečnostnej službe. Raz ma oslovila divadelná spoločnosť, ktorá pripravovala hru o vojne v bývalej Juhoslávii. Hľadali odborníkov alebo pamätníkov. Našli však len veteránov 2. svetovej vojny. No to je niečo úplne iné než súčasné lokálne konflikty. Neexistujú žiadne masívne útoky, fronty... tie najhoršie veci sa odohrávajú priamo za rohom. Konzumuješ doma šašlík a tvojich susedov práve podrezávajú. Takže si tí divadelníci našli mňa. O Čečensku som im takmer nič nepovedal. Skoro nikdy a s nikým nehovorím o svojich čečenských skúsenostiach. Držím túto etapu svojho života v sebe. Tak som im rozprával o vojne v Podnestersku, ktorú som prežil ako dieťa a videl som tam bojovať aj svojho otca.“

...Môžem sa spýtať, na ktorej strane?

„Na strane obrancov mesta Bender. Behal som za ním s kamarátmi po ulici. Môj otec bojoval proti moldavskej armáde. Lenže keď prišli Rusi, obrancovia mesta, ako bol on, strieľali. Otec prežil tri atentáty, ktoré naňho asi spáchali ruské služby...“

Aj vy ste predsa Rusi...

„Sme Rusi, hovoríme po rusky, máme sibírske korene... Lenže keď prišli do Benderu ruskí vojaci, prestali sme sa za Rusov pokladať. Pretože ruská armáda sa k nám správala tak neľudsky... to sa nedá opísať.“

Myslela som, že prišli brániť ruskojazyčné obyvateľstvo.

„Prišli sem presadzovať záujmy Moskvy. V Benderi narazili na domobranu zloženú zo skúsených ruských banditov, ako bola moja rodina. Boli sme slušne ozbrojení – u nás doma, v záhrade, bol zakopaný celý arzenál. A môj otec s ďalšími ľuďmi raz vykopali tie zbrane a išli do boja za vlastné mesto, za náš dom.“

Vy ste sa do bojov aktívne zapojili, aj keď ste mali iba dvanásť. Zbierali ste muníciu z mŕtvol...

„...Aj sme vykonávali takú amatérsku špionáž. Prenikali sme čo najbližšie k moldavským vojakom a potom sme o ich pozíciach a všetko, čo sme videli, rozprávali našim.“

Rusov viedol slávny generál Lebeď, ktorý potom velil i ruskej armáde v Čečensku a uzatvoril s Čečenmi mier... z nepriateľa, ktorým bol pre vás v Benderi, sa stal vlastne vaším veliteľom, keď ste slúžili v Čečensku...

„Toho človeka som neznášal. Typický ruský autoritatívny generál.“

Nakoniec zahynul pri havárii vrtuľníka...

„To nebola havária.“

Na náhody neveríte?

„Viete, on mal... nie radšej nie. Teda to nebola havária. Chcel sa stať prezidentom. Mal šancu, páčil sa nielen ruským nacionalistom. Lenže v Rusku všetci, ktorí sa chcú stať prezidentom, majú zrazu fatálne problémy. Nehľadiac na to, že k havárii došlo týždeň po tom, čo verejne potvrdil, že by chcel kandidovať. A hneď... atentát.“

Muži sú schopní veľkých krutostí

Už viem, že sa vás nemám pýtať, ako to viete... V dvanástich ste zažili smrť kamaráta, o šesť rokov neskôr ste sa ocitli v čečenskej vojne. Išli ste tam dobrovoľne? Vybavený zážitkami z detstva?

„Vôbec nie. Rusi ma odviedli do armády, pretože som bol ruský občan. A poslali ma do Čečenska. Oficiálne druhá vojnová kampaň proti Čečensku ale začala až 29. augusta 1999. Ja som tam bol už rok predtým.“

Teda v akejsi medzivojnovej dobe, v priebehu prestávky, kedy panoval na severnom Kaukaze relatívny mier a platila mierová dohoda podpísaná z ruskej strany práve generálom Lebeďom?

„Áno. Lenže Rusi už vtedy posielali do oblasti svojich ľudí, ktorí tam plnili tajné, špeciálne úlohy v horách. Hlavný problém bola vtedy hranica s Gruzínskom, po ktorej rebeli chodili s karavánami i so všetkými potrebnými zásobami.“

Do Gruzínska ste neprenikali? Vtedy sa o tom dosť hovorilo a Gruzínci protestovali, ale Moskva to urputne popierala...

„Dve operácie sme vykonali na území Gruzínska. Rebeli tam mali niekoľko táborov a prechádzali ľahko hranicou. Čečeni sa na gruzínskom území tešili výraznej podpore nielen Gruzíncov, ale predovšetkým USA. Priamo na území Gruzínska aktívne pracovala CIA. Ale množstvo iných... povedzme prostredníkov... využívala Gruzínsko pre svoje ciele v čečenskom konflikte. Okrem Američanov tam boli aktívni aj Francúzi. Dokonca sme jedného ich človeka zajali, ale keď sme zistili, že ide o Francúza, museli sme ho pustiť. Keby sme ho chytili na území Čečenska, respektíve Ruska, to by bola iná vec. Ale my sme ho zajali v Gruzínsku. Navyše sme pri tom zabili dvoch jeho kolegov. Bola to ťažká doba.“

Pomohli vám vojnové zážitky z detstva?

„Určite áno. Preto si ma aj vybrali na čečenskú misiu. Všetci, ktorých vtedy posielali do Čečenska, boli špeciálne vyberaní. Chlapci z periférie, často tí, ktorí už vojnu prežili... To viem na sto percent. Všetci, čo sme tam boli, sme mali za sebou nejakú drsnú skúsenosť. Skoro nikto nepochádzal z Moskvy a Petrohradu. My sme boli chlapci s ťažkými osudmi z problematických oblastí. Mnohí z nás za sebou mali kriminál, často sedeli za vraždy, za násilie, bitky... teda kruté decká. Vedeli, že nás už nemusia k zabíjaniu nijako psychologicky pripravovať. Už sme pripravení boli. Stačilo nás dostať do situácie, ktorú sme museli prežiť len tak, že sme niekoho iného zlikvidovali. A my sme to urobili. Aby sme prežili, urobili sme čokoľvek.“

A čo strach... Ako dieťa ste ho necítili. V dospelosti sa objavil? Alebo ste vojnu vnímali ako film...

„To nie. Nikdy som vojnu nechápal ako film. Veľmi dobre som vedel, že zabíjanie a mŕtvoly sú reálne. Lenže keď si myslíš, že bojuješ za niečo veľké, správne – strach ustúpi. To je taká mužská vlastnosť. My muži sa menej bojíme smrti, pretože sme hlúpejší, než ženy.“

A nerodíte...

„Áno. Nevieme, čo je materstvo. Preto sme schopní veľkých krutostí. Niekedy nielen voči druhým, ale i voči sebe.“

Spomeniete si na svoje úplne prvé stretnutie so smrťou?

„Vyrástol som v kriminálnej štvrti mesta Bender. Prvý raz som videl na vlastné oči vraždu ako šesťročný. Priamo na ulici zarezali chlapa ako zviera. Pozeral som na to. Ten muž bol starý kriminálny bos a nesúhlasil s mladým kriminálnym pokolením. Tak ho podrezali za bieleho dňa. Pamätám si to ako keby to bolo dnes. Všade okolo stáli ľudia, on medzi nimi. Zrazu k nemu pristúpili mladíci, jeden z nich ho chytil za hlavu odzadu a za krk a druhý mu zapichol nôž najprv do hrudi a potom do brucha. A potom ho dobodal ešte niekoľkokrát. Keď ho ale hodili na zem, ešte žil. Zomieral pomaly.“

Nikdy sa vám o tom nesnívalo? Ani ako malému decku?

„Nie. S tým som nikdy nemal problém. Vyrástol som v istom zmysle v prostredí, kde smrť bola prítomná každý deň. Všetci muži v našej rodine boli nimródi. Zbrane sme doma mali vždy. Dedko vo mne chcel prebudiť bojového ducha a ako chlapca ma nútil zabíjať sliepky. Dal mi nôž a povedal: tak chlapče, a teraz odrež tej sliepke hlavu. Mal som päť rokov.“

Našťastie máte dcéru, druhá sa vám narodí v apríli. Inak by ste asi synov tiež učili zarezávať hydinu...

„Nie, ani keby som mal syna, toto by som ho neučil. Ja už žijem úplne inak, než v minulosti, než žila moja rodina. Bola to rodina lovcov. Ale vojna je niečo iné. Tam smrť prichádza náhle, bez upozornenia, bez ohlásenia.“

Bolesť takmer necítim

Skúsenosti z detstva i Čečenska ste uplatnili, keď sa na vás obrátila talianska divadelná spoločnosť?

„Chceli, aby som im napísal niekoľko maličkých poviedok o vojne.“

Po taliansky?

„Literatúru som vždy písal len po taliansky.“

Poviedky sa páčili?

„Dramaturg ich ukázal kamarátovi vydavateľovi. Po mesiaci mi zavolali. Z prvej schôdzky som sa domov vrátil s kontraktom na desať rokov. A začal som písať.“

Boli ste rád, že môžete opustiť prácu rôznych bezpečnostných agentúr a tajných služieb?

„Páčilo sa mi to. Lenže... Už pred uzatvorením kontraktu s vydavateľstvom som to prestal robiť, keď sa nám narodila prvá dcéra, v roku 2006. Keď mala rok, šiel som ju v Turíne ukázať kolegom a matke. Bol som vždy veľmi opatrný a tak som sa pozrel na spodok auta – medzi zadným kolesom a blatníkom bol akýsi balíček. Zavolal som políciu... Dodnes môžem chodiť ozbrojený. V Taliansku je ťažké získať právo nosiť zbraň. Ja ho mám. Môžem mať pri sebe pištoľ i guľomet. Taliani vedia, prečo mi to povolili.“

Tetovanie máte odkiaľ?

To je moja vášeň. Keď som bol malý, strašne som sa chcel podobať dedkovi. Aj tým tetovaním. Nemá ale žiadny kriminálny význam. S prvým tetovaním som začal ako osemročné decko. A urobil som si ho sám.“

Nebolelo to?

„Trošku... ja vlastne neviem. Skoro necítim bolesť.“

Potetovaný dedko bol súčasťou podsvetia, kriminálneho sveta?

„Ponímanie kriminálneho sveta v našej rodine bolo akési zvláštne. Videli sme to politicky. V mojej rodine zomrelo sedemnásť jej členov rukami boľševikov. Od roku 1937 do roku 1987, kedy zabili môjho posledného strýka. Vo väzení ho zavraždili agenti KGB.“

Prečo?

„Bol súčasťou kriminálnych štruktúr. Lenže, benderovské podsvetie je nejaké iné, než moskovské. Vysvetlil by som vám to takto: bežný kriminálnik porušuje zákon, aby ľahko získal peniaze. My, náš klan, sme porušovali zákon principiálne. Bola to taká forma protestu proti akejkoľvek moci. Môj dedko celý život bojoval proti systému, ale tiež od neho závisel. Pretože keď systém zanikol, on stratil zmysel života. Rozpadol sa Sovietsky zväz a on zrazu nemal čo robiť. Nedokázal sa zapojiť do nových kriminálnych skupín, on a jeho druhovia sa uzatvorili do seba a pomaly vymreli. V mojom meste už nikoho z nich nenájdete.“

Mladí členovia sa rozpŕchli po svete ako vy?

„Aj môj brat žije v Taliansku s matkou a rodinou. Teraz sa nedávno ženil. Priviezol si nevestu z Dagestanu a konvertoval na islam. Je moslim.“

Pritom vy ste proti moslimom bojovali...

„Ťažko povedať, proti komu som bojoval. Ja som bojoval, aby som prežil. Nikdy som ale prvoplánovo nebojoval s moslimami – tých si nesmierne vážim.“

Bojovali ste s teroristami, ale tí boli predovšetkým z islamských krajín, že?

„V Čečensku áno. Zo Saudskej Arábie, Afganistanu a Pakistanu... Problém bol v tom, že naše ruské tajné služby nechceli, aby sme ich chytili. Stalo sa nám niekoľkokrát, že sme chytili päť teroristov a za mesiac sme ich opäť mali proti sebe – boli na slobode. Lepšie o takých veciach nevedieť, budete lepšie spať.“

Zahraničných žoldnierov bolo Čečensku plno?

„Dosť. Ale nie všetci boli rovnakí. Raz sme zajali mladého Araba z bohatej rodiny. Všetkých jeho spoločníkov sme zabili. Bol len jeden ranený, ale zomrel...“

volnypad.jpg

Najnovšia Lilinova kniha Voľný pád vyšla aj v češtine.

FOTO: Paseka.cz

Ranených nepriateľov ste neošetrovali?

„Povedal by tom, že tomuto sme pomohli zomrieť. A veliteľa sme zajali. Viezli sme ho autom na rozpracovanie. Naša skupina nemala právo vypočúvať. Našou úlohou bolo fyzicky likvidovať alebo zatknúť. Pokiaľ sa to podarilo, zaviazali sme im oči, zapchali uši i ústa, dali im na hlavu vrece a starostlivo ich zviazali. Boli ako... ako kus dreva. Potom sme ich odovzdávali ďalším ľuďom, ktorí ich už vypočúvali, mučili, týrali, psychicky rozpracovávali... Tento Arab mi v aute ležal pri nohách. Bolo to už koncom mojej služby a ja som prestával veriť... bol som strašne unavený.“

V čo ste prestával veriť?

„Že... že to všetko má zmysel.“

Keď ste prišli do Čečenska, tak ste verili v zmysel svojho počínania?

„Nechcel som ísť do vojny. Všetko, čo som robil, som robil, aby som prežil. Postupne som začal chápať, že nikto nie je v práve. Ja som sa ocitol na nesprávnej strane, Čečeni tiež na nesprávnej strane... Jediný, kto bol v práve, boli civilisti. Tí to schytali od Rusov i od svojich Čečenov. Strašne trpeli. Úprimne... ruský vojak, to je ten najväčší hajzel, akého si môžete predstaviť.“

Vy ste boli tiež ruský vojak...

„Ja som neslúžil v armádnych štruktúrach. Viac by som to nešpecifikoval. Napríklad u nás neexistovalo mazáctvo. Asi preto, že sme všetci boli chodiaci ozbrojení vrahovia. Našou hlavnou úlohou bolo chodiť do lesa vraždiť ľudí. Každý z nás vedel, že pokiaľ jeden druhému povieme zlé slovo, vyjdeme 200 metrov do lesa a ja ho zabijem.“

Ani toho zajatého Araba ste teda zbytočne nemučili...

„Mal kŕče a ja som mu dal dole vrece z hlavy a vybral šatku z úst. On mi zrazu anglicky poďakoval. Pýtam sa ho: „Ty sa bojíš?“ On odpovedal: „Áno, bojím“. V aute sme mali vylepený taký plagát britskej skupiny Manowar. Vidím, že sa na neho pozerá. Odrazu povedal: „Ja som bol na ich koncerte.“ Najprv som ho nechápal. Arab, islamský fundamentalista, terorista, ktorý bol na takom koncerte... „Kde?“ Odpovedal, že v Amerike. A potom mi začal rozprávať. „Ja viem, kam ma vezieš. Do špeciálneho oddielu. Tam ma rozpracujú. Rozštvrtia na časti, a potom ma už nikto nikdy nenájde. Chcel by som, ale aby si vedel, že ja nie som žiadny terorista. Mne sa nikdy vojna nepáčila...“ Rozprával mi o svojej rodine. Bol najmladším zo 14 synov. Študoval v Amerike, mal dlhé vlasy, chodil so židovkou, mal tetovanie, hral na basovú gitaru. Fajčil hašiš... Potom ho ale otec pozval naspäť domov. Nariadil mu ísť do svätej vojny. Džihád. Inak ho zabije. Tak išiel. Otec veril, že účasť syna vo svätej vojne celú rodinu na spoločenskom rebríčku nesmierne pozdvihne. Nakoniec mi dal svoju fotku. Bol na nej on, jeho dievča, objímali sa, on mal dlhé vlasy. Stáli niekde v New Yorku. Tričko mal ako nejaký metalista. Žiadne fúzy. Teda normálny americký chlapec. Dlho som so sebou ten obrázok nosil. Potom som si ho zaradil do svojho albumu, a ten mi ukradli spolu s kuframi v Taliansku. Tá fotka pre mňa bola veľmi cenná.“

Potom sa vám do nich strieľalo horšie?

„Áno.“

Prečo vaše knihy neexistujú v ruštine?

„Všetky knihy som písal pre zahraničných čitateľov. Je tam viacero vecí, ktoré Rus nebude chcieť čítať. Sú trebárs pre nás Rusov notoricky známe alebo nás urážajú, ako sú primitívne napísané.“

Pre Rusov by však bolo veľmi dôležité prečítať si, ako jeden z nich vidí vojnu v Čečensku...

„To možno áno. No najhoršie nastane po nej. Keď som sa vrátil z vojny, prežíval som zvláštne obdobie. A o tom bude moja tretia kniha. Bude sa volať Dýchanie tmy. Najprv som bol tri mesiace doma. Skoro som sa zbláznil. Nespal som – asi posttraumatický syndróm. Bolo to nielen pre nejaké zlé myšlienky, ale i preto, že v armáde nám dávali integrátory. Papáš tie tabletky, papáš... a sú to vlastne drogy. Čochvíľa si od nich závislý...“

Snažili sa vás tak udržať vo forme?

„Pomáhajú nám, aby sme necítili bolesť, aby sme nepotrebovali toľko spať. Pri jednej operácii v horách som nespal šesť dní. To je môj rekord. Na tretí deň vidíš veci, ako keby boli nakreslené. Jedli sme tie tabletky jednu po druhej, aby sme prežili, aby sme to v tých horách vydržali. Pretože sa môže stať, že na pol hodiny zaspíš, prebudíš sa a tvoja hlava bude ležať vedľa teba. Keď som sa vrátil domov, začali sa problémy. Nemohol som spať.“

Zabíjanie je drogou

Pamätáte si, kedy ste po prvý raz vystrelili na človeka?

„Všetky svoje akcie si pamätám. Sedíš a hovoríš si – ten človek teraz žije, všetko mu funguje, ja teraz stlačím spúšť a on žiť prestane. Samozrejme, že vieš, na koho strieľaš – je to vrah, terorista. Žiadne dieťa ani žena. Ale predsa... Ja som svoje obete nikdy nevnímal ako chladnokrvných, odosobnených teroristov. Všetci majú nejakú dušu. Strašne som trpel, keď som ich musel likvidovať.“

No vo svojej knihe opisujete až morbídne podrobne svoju radosť zo zabíjania... Diabla, ktorý vo vás je a ktorého zabíjanie prebudilo...

„Keď zabiješ mnohokrát, stane sa to pre teba drogou. Ako lov. Lenže to je lov na ľudí – najnebezpečnejší druh lovu. Pretože lovec ľudí sa stane od lovu závislým viac, než keď strieľa zver. Keď strieľaš do ľudí, chceš to potom robiť každý deň... Tak som mal niekoľko kritických momentov v tomto zmysle. Preto som sa napríklad vždy, pokiaľ to šlo, šiel na svoju obeť pozrieť. Ako vyzerá po smrti.“

Prečo to pre vás bolo dôležité?

„Aby som vedel, čo sa stane po mojom výstrele s človekom. V takej chvíli si musíš uvedomiť, že si vrah, že konáš zle...“

Snažíte sa diabla posadiť na miesto?

„Možno. V tom mŕtvom zrazu vidíš seba. Vieš, že zajtra, až tvoj budúci protivník bude chytrejší než tvoja posledná obeť, môžeš sa ocitnúť na jej mieste. Na zemi s dierou v hlave.“

Ako sa proti tomu brániť?

„Vážiť si protivníka. Preto som nikdy nezohavoval mŕtvoly, ako sa to robilo v čečenskej vojne – niektorí im odrezávali napríklad uši. To som nikdy, nikdy neurobil. Skôr keď mali mŕtvi moslimovia pri sebe savan, než ich naši zakopali do zeme, zabalil som ich podľa ich tradície do toho bieleho plátna.“

Čo vám povedali vaši spolubojovníci?

„Že som hlupák. Strelci obyčajne majú v armáde zvláštnu povesť...“

Vážia si vás?

„Skôr sa nás boja. Vnímajú nás ako skutočných vrahov.

Obyvateľ Benderu Igor Papušnoj, ktorý sa vyhlasuje za vášho priateľa, tvrdí, že vôbec nie ste z takej rodiny, o akej píšete... Že Benderovci sú rozhorčení, pretože ste z ich mesta urobil monštrum... že sa v skutočnosti voláte Veržbickij...

„Volám sa tak. Ale ako spisovateľ používam Lilin. Nepíšem ale literatúru faktu. Je to fikcia, román. A hlúpi ľudia ma kontrolujú podľa sovietskej encyklopédie. Žiadny Papušnoj nie je môj priateľ, ani ho nepoznám. Mám v Benderi jedného výborného kamaráta, o ktorom píšem i v knihe. Nechal som mu aj meno – „Mal“ (prezývka „Krieda“), v skutočnosti sa volá Andrej Melnik. Od toho tá prezývka.“

A páčilo sa mu, čo ste o ňom napísali?

„Videl film na motívy knihy a bol nadšený. Nájdete ho ľahko. Žije v tom istom dome, v ktorom žil predtým. Má ťažký osud. Keď skončila vojna, bolo všade plno zbraní a nábojov. Raz chcel odpíliť hlavicu delostreleckého granátu, aby sa dostal k strelnému prachu. Vybuchlo mu to pod rukami a roztrhalo polovicu tváre. Oko bolo preč, ďasná rozbité, zuby šli von... masaker. Dodnes si píšeme. Nedávno napísal na Twitteri: „Som tak rád, že si rozprával o tom, čo sme prežili v detstve... a aj som čítal, čo zlé o tebe píšu – to je zo závisti. Ja som na teba hrdý. Si jediný z nás, priateľ z detstva, ktorý niečo dosiahol.“

Diabol vo vás sa už nikdy neprebudí?

„Nie. Ale niečo vo mne zomrelo spolu s ľuďmi, ktorých som zabil. Už sa nemôžem tak baviť ako v minulosti. Mama hovorí, že čas to vylieči... ale ja neviem...“

Najčítanejšie na SME Svet


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 699
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 337
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 7 259
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 7 036
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 046
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 892
  7. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 3 773
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 491
  9. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 459
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 419

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Sagan začal sezónu klasík druhým miestom, opäť ho zdolal van Avermaet

Belgičan porazil slovenského cyklistu na belgickej klasike Omloop Het Nieuswblad aj minulý rok.

DOMOV

Inštruktor lyžovania: Ľudia často preceňujú svoje sily

Vlado Zboja zdolal Everest, na Kubínskej holi vedie školu lyžovania.

KOMENTÁRE

Nevedno, s čím Kažimíra vyprevadil Sulík

Kažimír buduje na ilúzii, že brzda je iba poistka.

Neprehliadnite tiež

Syna Muhammada Aliho zadržali na letisku, vypočúvali ho imigrační úradníci

Výsluch Aliho Juniora trval takmer dve hodiny. Úradníci mu opakovane kládli otázky, či je moslim a kde dostal svoje meno.

Prestávky na sex počas práce? Švédsky politik chce za ne ľuďom platiť

Zvláštny návrh podali vo švédskom meste Övertorneå.

Paríž už nie je Parížom, Trump rozhneval Francúzov

Podľa Hollandea nie je dobré preukazovať voči krajine čo i len najmenšie opovrhovanie.

Babiš bude vo voľbách kandidovať z posledného miesta

Na prvých miestach by sa mali objaviť osobnosti, ktoré dosiaľ neboli v politike také viditeľné.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop