Keby sa na Kube mali napísať nefalšované učebnice jej modernej histórie, tak by v nich určite nemohlo chýbať meno GUILLERMO FARIŇAS. Tento kubánsky disident sa svojou hladovkou v roku 2010 zaslúžil o prepustenie politických väzňov. Pustili ich na posledný 134. deň bez jedla. Fariňas strávil vo väzení vyše 11 rokov, tento rok mohol vycestovať do sveta. V Štrasburgu si po troch rokoch konečne prevzal Sacharovovu cenu a na Slovensko ho pozval Človek v ohrození. Bojovať za slobodu však stále neprestal.
Už vás tajná polícia nechá trocha dýchať? Kedy vás zatkli naposledy?
„Pred 15 dňami.“
Prečo?
„Každú nedeľu sa stretávajú v Santa Clare, v centrálnej Kube, Dámy v bielom. Len tak po dvoch-troch chodia na omše, aby sa modlili za prepustenie politických väzňov. Sú v takom malom počte, aby ich nemohli obviniť z nezákonného združovania.
Režim potom na nich posiela ženy z polovojenských jednotiek, často ich bijú a odvádzajú na rôzne miesta. Chodíme ich podporovať, tak sa stalo, že som došiel k týmto zraneniam (ukazuje nám čerstvé jazvy na hlave a ruke, pozn. red.). K takým konfrontáciám dochádza posledných päť týždňov.“
Zatkli vás aj pred rokom, keď ste boli na pohrebe lídra kubánskej opozície Oswalda Payu. Aký to malo pre režim význam?
„Tú autonehodu, pri ktorej zomrel, považujem za vraždu. Na pohrebe sme chceli len potichu sprevádzať pohrebný voz k cintorínu, nič sme nevykrikovali, nešlo o žiadnu demonštráciu. Napriek tomu, kým sme došli k cintorínu, nás tajná polícia začala biť, zhodili nás na zem a kopali, pozatýkali a poodvážali z Havany do centrálnej Kuby.“
Myslíte si, že sa niekedy vyšetrí Payova záhadná autonehoda?
„Verím, že áno. Ak tu raz budeme chcieť normálne fungovať, nedá sa to bez toho, aby sa nepotrestali tí, čo sa do toho incidentu zaplietli. Máme viacerých svedkov, ktorí boli pri nehode, aj nahrávku, ako Payá telefonoval dcére, keď doňho udieralo iné auto.“
Payá bojoval so svojím projektom Varela za novú ústavu, vy máte za sebou vyše 20 hladoviek, prečo ste si vybrali práve túto formu protestu?
„Hladovka má na Kube dlhú tradíciu a je to spôsob boja, ktorý sa dá zabezpečiť vo väzenských podmienkach, akurát som ju neskôr preniesol aj na ulicu. Je to metóda, ktorá vyžaduje sebaobetovanie. V momente, keď sa človek pre ňu rozhodne, tak nevyhnutne skončí v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Hladovka sa nedá simulovať, na to by ošetrovatelia v nemocnici rýchlo prišli. Dobrovoľne sa tak dávate do rúk lekárom, ktorí sú súčasťou režimu, oni majú svoje inštrukcie od strany. Metaforicky, je to ako vo futbale, dávame im loptu na ich plochu a nech si s tým naším životom robia, čo chcú.“
Vďaka hladovke z roku 2010, ktorá trvala 134 dní, prepustili na Kube politických väzňov. Nemali ste strach, že zomriete ako Orlando Zapata Tamayo?
„Neexistovala medzi nami žiadna dohoda. Bol v izolácii vo väzení v Camaguey. V podstate nezomrel na hlad, ale na smäd. Jednoducho Julio César Mombino, šéf väznice, mu odmietol dať piť vodu. Hovoril mu, že ak nechceš jesť, nedostaneš piť. Zomrel na paralýzu obličiek po 18 dňoch bez prísunu vody.
Bral som to ako osobnú urážku. Akoby sa porušili pravidlá hry, prekvapilo ma, že vláda nechala verejne zomrieť disidenta. Nepočítal som s tým, že by mohlo dôjsť k prepusteniu politických väzňov, kým budem živý. Počítal som, že až po ďalšej smrti, ktorá by bola moja, by ich prepustili.“
Ako sa dá vydržať taká dlhá hladovka?
„V prvom rade to vyžaduje úžasnú silu vôle a pripravenosť ísť až do dôsledkov, teda veľký idealizmus. V Angole som pôsobil ako člen špeciálnych jednotiek, ale aj predtým som na Kube od Severokórejčanov, Číňanov či Vietnamcov prešiel cvičením, ako prežiť v nepriateľskom prostredí.
Dôležité je udržovať myseľ v dobrom stave a snažiť sa predstaviť si, že človek je na nejakom príjemnom mieste. V skutočnosti akoby som nebol tam, kde robím hladovku. Cieľom hneď na začiatku bolo, aby som sa dostal na tú jednotku intenzívnej starostlivosti.“
Ako prebieha hladovka? Je to najťažšie na začiatku?
„Najhoršie sú prvé tri až sedem dní, keď naozaj cítite obrovský hlad. Organizmus si na to počas týchto dní ešte neprivykol a dožaduje sa stále jedla. Vtedy potrebujete veľkú dávku vôle, nepodvoliť sa jeho silnej požiadavke. Začnú bolesti hlavy, potenie, začína veľmi nepríjemný pocit.
Potom začína proces autofágie, keď sa organizmus začne požierať zvnútra, odkiaľ si berie živiny a človek necíti hlad. Po týchto dňoch sa zmenší prietok krvi v cievach a na to, aby človeku po zavedení katétra mohli dávať živiny, treba hľadať veľké žily na krku. To je veľmi bolestivá operácia bez anestézie. To sa deje spravidla každých sedem dní.
Cieľom nie je zomrieť ihneď. Každý týždeň tak dáte režimu možnosť prehodnotiť, či vás nechá nažive. Treťou prekážkou je, keď tajná polícia vyvíja tlak na rodičov, súrodencov a deti, aby presvedčili hladujúceho, nech prestane s protestom. Človek sa na to musí pripraviť.“
Chodili za vašou mamou?
„Počas prvých hladoviek áno, potom sa naučili, že to nemá zmysel. Ide o to, predlžovať tento stav, aby sa zburcovala verejná mienka vo svete a medzinárodná komunita, aby pomaly vyvíjali tlak na Kubu a splnili požiadavky hladujúceho. Aj keď človek nezomrie, tak to prináša veľa zdravotných rizík. Ja mám trombózu, beriem lieky na riedenie krvi, mám problémy s pľúcami, prietokom v ľavej nohe a mal som obličkové záchvaty.“
Prišli ste síce o zdravie, ale politických väzňov ste pred tromi rokmi spolu s medzinárodným tlakom dostali na slobodu. Zrazu môžete cestovať. Je teraz režim Raúla Castra uvoľnenejší?
„Naopak je agresívnejší. V súčasnosti na Kube nespokojnosť zasiahla oveľa širšie vrstvy. Dokonca aj členovia strany, ktorí nepatria k tomu úzkemu zvýhodnenému jadru, pociťujú problémy, s ktorými zápasí Kuba – so zlou dopravou, malými platmi, nedostatkom potravín, kontaminovanou vodou či výpadkami elektriny. Na základe toho bol režim nútený uvoľniť podmienky na podnikanie pre malých živnostníkov, ktorí sú často podporovaní exilom.“
Ako sa im darí?
„Drobní podnikatelia sa paradoxne často stali konkurenciou pre štátne podniky, ktoré nefungujú a sú tak ešte v horšej situácii. Napríklad v prípade lokálnej dopravy či predaja použitých šiat. Začali preto znovu na nich útočiť. Situácia je zlá a to vyvolá ešte väčšiu vlnu nevôle. Mám informácie, že aj tajná polícia túto situáciu vidí ako pred nepokojmi až povstaním. Snažia sa znovu niečo uvoľniť, aby všeobecná nespokojnosť neprerástla do otvoreného konfliktu.“
Podarí sa im to?
„Pokiaľ sa nezlepšia sociálne a ekonomické podmienky, nebude sa možné vyhnúť väčšej konfrontácii. Režim sa, samozrejme, pripravuje na zmenu pre obdobie po úmrtí historických lídrov revolúcie, teda bratov Castrovcov.“
Ako?
„Biznis, ktorý prináša devízy, najmä turizmus, postupne prechádza do rúk ministerstva obrany, ktoré viac ako 50 rokov vedie Raúl Castro. Navyše od roku 2012 prebiehajú semináre pre členov ozbrojených zložiek, kde sa pripravujú na tento scenár.
Hlavnú inšpiráciu nachádzajú v prípade Ruska a Bieloruska. Ten scenár nazývajú putinizmus, kde by ľudia, ktorí dnes prednášajú Marxa, prešli z jedného dňa na druhý do kapitalizmu, pričom by oni sami zostali pri moci. Ozbrojené zložky tak čoraz viac a viac dostávajú pod kontrolu ekonomiku krajiny. Ich problémom však môže byť silná diaspóra, ktorú Rusko nemá. Kubánsky exil je veľmi solventný a majú veľký vplyv a loby v americkom kongrese.“
Ako sa stal z vojaka disidentom
Slúžil v armáde a veril hodnotám kubánskej revolúcie. Zverstvá mu otvorili oči.
BRATISLAVA. Guillermo Fariňas sa preslávil ako disident hladovkár, jeho kariéra sa však prekvapivo začínala v armáde. Ovplyvnil ho jeho otec, ktoré bojoval na strane Fidela Castra.
Obaja jeho rodičia boli členmi komunistickej strany a „slúžili v prospech revolúcie“. Otec ako vojak v mnohých funkciách a mama ako zdravotníčka.
Veril som kubánskej revolúcii
„Ja som tiež veril hodnotám kubánskej revolúcie. Veril som, že je to správny boj, prečo sa zapojiť do vojenského života. Vždy som hovoril, čo si myslím, môj otec mi vravieval, že to bude v kubánskej spoločnosti problém. Na to, aby ma trochu spacifikoval, mi radil, aby som šiel do armády,“ spomína na svojej začiatky v armáde Fariňas.
„Vtedy som si idealizoval Fidela Castra a myslel, že ľud je na vine, ktorý nevie splniť jeho požiadavky a inštrukcie. V roku 1980 prišli prvé pochybnosti, keď sa 125-tisícom Kubáncom podarilo emigrovať do Peru. Vtedy vraj chceli odísť až tri milióny ľudí, hovorilo sa v armádnom prostredí.“
Ako vojak prešiel Fariňas cvičením špeciálnych jednotiek. Najskôr v kubánskom zariadení v meste Piňar del Río, či Angole a sovietskom meste. Učil sa od Severokórejčanov, Číňanov aj Vietnamcov – tí boli vraj najlepší.
Kubánci ako nacisti
V Angole sa počas občianskej vojny zúčastnil tvrdých bojov ako člen demoličnej jednotky.
„Videl som tam kubánske jednotky, ktoré sa správali v podstate ako nacisti na okupovaných územiach východnej Európy. Kántrili lokálne obyvateľstvo, až sa to blížilo ku genocíde,“ hovorí Fariňas.
Musel niekoho zabiť?
„Nie, pretože sme ako demoličná jednotka už vždy prišli na územie, ktoré „vyčistila“ jednotka pre prienik do tyla nepriateľa. My sme už len vyhadzovali mosty a ničili infraštruktúru nepriateľa. Lenže, aby som bol úprimný, keby mi vydali rozkaz niekoho zabiť, musel by som ho splniť. V prostredí občianskej vojny v Angole, ak človek nesplnil rozkaz, bol na mieste popravený a neskôr by poslali medaily a ocenenia rodine, že statočne spadol v boji.“
Osvietenie v Sovietskom zväze
V Sovietskom zväze sa mal stať dôstojníkom špeciálnych jednotiek, ale kvôli zraneniam sa dostal späť na Kubu, kde sa mohol vrátiť k môjmu civilnému zameraniu a vyjsť z vojenského prostredia.
V sovietskom Tambove bol konfrontovaný s tým, ako po toľkých desaťročiach komunizmus vôbec nefunguje.
„Množstvo korupcie, drogovej závislosti, nikto tam nepracoval, rozbité autobusy nechávali na uliciach, ako je to možné som sa pýtal,“ hovorí Fariňas.
„V regióne bolo veľa antistalinistov, ktorí mi rozprávali o niečom, čo som dovtedy vôbec netušil: o gulagoch, stalinských väzeniach a vraždách nepohodlných ľudí. To mi otvorilo oči.“
