Jej čítanie z knihy Doma je všade počúvala plná sála v Rakúskom kultúrnom fóre. Starší Slováci jej ďakovali, že sa od nej v čase komunizmu dozvedeli viac, než o vlastnej krajine vedeli sami, mladší, že sa po 24 rokoch dozvedajú, čo sa v roku 1989 v Československu dialo. Dvaja starší páni si v publiku šepkali, že uznávali len troch rakúskych novinárov: Huga Portischa (narodený v Bratislave), Paula Lendvaia (narodený v Budapešti) a BARBARU COUDENHOVE-KALERGI (narodenú v Prahe).
Narodili ste sa v Prahe ako dieťa aristokratickej rodiny, ako 13-ročnú vás s rodinou odsunuli po druhej svetovej vojne z Československa, vyrastali ste v Rakúsku a pracovali ste ako novinárka. Robili ste legendárne reportáže o živote v komunistických krajinách – o štrajkoch v Poľsku, o revolúcii v Prahe. Ako ste z Rakúska vnímali východný blok?
„Nebol to žiadny jednoliaty celok. V Maďarsku sa dalo po roku 1956 slobodne pracovať, bola to taká polovičná demokracia, boli tam denníky aj nezávislí ľudia v parlamente, Poľsko bolo tiež liberálne, ale východné Nemecko (NDR) a Československo boli skutočné policajné štáty, kde sme nemohli urobiť krok bez toho, aby nás niekto nesledoval. Rozdiely boli veľké, do Československa bolo roky ťažké sa dostať, lebo sme raz natočili film, ktorý sa nepáčil vláde. V rokoch 1970 až 1988 som tam vôbec nesmela cestovať.“
S kým ste boli v kontakte?
„Vo Viedni býval Ivan Medek (český novinár a disident- pozn.red), on nás informoval. S Václavom Havlom som robila rozhovor, keď sa dostal z väzenia a musel sľúbiť, že sa nebude miešať do politiky, i tak sa nebál dať rozhovor ORF. Od novembra 1989 sme už boli celý čas pri tom osobne.“
Ako jeden z mála zahraničných novinárov ste boli na sviečkovej demonštrácii v Bratislave v marci 1988, aké to bolo?
„Zatkli nás a jednu noc držali, vzali nám, čo sme natočili, ale vedeli sme, že nás na druhý deň pustia. Pre Slovákov, ktorých zatkli, to bolo oveľa zložitejšie, oni nevedeli, čo bude. Vlastne boli Slováci prví, Bratislava bola pred Prahou, to boli pionieri revolúcie.“
Bol váš osobný príbeh výhodou alebo nevýhodou pri novinárskej práci?
„Myslím si, že je to trochu výhoda, keď sa v krajine, o ktorej robíte reportáže, necítite úplne cudzo. Doma sme hovorili nemecky, ale rozumela som a dobre som vtedy hovorila aj česky. Ľudia sa ma často pýtali, či nie som pre povojnový odsun na Čechov nahnevaná. Ako dieťa som prežila v Prahe 13 rokov a potom ešte tri roky ako korešpondentka ORF a mám viac dobrého ako zlého, čo som tam zažila.“
A odsun?
„To bola zlá vec. Trochu mi to pripomínalo, čo sa po nacistoch dialo v Rakúsku, hoci to nechcem porovnávať, pretože je rozdiel, či vás pošlú do Bavorska alebo do Osvienčimu, ale zlé to bolo, pretože 30-tisíc obetí tiež nie je málo. Ďalšia generácia nedokáže o tom hovoriť, aj sa o tom v Československo mlčalo, tak ako v Rakúsku a Nemecku to trvalo generácie, ale ďalšia generácia to už bude chcieť vedieť. Myslím, že pre historikov to už téma je a pomaly aj pre mnohých ľudí, ktorí chcú vedieť, čo sa vtedy stalo. Myslím si, že pre mladých je to už len história, ktorá nie je taká zaujímavá. My sme posledná generácia, ktorá to prežila, pre ostatných je to ako 30-ročná vojna.“
Do Prahy ste sa v roku 1991 vrátili ako korešpondentka ORF. Vrátili ste sa vtedy domov?
„Keď mi to miesto ponúkli, váhala som, lebo som vedela, že som sa s tým ešte nevyrovnala, ani s tou krajinou a mestom, aby som tam znovu žila. Potom som pochopila, že sa nedá vrátiť domov, že to bude len návšteva, pretože mesto, krajina i ja sme sa odvtedy zmenili. Vrátiť sa domov už nedá.“
Vedeli ste o tom, čo sa u nás deje viac ako my sami, čakali ste, že komunistický režim padne?
„Nikto to nečakal, v Maďarsku to trvalo roky, v Poľsku to trvalo mesiace, v Československu to trvalo týždne. Spomínam si, že som bola na ceste na tlačovú konferenciu, ktorá bola každý večer po demonštráciách v Laterne Magike, keď som počula v rádiu, že centrálny výbor KSČ odstúpil. Keď som prišla na tlačovku, bol tam Havel a iní a tí to vôbec nevedeli, rozmýšľala som, či sa mám postaviť a skríknuť, vy ste vyhrali, ale neurobila som to. O chvíľu tá správa prišla a to neveriacke ticho, tak to bol okamih, ktorý zriedkavo zažijete v novinárskom živote. Zažila som aj Poľsko, aj Maďarsko, aj Rumunsko, ale myslím si, že Československo malo najkrajšiu revolúciu.“
Po 24 rokoch sú ľudia v Česku i na Slovensku z ponovembrového vývoja sklamaní. Je to oprávnené?
„Sklamanie je oprávnené, ale to sa deje aj v mnohých západných krajinách. Aj tam sú ľudia nespokojní s vládami, veľké strany takmer všade stratili pri posledných voľbách, vznikajú nové strany, ktoré sľubujú len to, že to budú robiť inak. Aj Európska únia mnohých sklamala, takže hovoríme o všeobecnej európskej skúsenosti. Ľudia sú bezradní, aj preto, že politici nevedia, ako vyriešiť krízu, ako zvládnuť migráciu, ako ďalší veľký problém, myslím si, že teraz prežívame prechodný čas, bez toho, aby bolo jasné, ktorý je ten správny smer, ktorým sa treba vybrať.“
Stále sledujete situáciu u nás, v Česku, v Poľsku a v Maďarsku? Ktorá z týchto krajín najlepšie využila ponovembrovú šancu?
„Už to podrobne nesledujem, ale je jasné, že z Maďarska sme sklamaní, že sa tam tak posilnila pravica, v Poľsku je vláda tiež v ťažkostiach, v Česku ešte vládu nemajú a nové strany sú symptómom nespokojnosti s tradičnými stranami. Po rozdelení sme nečakali, že malí chudobní Slováci sa tak dobre budú držať, takže to bolo to pozitívne prekvapenia z dobrého vývoja.“
Rakúsko médiá písali o Slovensku hlavne v ére Mečiara, potom nás chválili po vstupe do EÚ, teraz sa o Slovensku takmer nepíše.
„Vlastne je to dobrý signál, je to normálny vývoj susednej krajiny.“
V Rakúsku i v mnohých európskych krajinách sú pravicoví populisti na vzostupe, po budúcoročných voľbách do Európskeho parlamentu chcú mať vlastnú frakciu. Aké nebezpečné môžu byť tieto strany?
„Je zriedkavé, že nacionalistické strany, ktoré sú proti Európskej únii a Európe, sa chcú dať dokopy v Európskom parlamente, to je rozpor sám o sebe. To, že je dnes vo Francúzsku najpopulárnejšia Le Penová a jej Národný front je niečo, čo sme si nevedeli pred pár rokmi predstaviť. Určite to súvisí s krízou, so sklamaním ľudí z tradičných politických strán, podľa mňa je to nebezpečný vývoj.“
Ako by mali reagovať novinári na tieto strany?
„Ignorovať ich v žiadnom prípade nesmieme, treba to vysvetľovať. Argumentovať s nimi je vždy ťažké, ale ak ich toľko ľudí volí, musíme to vziať vážne a musíme sa pýtať, prečo ich volia a prečo sú demokratické strany tak ťažko schopné presvedčiť ľudí.“
Prečo má v Rakúsku krajná pravica takú silnú pozíciu?
„Každý piaty Rakúšan má cudzí pôvod, vo Viedni každý štvrtý, v škole je väčšina detí migrantov. Je to nová situácia, s ktorou majú chudobnejší ľudia väčšie problémy ako bohatší, ktorí sa tešia, keď Anna Netrebko (ruská sopranistka s rakúskym občianstvom – pozn.red) spieva v opere, keď majú poľskú upratovačku a Slovenky, ktoré sa starajú o starších ľudí v Rakúsku, hlavne vo Viedni, a bez nich by to vôbec nešlo. Ale v iných štvrtiach, kde sú turecké kaviarne, nemôžete ísť ako žena na kávu, v parkoch vystrájajú tureckí a srbskí mladí, ktorí doma nemajú priestor, so susedmi nemôžete hovoriť, lebo neovládajú jazyk. Je nefér povedať, že všetci, čo sú proti, sú rasisti.“
Ako by mali reagovať tradičné politické strany, aby extrémisti nebodovali?
„Musí byť jasné, že väčšina krajín sú prisťahovalecké krajiny, je to aj obohatenie, pretože mnohí z migrantov sú nadaní a chcú tu pracovať, treba im dať šancu, aby sa integrovali, a s tým musíme žiť.“
Dnes sa viac ako novinárčine venujete prisťahovalcom a utečencom, učíte ich nemčinu. Vraciate dlh?
„Určite robím aj preto, že som to sama zažila a zdá sa mi, že to vtedy mali prisťahovalci ľahšie, preto im chcem pomôcť.“
Knihu Doma je všade ste napísali v čase, keď môžeme byť doma všade, ale nie všetci ľudia sú s tým spokojní.
„Chcela som tým titulom povedať, že patrím tým ľuďom, ktorí nemohli vyrastať tam, kde sa narodili. Vtedy to bola rarita, dnes je to bežná vec, žijeme v čase sťahovania národov, to, že človek aj zomrie tam, kde sa narodil a vyrastal, už nie je samozrejmosť. Niektorí tak žijú dobrovoľne, mnohí prisťahovalci nedobrovoľne, ale je to prax v 21. storočí. Čím otvorenejšie budeme zaobchádzať s tým, že sme všetci v pohybe, tým spokojnejší budeme.“
