Jej blogy čítajú vo svete milióny ľudí, nie však na Kube. Napriek tomu môže cestovať a doma učiť Kubáncov, ako sa dostať na internet. O tom, prečo sú reformy Raúla Castra len maškarádou, nám rozprávala Yoani Sánchezová.
1.Ilúzia slobodnejšej Kuby za Raúla
Odkedy si bratia Castrovci, ktorí nám vládnu viac ako 50 rokov, vymenili moc, v niečom žijeme na Kube slobodnejšie. Je jednoduchšie vycestovať aj podnikať. Vytvorila sa určitá skupina ľudí, ktorá sa má ekonomicky lepšie, napríklad živnostníci.
Čo sa týka politických a ľudských práv, žiadny pokrok. Akurát Raúl Castro dbá na imidž viac ako jeho brat Fidel, ktorému to bolo vždy jedno.
2.Kritikov zatvárajú stále. Aj za hip-hop
Raúlova taktika je potláčať kritikov nenápadne, zoberú ich ako nejaké polomilitaristické jednotky, zastrašujú, mesiace nechajú bez súdu a keby hrozila reakcia zahraničia, tak ich pustia.
Žiadne veľké dlhoročné tresty ako po čiernej jari 2003 za Fidela, keď zatkli 75 vplyvných disidentov (prepustili ich v roku 2010) za projekt Varela, ktorý pripravoval líder kubánskeho disentu Oswaldo Payá. Jeho smrť pri podozrivej autonehode pred rokom nie je dodnes vyriešená a zrejme ani nebude, pretože vláda robí všetko preto, aby zahladila stopy.
Vo väzení mám dvoch kamarátov. Hiphopera, známeho pod menom El Crítico, zatkli za príliš ostrý rap. Najskôr v marci usporiadali pred jeho domom organizovaný protest, že je zradca revolúcie a potom, keď vyšiel von na chodník napísať heslo Sloboda (libertad), zatkli ho.
Soniu GarRo z Dám v bielom (Damas de blanco) držia už rok a pol bez súdu v najobávanejšej ženskej väznici v Havane, známej ako Manto negro (čierna prikrývka). Odhaduje sa, že vo väzení je 87 ľudí z politických dôvodov.
3.Cestujeme do sveta, ale...
To, že nám teraz stačí na cestovanie po svete pas, je výsledkom tlaku, žiadna dobrovoľná reforma. Jednoducho to už nebolo kompatibilné s 21. storočím a pre Castra neudržateľné. Stále však určité skupiny ľudí ako vrcholoví športovci, vedci či disidenti z čiernej jari 2003 potrebujú špeciálne povolenie.
Ešte je to príliš krátko, aby sme vedeli zhodnotiť, či desaťtisíce ľudí, čo od januára vycestovali, chcú emigrovať. Vláda im dala možnosť vycestovať až na dva roky, aby sa mohli vrátiť.
V roku 2012 bez tohto privilégia ušlo z krajiny 42-tisíc ľudí. Záujem o vycestovanie je obrovský, vidno to na dlhých radoch pred ambasádami na Kube. Dokonca aj ruskou, pretože tam stále nechcú víza. Mnohí preto unikajú na Západ cez Rusko pašeráckymi cestami. Vďaka emigrácii sa meníme na ostrov starých ľudí.
4.Tajných neubudlo. Sledujeme sa spolu
Občas vyjdem pred svoj dom a ponúknem im kávu. Poznám ich podľa tvárí. Mám také heslo: lepšie je mať tajného agenta nablízku, ako niekoho ďaleko, kto o vás klame.
Asi ma aj odpočúvajú, a je mi to jedno. To, čo viem, píšem na blog, nič neskrývam. Tak, ako sme sa naučili využívať sociálne siete, tak sme im uľahčili sledovať nás.
Aj my sa vieme brániť, identity známych agentov píšeme na zoznamy, ktoré potom kolujú po Kube na USB kľúčoch.
A čo sa týka slávnych výborov na obranu revolúcie, teda susedov, ktorí vás špehujú na každých sto metroch, to stále funguje. Len sa akosi vytratil ten revolučný duch, a už tomu málokto verí. Režim však vždy nájde nejakých závistlivcov. Ak však máte šťastie na dobrého oblastného šéfa, tak to nie je také zlé.
5.Žijem v internetovej džungli
Mať doma internetové pripojenie? Nemožné. To majú len politici či ľudia z kultúry privilegovaní režimom. Blogy preto stále píšem offline a v 4 či 5hviezdičkových hoteloch (8 eur za hodinu) ich potom pošlem na web.
Keby som to urobila na vládou kontrolovaných pripojeniach, hneď by mi hackli blogy či Twitter. Stalo sa mi to už osemkrát. Ich útok bol však taký zjavný (Nech žije revolúcia! a podobná propaganda), až to bolo smiešne. Akoby ste nachytali deti, že zjedli tortu so špinavými rukami.
V máji vláda otvorila 118 internetových kaviarní a napriek tomu, že sú pre obyčajného Kubánca drahé (bežný plat je 17 eur na mesiac a hodina stojí 4 eurá), ich za prvý mesiac navštívilo asi stotisíc ľudí. Väčšinou sa chcú spojiť s diaspórou za hranicami a sondujú možnosti emigrácie.
Mobilný internet? Naše mobily sa u nás správajú ako autisti, nič také tu nefunguje. Ale naučila som sa písať na Twitter cez esemesky a posielať fotky na Flickr či krátke videá na YouTube cez ememesky. Akurát potom nemôžem sledovať reakcie ľudí na internete.
6.Digitálny underground
Kedže Kubánci sú odjakživa zbehlí v čiernom trhu, tak, ako som si ako malá kedysi na čiernom trhu kupovala vajcia, teraz kolujú medzi Kubáncami USB kľúče či harddisky. A ide o terabajtové kapacity.
Sú na nich telenovely, rozprávky, dokumenty, napríklad o páde Ceausescuovho režimu a podobné tranzície, to ľudí veľmi zaujíma, podobne ako informácie o skutočnom dianí na Kube.
7.Z platu sa nedá vyžiť
Bežný Kubánec zarobí 17 eur mesačne, samozrejme, z toho sa nedá vyžiť. Odhaduje sa, že väčšina ekonomiky prežíva na remitenciách, ktoré nám posielajú z exilu.
A práca sa nehľadá podľa platu, ale podľa toho, čo sa dá kde ukradnúť domov. Napríklad z hotela donesiete domov jedlo či šampóny.
Legendy z disentu prišli na Jeden svet
Na festivale vystúpia dve kubánske legendy. Blogerka Sánchezová a disident Fariňas, ktorý 123-dňovou hladovkou prispel k prepusteniu politických väzňov.
BRATISLAVA. „Aha, tu je, ukazuje nám kubánska blogerka Yoani Sánchezová svoj nový horný rezák.
„Urobili mi ho v Španielsku, v Peru to dopadlo u zubára zle,“ smeje sa jedna z najvplyvnejších kritičiek kubánskeho režimu, ktorú na Slovensko dotiahol Človek v ohrození na festival dokumentárnych filmov Jeden svet. O zub prišla vlani, keď ju tajná polícia zatkla a chcela vyzliecť.
Spolu so Sánchezovou v piatok na festivale v Bratislave vystúpi na verejnej debate aj disident Guillermo Fariňas, ktorý strávil vo väzení 11 rokov.
Aj vďaka jeho 135-dňovej hladovke je na slobode 52 politických väzňov. Sánchezová sa preslávila blogom Y generación. Písal si s ňou aj americký prezident Barack Obama.
