Novinár sa vydal po stopách dobrodruha, ktorý zmizol v Amazónii. Mohla v džungli existovať civilizácia? Odpoveď dáva bestseller Stratené mesto Z.
Mesto malo regulárne ulice, mosty, vysoké príbytky, chrámy so žiariacimi kupolami a oplývalo takým množstvom zlata, že ním domorodci na ozdobu natierali svoje telá.
Celé stáročia dráždilo bájne Eldorádo fantáziu dobyvateľov Ameriky, no nikto ho neobjavil.
No jeden muž veril v mesto v džungli na začiatku 20. storočia. Percy Harrison Fawcett bol posledným individuálnym dobrodruhom veľkej éry objavov.
Vytrvalý Angličan, „amazonský Livingstone“, sa na celé roky vnáral do pralesa, kým správy z jeho výprav prinášali na titulkách popredné svetové denníky. Keď v roku 1925 zmizol nadobro, bolo to najzáhadnejšie zmiznutie minulého storočia.
Zelené peklo
Pátranie po Fawcettovi a jeho dvoch druhoch nahradilo posadnutosť Eldorádom. Po stopách plukovníka do pralesa zamierili tisíce ľudí a pátranie pokračuje dodnes – jedna z posledných veľkých výprav, ktorá mala objasniť jeho osud, skončila v roku 1996 v zajatí Indiánov.
Niektorí hovoria o fenoméne „fawcettovských šialencov“ a odhadujú, že dodnes v snahe rozlúštiť záhadu zmiznutia zmizla stovka ďalších ľudí.
Nepreniknuteľný prales stráži svoje tajomstvá aj v ére lietadiel, GPS a bezdrôtovej komunikácie. Ako je to možné?
Už prví Európania v novom svete zistili, že povodie najväčšej rieky sveta nie je nijakou rajskou záhradou, ale zeleným peklom.
Keď v roku 1541 do džungle zamierila obrovská výprava dvesto ozbrojených Španielov na koňoch so zásobami potravín, štyrmi tisíckami zotročených Indiánov a dvoma tisíckami loveckých psov, fiasko bol kolosálne – nielen že nenašli Eldorádo, ale vrátilo sa osemdesiat polonahých a vyčerpaných mužov na pokraji šialenstva.
Na začiatku minulého storočia ľudstvo zmapovalo planétu, dobylo obidva póly, posledné biele miesta mapy však zostávali práve v amazonskom pralese. A zatiaľ sa nezdá, že by to napravila éra, keď ľudia lietajú do vesmíru a disponujú najmodernejšou technikou.
Hore mapa Amazónie Diuego Guttiéreza z roku 1562. Takto videli domorodé obyvateľstvo prví dobyvatelia (dolu).
Najhorší je hmyz
Brazílska vláda odhaduje, že v Amazónii prežíva šesťdesiat izolovaných domorodých kmeňov bez kontaktu so svetom. V sedemdesiatych rokoch otvorili diaľnicu krížom cez prales. Vytrvalé dažde do pár rokov odniesli jej asfaltový povrch a zanechali tisícpäťsto kilometrov bahnistých dier.
Šesť a pol tisíca kilometrov dlhá Amazonka má šesťdesiatkrát väčší prietok ako Níl a jej delta meria tristo kilometrov. V období dažďov dvíha hladinu o desať metrov, mení sa na vnútrozemské more. Veľké vlny znemožňujú plavbu.
Ešte horšie podmienky čakajú na pešie expedície. „V džungli stojí živočíšna ríša proti človeku viac než inde,“ píše v knihe Stratené mesto Z David Grann. Prales je bojiskom živočíšnych a rastlinných druhov s pomocou najsilnejších toxínov.
Vo vode elektrické úhory, piraje, krokodíly, anakondy, vo vzduchu netopiere – upíry, na pevnine krvilační predátori a ešte horší hmyz. Muchy, blchy, roztoče, mnohonožky vstrekujúce kyanid, mravce schopné za noc rozložiť oblečenie na vlákna a moskyty nakazené maláriou, žltou zimnicou, elefantiázou. Parazity, ktoré telo požierajú zvnútra.
„Ustavične mám oblečenie zašpinené od krvi a od rozkladajúcich sa zapáchajúcich tekutín,“ zapísal si do denníka jeden z členov Fawcettovej výpravy. Skúsený polárnik musel priznať, že Amazónia je ešte náročnejší terén než krajiny večného ľadu.
Mnohí z členov expedície napadnutí infekciou a parazitmi sa menili na chodiace mŕtvoly plaziace sa v horúčke a halucináciách, kým neprišla smrť.
Čo môže byť prekvapivé, expedície v džungli trápil hlad. Hojnosť plodov ako v rajskej záhrade sa ukázala mýtom – huby, hmyz a živočíchy okamžite spotrebujú čokoľvek jedlé, niektoré stromy vylučujú toxíny, ktoré otrávia rieku a znemožnia rybolov.
Niektorých to viedlo k prirovnaniu, že životom prekypujúci dažďový prales je rovnako nehostinné miesto ako púšť.
Angličan Percy Harrison Fawcett (1867 - ??) bol posledným dobrodruhom romantickej viktoriánskej éry.
Stratená civilizácia
Môže v takom prostredí existovať rozvinutá civilizácia?
Geografi a archeológovia a antropológovia Fawcettovej doby také niečo popierali. Kruté prírodné podmienky podľa nich predovšetkým neumožňujú poľnohospodárstvo.
Neustále záplavy a dažde zbavujú pôdu živín, takže nie je vhodná na pestovanie plodín. Lenže práve bez nej nie je možná civilizácia. Nijaká populácia sústredená v osadách, spoločenská hierarchia, deľba práce, ani stavby, písmo, cesty, mosty. A nijaké pyramídy ako u Aztékov, Inkov či Mayov.
Začiatkom minulého storočia už prevládal názor, že kroniky zo šestnásteho storočia boli výplodom fantázie. Prví kolonizátori nemohli v pralese natrafiť na cesty ani na osady s tisícmi Indiánov. Aj opisy bohatého mesta hlbšie v džungli museli byť legendami.
V skutočnosti v Amazónii prežijú len malé kočujúce skupinky. Lovci a zberači, ktorí nikdy neprekročia primitívnu úroveň spoločenskej organizácie a nevytvoria početnú komunitu.
Dokazovať to mal rozšírený zvyk amazonských domorodcov zabíjať novorodencov, ak boli prislabí a mohli tak ohrozovať prežitie celého kmeňa, keby sa populácia rozrástla.
Práve otrávené oštepy a šípy Indiánov popri rieke zastavili expedície, ktoré prekonali nástrahy prírody. Nebolo také podstatné, či boli kmene krvilačné odjakživa, alebo v nich nepriateľstvo vyvolala genocída kolonistov v časoch kaučukovej horúčky v 19. storočí. Aj dnes platí, že vstupom do niektorých indiánskych rezervácií bez povolenia riskujete zajatie.
Neúnavný dobrodruh
Len jediný biely muž si získal ich dôveru a videl v nich niečo viac než primitívnych divochov. Fawcett, celkom posadnutý, študoval staré rytiny, maľby na skalách, indiánske legendy. V naplavenej pôde nachádzal úlomky keramiky.
„Trval na tom, že v Amazónii žijú starovekí, vysoko kultivovaní ľudia, ktorých civilizácia je taká vyspelá, že úplne zmení náš pohľad na Amazóniu,“ píše David Grann. Už len stopy po nej by boli objavom storočia.
Medzi rokmi 1906 – 1925 Fawcett viedol mnoho výprav do pralesa. Presnejšie zmapoval hranice Bolívie s Brazíliou a povodie Ria Verde. Bol neuveriteľne húževnatý, zrejme aj odolný proti tropickým chorobám a infekcii. Tam, kde iní odpadávali, on s mačetou kráčal vpred.
Na rozdiel od jeho rivalov, ako bol americký milionár Rice, do terénu nevyrážal v početnej zostave so zásobami jedla a vymoženosťami techniky ako lietadlo či bezdrôtové rádio.
Pravé objavy podľa neho neskrývajú riečne toky, ale práve neprístupné vnútrozemie. Tam má šancu iba čo najmenšia skupinka cestujúca naľahko s tým, čo sama unesie a nevyplaší Indiánov.
Takto sa v roku 1925 vybral na poslednú výpravu so svojím synom Jackom a jeho kamarátom Raleighom. Skúmať oblasť Xingú, jeden z najväčších prítokov Amazonky.
Posledná výprava
Prvé pátracie akcie sa rozbehli dva roky po poslednej Fawcettovej správe. Dobrodružstvo lákalo dobrovoľníkov, na jeden inzerát odpovedalo až dvadsaťtisíc ľudí z celého sveta.
Pátracie výpravy sa stali také populárne, že vláda Brazílie v tridsiatych rokoch musela ich počet obmedzovať špeciálnym povolením. Ani to neodradilo výpravy, aby do džungle mierili načierno. Nijaká však nepriniesla dôkaz jeho smrti ani špekulácie, že plukovník prežíva v zajatí Indiánov.
Mystifikácia a fámy obostreli osud hrdinu. Fawcett sa objavoval v románoch, divadle, známkach, komikse, dal vzniknúť celej odnoži cestovateľského folklóru.
Americká sekta zo sedemdesiatych rokov hlásala, že Fawcett v džungli objavil vchod do iného sveta a svojich členov nabádala, nech idú za ním. Istý biely chlapec - domorodec sa stal senzáciou a pózoval na obálke časopisu Life, kým sa nezistilo, že to nie je dobroduhov potomok, ale prirodzený albín.
Útržky dôkazov poskladal až David Grann v bestselleri Stratené mesto Z. Novinár našiel domorodú, takmer storočnú ženu z kmeňa Baikirí. Ešte ako dieťa zažila Fawcettov príchod do ich osady a potvrdila, že našiel smrť na území susedného kmeňa.
Stále však zostávala pôvodná záhada strateného mesta. Naozaj je Eldorádo fikcia?
Trasa Fawcettovej poslednej výpravy v roku 1925.
Zabudnutá ríša
Prvé dôkazy začali prichádzať okolo roku 2000.
„V džungli je málo kameňa, osady väčšinou budovali z organických materiálov – drevo, listy, hlina – a tie sa rozkladajú. No keď začnete mapovať nejakú oblasť a nachádzať vykopávky, výsledok vám vezme dych,“ vysvetľoval archeológ Michael Heckenbeger autorovi knihy.
Amazónia v skutočnosti nie je také nehostinné miesto, to len vedci podcenili schopnosť ľudí pretvárať prostredie. Objavené zvyšky valov, priekop a kanálov naznačujú, že ľudia, ktorí tam žili, mali spôsob, ako pôdu odvodniť. Umelé pahorky podľa niektorých v náročnosti konkurujú pyramídam v Egypte, tiež sa zachovali zvyšky chodníkov, ciest, mostov.
V rokoch 800 až 1600 v džungli fungovala spoločnosť, čo dokázala upravovať toky riek, klčovať lesy, zúrodňovať pôdu. Pravouhlo usporiadané osady vzdialené tri až päť kilometrov prepájali cesty. V jednom zhluku žilo dva- až päťtisíc ľudí, čo je porovnateľné s európskym stredovekým mestom.
V roku 2006 odkryli v pralese astronomické observatórium, prischlo mu meno „amazonský Stonehenge“. Ako sa ukázalo, dažďové pralesy dokážu uživiť milióny usadených ľudí.
Odvtedy pokračuje revolúcia v pohľade na Ameriku pred Kolumbom. Prečo sme ju nevideli skôr?
„Antropológovia urobili jednu chybu,“ vysvetľuje archeológ. „Prišli do Amazónie v 20. storočí, videli nepočetné malé kmene a usúdili, hm, to je všetko. Lenže v tom čase už bolo množstvo indiánskych kmeňov zdecimovaných v dôsledku kontaktov s Európanmi. Preto prví kolonizátori opisovali neobyčajne veľké osídlenie, ktoré neskôr nikto nemohol nájsť.“
Zdroj: David Grann. Stratené mesto Z. Príbeh smrtonosnej posadnutosti v Amazónii, Tatran 2013
