PEKING, BRATISLAVA. Čínska vláda má dosah prakticky na všetky médiá v krajine. Z Pekingu na celoštátne, cez miestne pobočky na regionálne.
Kontroluje aj internet, blokuje zahraničné stránky, aby sa ľudia dozvedeli len jednu verziu udalostí. Tieto informácie sú všeobecne známe, no v súčasnosti sa ukazuje, že strana pôsobí aj na zahraničné médiá.
Pred dvoma týždňami New York Times písali o autocenzúre v jednej z najvplyvnejších tlačových agentúr sveta Bloomberg.
„Musíme si zachovať možnosť pracovať v Číne, podobne ako to robili novinári v nacistickom Nemecku,“ povedal podľa New York Times šéfredaktor agentúry Matthew Winkler.
„Povedal, že ak zverejníme túto správu, vyhodia nás z Číny,“ cituje denník zdroj z prostredia Bloombergu.
Podnikateľ a vláda
Spomínaný článok Michaela Forsytha bol o Wang Ťianlinovi, najbohatšom Číňanovi, jeho podnikateľskom impériu a najmä o prepojení na najvyššiu politiku v krajinu.
Oficiálna verzia Bloombergu znie, že na článku autor stále pracuje, ale zdroje z agentúry hovoria, že ho dočasne uvoľnili z práce.
Podobné správy sú pre čínsku politiku citlivé, lebo vyvolávajú nedôveru občanov voči politikom, ktorí prihrávajú kšefty svojej rodine alebo známym.
Štátostrana sa ich síce snaží blokovať a k zahraničným správam sa tak priamo dostane málokto, no mnoho Číňanov sa k týmto informáciám dostane vďaka príbuzným v zahraniční.
Nepriazeň čínskej vlády zažil minulý rok aj Bloomberg, ktorému väčšinu zisku prinášajú nemediálne produkty. Keď pred rokom napísal investigatívny článok o zbohatnutí nastupujúceho čínskeho lídra Si Ťin-pchinga a jeho rodiny, prišla firma o mnohé zákazky od čínskych firiem.
Tie totiž buď priamo kontroluje vláda, alebo im cez prideľovanie rôznych licencií a výnimiek výrazne zasahuje do biznisu.
Približne v tom istom čase zas New York Times napísali o zbohatnutí bývalého premiéra Wen Ťiao-paa.
Internetové stránky oboch médií vláda okamžite zablokovala a prestala vydávať nové pracovné víza pre novinárov z týchto médií.
Pozná to aj Paul Mooney, ktorý osemnásť rokov písal pre rôzne médiá z Pekingu o Číne. Teraz mal byť korešpondentom agentúry Reuters, ale nedostal víza.
Vôbec prvýkrát si ho ministerstvo zahraničných vecí pozvalo na pohovor a pýtalo sa ho na jeho postoje v otázke Taiwanu, Tibetu a ľudských práv.
„Na Číne som si postavil kariéru, nemyslel som si, že sa to skončí takto,“ povedal pre magazín Atlantic.
Minulý rok zas vláda vyhostila reportérku televízie al-Džazíra Melissu Chanovú. Urobil tak prvýkrát po štrnástich rokoch.
[content type="avizo-clanok" img-db="morvay" id="7010410" url-type="sme-article"]Čína má mnoho pák, ako vo svete presadzovať svoju propagandu, píše Peter Morvay[/content]
Politika bola správna
Až doteraz pritom prevládala predstava, že liberalizácia ekonomiky prinesie aj liberálnejšie médiá.
„Každá vláda od 80. rokov bola konzervatívnejšia ako predošlá. Pokračujúci ekonomický rast komunistov skôr presvedčil, že ich prístup k médiám bol správny,“ tvrdí Mooney.
Prípady Mooneyho alebo Chanovej slúžia ako varovanie pre ostatné médiá.
Pri najväčších totiž neohrozia bežný chod redakcie, väčšinou majú v krajine viac redaktorov, menšie médiá tam mávajú len jedného. Nechcú si teda pohnevať vládu, aby o neho prišli.
Nejde len o novinárov. Hollywood prepisuje scenáre filmov, aby vyhovel čínskym cenzorom, vláda odmieta udeliť víza aj niektorým kritickým akademikom.
Až do roku 2010 svoje výsledky vyhľadávanie prianiam cenzorov prispôsoboval aj Google.
