Ten v hnedom svetri sa práve vrátil. A ten, čo hovorí, vraj čo nevidieť odcestuje, šušká mi priateľka Lia a opatrne ukazuje na tých, ktorí prešli alebo prejdú vojnou v Sýrii. Dobrovoľne. A radi.
PANKISI. Chlapík s dlhými fúzmi sa zhlboka nadýchol a potom premyslene a s rozvahou vzduch vypustil.
„Neviem, ako by som vám to vysvetlil,“ predniesol dôrazne slušnou ruštinou a ďalších niekoľko sekúnd nič nehovoril. „Nevedia sa modliť. A vôbec, robia veci, ktoré, prepáčte, slušný moslim nerobí.“
Muž sa volá Chizir a v dedine Fuksi na severe Gruzínska sa stará o novú mešitu. Postavili ju nedávno. Pre takú dedinu by stačila polovičná - ohovárajú veľkolepú stavbu v druhej mešite, starej, pôvodnej, skromnej.
Dedina sa rozdelila na dve polovice, ktoré sú na prvý pohľad celkom jasné – muža s dlhými fúzmi sprevádzajú ženy so skromným výrazom, starostlivo zahalené od hlavy až po päty okrem tváre.
Táto fundamentálna časť dediny sa vozí vo vyleštených vozidlách s tmavými oknami a voči novinárom je podozrievavá.
Mešita je vraj taká obrovská preto, že slúži všetkým v Pankiskom údolí, ktorí sa rozhodli žiť podľa najprísnejších zákonov islamu.
Druhá polovica dediny chodí oblečená civilnejšie, ženy podľa čečenskej tradície.
Muži i ženy si počas sviatkov radi zatancujú tradičnú modlitbu, ktorá je vlastne výrazom spojenia predislamských tradícií kaukazských goralov a islamu – zikr. Ten je v druhej časti dediny prísne zakázaný.
Do starej mešity, kde sa zikr praktizuje, preto tí pravovernejší nikdy nevkročia. Ich menej fundamentálni susedia jazdia viac na konských povozoch.
Brána do Čečenska
Pankinské údolie
Nachádza sa v severovýchodnom rohu Gruzínska.
Susedí s Čečenskou republikou, ktorá je súčasťou Ruskej federácie.
Počas vojen v Čečensku slúžilo ako hlavná brána pre cudzie vojská bojujúce na strane povstalcov.
Čečenov alebo Kistincov tu žije 75 percent, vyznávajú islam.
Pankiské údolie tvorí na hornatom severe Gruzínska svojráznu islamskú enklávu.
Zabudnuté územie Čečenov – Kistincov (tak si hovoria Čečeni, ktorí sem prišli v priebehu 16. až 19. storočia) sa tiahne pozdĺž rusko-gruzínskej hranice.
Duisi je najznámejšou a dá sa povedať strediskovou obcou oblasti. Práve tu v 90. rokoch minulého storočia vznikla akási základňa čečenských utečencov – civilistov, slúžiaca aj ako zázemie pre ozbrojených rebelov.
Postupne sa údolie stalo populárnym i medzi novinármi. V roku 2000 sem prišiel mladý britský reportér Rody Scott. Mladučkého Brita počas prvej cesty s rebelmi v Ingušsku zabili.
Jeho meno v údolí nezabudli. Rodičia novinára po synovej smrti založili Nadáciu Rodyho Scotta, ktorá zabezpečuje výučbu angličtiny v miestnej škole.
Anglická škola je asi to jediné, kde sa zástancovia fundamentálneho islamu v pokoji schádzajú s prívržencami kaukazských tradícií. Spoločne sa učia po anglicky, lebo obe skupiny majú svoje dôvody myslieť si, že angličtinu budú potrebovať.
Chodil sa sem učiť správnu anglickú výslovnosť aj synovec mojej priateľky Lie. Jeho meno, ako mená všetkých, ktorí sa chystajú na veľkú cestu do Sýrie alebo tam už boli, nie je vhodné zverejňovať, a tak mu hovoríme Ahmed.
Je z dobrej rodiny mierumilovných moslimov, ktorí žijú v údolí už niekoľko storočí. Vyštudoval univerzitu v Tbilisi, ako inžinier sa vrátil domov. „Aby pracoval ako inžinier na poli, to sa nám zdalo nanič. A tak nerobil nič,“ konštatuje Lia.
Ničnerobenie je osudom väčšiny mladých mužov v Pankiskom údolí, ktoré je pred okolitým svetom uzavreté. Vo vojnách je jeho poloha nesporne výhodná – dá sa ľahko kontrolovať, kto do údolia vstúpi, prípadne ubrániť, keby sem niekto mieril so zlým úmyslom. Ale v časoch mieru je tu zvlášť pre mladých trošku tesno.
„Vieš, čo sa deje s mladými čečenskými chlapcami, keď nemajú čo robiť, keď nemajú prácu?“ položí mi sugestívnu otázku Lia. „Nudia sa,“ odpoviem. „Už nenudia. Bohužiaľ. Bojujú.“
Tolerantnejší moslimovia sa modlia v starej mešite.
Telefonáty z Turecka
Aj jej synovec Ahmed sa nudil. A i keď celá rodina chodila do starej, tradičnej mešity, Ahmeda jeho vrstovníci raz zlákali, aby išiel do tej parádnej, novej, veľkej a akcieschopnej.
„Lenže on tam šiel prvý raz, potom druhý, tretí... a nakoniec prestal s nami chodiť aj na piatkové veľké modlitby,“ Lia nervózne pohybuje rukami, ako keby mohla ešte niečo zmeniť. „Raz povedal, že ide s kamarátmi na výlet. Na druhý deň nám zavolal z Turecka.“
Pre matky z údolia sa stalo Turecko nočnou morou. Hneď ako ich dospievajúci syn zavolá odtiaľ, nemusí ďalej už nič hovoriť. Mieri do Sýrie. „V Turecku je od nás, keď to ide dobre, za 12 až 14 hodín. Tá cesta je už perfektne vyšliapaná. Od nás tam boli už desiatky chlapcov,“ vraví Lia.
Pankiské údolie so zhruba 12-tisíc Kistincami je jednou z najaktívnejších liahní bojovníkov proti režimu sýrskeho prezidenta Bašara Asada. Vracajú sa z bojov s novými arabskými menami.
Niektorí sa ešte viac ponoria do viery a z mešity už prakticky nevychádzajú, iní sa začnú pýtať, kde sú sľúbené peniaze, ktoré mali dostať ako žold, a prečo tam mali zabíjať i ženy a deti, keď toto práve islam nehlása.
Ahmed sa po troch mesiacoch vrátil. Zasiahol otec. Vzal rodinné úspory a Ahmeda nechal pod dozorom dopraviť do Fínska. Teraz tam v utečeneckom tábore čaká na to, či si ho Fíni nechajú, alebo pošlú naspäť.
Ak sa nechcete učiť po anglicky, opustite Gruzínsko a choďte za Asadom do Sýrie, je napísané na plagáte v škole.
Pohreb bez tela
Muž ženy, ktorú nazývame Fatima, sa zo Sýrie nevrátil. A tak ho dcérka, ktorá sa narodila už vo chvíli, keď bojoval v radoch Sýrskej oslobodzovacej armády, nikdy neuvidí. Onedlho bude mať dva roky.
„Chcel tam ísť a možno i zomrieť vo svätej vojne,“ hovorí pokojne dáma, ktorá chodí stále v čiernom, starostlivo zahalená, v náručí má svoju dcérku a nijako neskrýva, prečo sa stala vdovou.
„On to tak chcel, bola to jeho povinnosť a ja som mu vďačná za jeho odvahu. Budem o ňom dcére rozprávať,“ povie s kamennou tvárou a viac z nej nedostanem. Vraj na pohrebe, ktorý sa konal len symbolicky, bez tela, ani neplakala.
Teraz sedí pred mešitou, kde sa prvý raz jej manžel dozvedel, že lepšie než orať pole je vziať do ruky samopal. Za Čečensko to už nemá taký zmysel, tak to skúsil za Sýriu.
Dcéra Fatimy svojho otca nikdy nevidela. Padol v sýrskej vojne na strane rebelov.
Je jedno kam
Známa Fatimy, pani Róza, svoj osud tak statočne nenesie. Pred dvoma rokmi vyrazila so susedkami prenajatým autobusom na západné pobrežie Gruzínska na nákupy.
V Pankiskom údolí sa nevyrába nič, ani tadiaľto nevedie cesta či železnica. Za tovarom sa musí ísť do prístavov. Na ceste späť jej zazvonil v kabelke mobil. Zdvihla ho, počúvala, potom pomaly otvorila ústa, zatvorila oči a spadla zo sedadla. Jej sedemnásťročný syn jej volal z Turecka.
„Vrátil sa tohto roku v auguste. Nevychádza z domu, len do mešity,“ prezrádza mi Lia. „Do tej novej,“ dodáva. Vraj v mešite rozprával, že bojoval po boku Čečenov z „horského Čečenska“ (leží na severnom Kaukaze), ale ešte viac ich bolo z Európy, kde sa po rusko-čečenskej vojne usadili ako utečenci, Azerbajdžancov, Indov i Arabov.
Aj on sa chystá opäť do boja. Je jedno kam. Dokonca mu ani neprekáža, že dostal zaplatené za poslednú misiu polovicu sľúbenej sumy. Lepšie je vraj brániť veriacich, než sa nudiť doma v Pankiskom údolí.
Autor: Agentúra Epicentrum
