Za posledných sto rokov boli iba tri udalosti, pri ktorých Američania spomínajú, kde práve boli, keď sa dozvedeli tú novinu. V decembri 1941 ich takto šokoval útok Japoncov na Pearl Harbor. O šesťdesiat rokov neskôr zasa teroristami unesené lietadlá v New Yorku a Washingtone. V inak šťastných 60. rokoch to bol atentát na prezidenta Johna Kennedyho.
Robert Redford spomínal, že sa práve viezol v New Yorku v taxíku.
„Taxikár dal hlasnejšie rádio a tam hovorili, že zastrelili prezidenta. Povedal som mu, že vystúpim. Pamätám si, že kráčajúc po Central parku som sa to snažil pochopiť,“ povedal pre Huffington Post herec, ktorý mal vtedy 27 rokov.
Štrnásťročná Meryl Streepová zasa spomínala, ako sa po oznámení správy na hodine francúzštiny niekto spýtal, či sa majú skryť pod lavice.
Američania na atentát nezabúdajú aj preto, že John Fitzgerald Kennedy bol počas svojej vlády najpopulárnejším americkým prezidentom v 20. storočí. Mladý, sympatický politik si Američanov vedel získať.
„Kennedy sa stal istým druhom mytologickej postavy,“ povedal pre ABC Robert Dallek, autor knihy Nedokončený život. Rovnako ho však obľubujú Američania aj v súčasnosti, keď v roku 2011 až 83 percent ľudí jeho obdobie chválilo.
Prezident mal rád jednu báseň od Alana Seegera, básnika, čo zahynul v prvej svetovej vojne. Volala sa Mám rande so smrťou. Kennedy, ktorý pochádzal zo známej dynastie plnej tragédií, často žiadal svoju manželku Jacqueline, aby mu ju recitovala:
Možno ma vezme za ruku
A povedie do svojej temnej krajiny
A ja zatvorím oči a zadržím dych
A možno ho ešte predbehnem
Mám rande so smrťou
Tridsiaty piaty americký prezident sa jej dočkal v piatok 22. novembra 1963, pred päťdesiatimi rokmi.
Nebezpečný Texas
V druhej polovici roku 1963 sa John Fitzgerald Kennedy už pomaly pripravoval na voľby v budúcom roku. Jeho vysoká popularita, ktorá paradoxne dosiahla vrchol počas spackaného vylodenia Američanov v kubánskej Zátoke svíň (83 percent), postupne klesala. Na jeseň 1963 ho podporovalo 59 percent Američanov. Za boj za občianske práva stratil odhadom 3,5 milióna demokratických voličov na juhu.
Vo voľbách malo byť pre neho kľúčové získať štáty Floridu a Texas. Aj preto sa viacdňovej návštevy Texasu v novembri 1963 zúčastnila výnimočne aj obľúbená prvá dáma Jacqueline Kennedyová.
Na ich tour po piatich mestách ich sprevádzal guvernér John Connally s manželkou. Obával sa, že cestu môžu narušiť nepríjemnosti. V Texase a špeciálne v Dallase totiž žila vtedy malá, no zreteľná skupina krajne pravicových extrémistov. Prvý deň cesty v San Antoniu, Houstone a Fort Worth však dopadol veľmi dobre.
Na piatok 22. novembra 1963 hlásili upršané počasie, no nakoniec sa ukázal krásny jesenný deň. Teplota dosahovala 21 stupňov Celzia. „Šťastie sa nás drží. Vyzerá to na jasnú oblohu,“ povedal Kennedy na palube Air Force One, keď dopoludnia pristával v Dallase.
Po krátkom zvítaní s ľuďmi na letisku nasadli do prezidentskej limuzíny. Pre pekné počasie Kennedy odmietol, aby zatiahli ochrannú strechu. Bolo to poslednýkrát, čo sa americký prezident viezol v otvorenej limuzíne.
Kennedy celkovo príliš nedbal na svoju bezpečnosť na verejnosti. Nechcel sa skrývať pre ľuďmi. Často neposlúchal rady svojich tajných agentov. Raz povedal, že atentát je riziko, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou demokratických spoločností.
Pre pekné počasie Kennedy odmietol, aby zatiahli ochrannú strechu.
Väčšie davy, ako čakali
Guvernérova obava, že Dallas Kennedyho neprijme, sa nesplnila. V uliciach počas prejazdu bolo asi 200-tisíc ľudí. „Davy boli väčšie, ako som očakával. Boli oveľa entuziastickejší, ako som kedy mohol dúfať,“ spomínal neskôr Connally.
Samotný Kennedy si jazdy v kolóne popri mávajúcich davoch ľudí užíval. Bral to ako príležitosť, keď sa im môže priblížiť. Aj v ten deň v Dallase kolóna na jeho povel dvakrát zastala, keď sa prihovoril malej školáčke a mníške.
Cieľom 16-kilometrovej cesty z letiska do centra Dallasu bolo obchodné centrum Trade Mark, kde mal obedovať s biznismenmi. Do cieľa zostávalo len niečo viac ako päť minút, keď kolóna zahla doprava z Main street na Houston street a následne doľava na Elm street. V Kennedyho limuzíne sedeli vpredu dvaja špeciálni agenti. Za nimi guvernér s manželkou a vzadu prezidentský pár.
Dav ľudí im nadšene mával a Kennedy sa usmieval. „Pán prezident, nemôžete povedať, že Dallas vás nemiluje,“ otočila sa dozadu pani Connallyová. „Tak to je zjavné,“ odpovedal prezident.
Analýza atentátu
Slávny dokument
To, čo sa udialo v nasledujúcich desiatkach sekúnd, je hodnoverne zachytené iba na jednom videu. Aj keď má len necelých 27 sekúnd a 486 snímok, je to jeden z najvýznamnejších dokumentov 20. storočia.
Urobil ho amatérsky kameraman a miestny výrobca ženských šiat pôvodom z Ruska Abraham Zapruder. V piatok 22. novembra si prišiel natočiť Kennedyho kolónu. Stál mierne pred prezidentovou limuzínou, no až na jeden moment mal jasný výhľad na to, čo sa stalo.
Výstrely zazneli o 12.30. Podľa správy Warrenovej komisie, ktorá oficiálne ukončila vyšetrovanie v roku 1964, padli tri výstrely. Ten prvý cieľ minul. Druhý strelil Kennedyho do chrbta a vyšiel mu v spodnej časti krku. Zároveň tá istá guľka zasiahla aj guvernéra Connallyho do chrbta. Tretia rana zasiahla prezidenta do hlavy.
„Strelili môjho manžela. Zabili môjho manžela. Jeho mozog mám v ruke,“ kričala zdesená Jacqueline Kennedyová. „Ó, môj Bože, všetkých nás tu zabijú,“ hovoril vážne zranený guvernér Connally, ktorý napokon atentát prežil.
Auto s prezidentom okamžite vyrazilo do najbližšej nemocnice, no Kennedymu sa už nedalo pomôcť. Presne o 13.00 h lekári vyhlásili prezidenta Spojených štátov amerických za mŕtveho.
Po streľbe utekal do auta s prezidentom člen jeho ochranky.
FOTO - PROFIMEDIA
Správa hneď aj u nás
Celonárodné rádio ABC prinieslo prvé správy o výstreloch už o 12.36. O štyri minúty neskôr oznámila horúcu novinku z Dallasu aj televízia CBS. Ľudia sa zastavovali v reštauráciách a kaviarňach, aby si pozreli, čo sa stalo. Tvorili sa zápchy, keď šoféri neverili správam z autorádií. Školákov pustili domov skôr. Takmer každý počúval rádio a pozeral televíziu. Mnohí spomínajú, ako vtedy plakali.
Správa sa rýchlo dostala aj za železnú oponu. V čase atentátu bolo v Československu pol ôsmej večer, no ešte v ten deň o smrti Kennedyho informoval rozhlas. Denník Rudé právo stihol informáciu uverejniť už do sobotného vydania. Aj keď sa pýtalo, či páchateľom nebol krajne pravicový extrémista.
To už v Spojených štátoch mali hlavného podozrivého a ako sa neskôr podľa oficiálneho vyšetrovania potvrdilo, aj vraha. Nie pravicový, ale ľavicový extrémista Lee Harvey Oswald (24) pracoval od októbra v budove texaského skladu školských učebníc. Bývalý príslušník námornej pechoty a stúpenec marxizmu práve z tejto budovy, najvýchodnejšieho okna na najvyššom šiestom poschodí, Kennedyho zastrelil.
Krátko po atentáte zabil niekoľko kilometrov od miesta činu policajného príslušníka, ktorý chcel overiť totožnosť muža, čo zodpovedal opisu páchateľa. Polícia Oswalda ešte v ten deň chytila v kine. Najskôr ešte netušili, že okrem vraha policajta majú aj vraha Kennedyho.
To už telo prezidenta previezli na palubu Air Force One. Už o hodinu a pol po smrti skladal prezidentskú prísahu na palube Air Force One viceprezident Lyndon Johnson. Bývalá prvá dáma stála po jeho ľavici, ešte stále v šatách, na ktorých mala časti Jackovho mozgu. Prezliecť sa odmietla. „Chcem, aby videli, čo urobili,“ opakovala čerstvá vdova.
Vraha zadržali ešte v ten deň v kine.
FOTO - SITA/AP
Mnohí si už nepamätajú
Kennedyho smrť je štvrtým a doteraz posledným úspešným atentátom na amerického prezidenta. Pre Američanov je však jediným, na ktorý si môžu ešte živo pamätať (predtým zabili prezidentov Lincolna, Garfielda a naposledy McKinleyho v roku 1901).
Aj preto je atentát na Kennedyho po 50 rokoch od smrti stále živou témou v krajine. Hoci aj z neho sa pomaly stáva história.
Podľa Washington Post si v súčasnosti už tri štvrtiny Američanov na atentát nepamätajú, keďže vtedy nežili alebo mali menej ako päť rokov. A na ďalšie okrúhle výročie o desať rokov bude Američanov, ktorí stále budú môcť spomínať, kde boli a čo robili, keď sa v novembri 1963 dozvedeli tú tragickú správu z Dallasu, zasa o čosi menej.
Hlavné zdroje: správa Warrenovej komisie, správa špeciálneho výboru pre atentáty Snemovne reprezentantov, Knižnica JFK
Oficiálnej verzii Američania stále neveria
Oswald nezabíjal sám. Aj po 50 rokoch sú teórie, že za smrťou Kennedyho stála CIA, Sovieti, Castro či viceprezident Johnson, stále živé.
Zabudnite na pád dvojičiek alebo pristátie na Mesiaci. Aj po 50 rokoch zostáva najpopulárnejšou konšpiračnou teóriou v Amerike zavraždenie Kennedyho.
Ani v súčasnosti Američania neveria, že to bolo tak, ako tvrdí správa Warrenovej komisie, ktorá rok po atentáte prípad uzavrela s tým, že vraždil Oswald, ktorý konal sám. A súčasťou sprisahania podľa nej nebol ani Jack Ruby, muž, ktorý Oswalda dva dni po atentáte pred policajtmi a televíziami v hneve z Kennedyho smrti zabil.
Za posledné desaťročia v priemere asi 70 percent Američanov tvrdilo, že to bolo inak. Podľa AP je o tom v súčasnosti presvedčených 59 percent ľudí. Na porovnanie, že útok na dvojičky bolo sprisahanie, verí štvrtina Američanov.
Skeptikom nesedia viaceré údaje z Warrenovej správy. Jednou z nich je teória o „zázračnej“ guľke. Ide o druhý Oswaldov výstrel, ktorý podľa oficiálnej správy vraj naraz prestrelil Kennedyho krk aj pravú časť chrbta guvernéra Connallyho.
Kritici často hovoria, že guľka by sa musela stočiť ako v kreslenom filme, aby mohla trafiť oboch politikov súčasne. Počítačová analýza Zapruderovho filmu pre ABC však ukázala, že to možné bolo. Connally totiž nesedel v limuzíne priamo pred Kennedym, ale trochu naľavo a nižšie ako prezident.
Kennedyho vražda je aj preto tak často spochybňovaná, že každý si môže nájsť svojho vraha. Existuje 300 teórií, v ktorých za jeho smrťou stojí 42 skupín a 82 vrahov.
Mafia ho vraj chcela odstrániť, pretože jeho brat Bobby, vtedy minister spravodlivosti, bojoval proti organizovanému zločinu. Bankári za to, že znižoval silu centrálnej banky FED (čo nie je úplne pravda).
Odstrániť ho chceli podľa týchto teórií aj Sovieti či Kubánci, či Lyndon Johnson, ktorý chcel byť prezidentom. Oswald mal kontakt so CIA, čo vraj naznačuje účasť tajnej služby.
Konšpirátorov povzbudila aj oficiálna správa výboru snemovne, ktorá prípad ešte raz prešetrovala v roku 1978. Konštatovala, že „pravdepodobne“ išlo o sprisahanie, aj keď v tom podľa nej neboli Sovieti. Priviedlo ich k tomu zistenie, že podľa analýzy záznamov z vysielačiek policajtov došlo až k štyrom ranám. Modernejšie analýzy však tento dôkaz vyvrátili.
Žiadnej z teórií sa za 50 rokov nepodarilo vierohodne dokázať, že vraždil niekto iný ako Oswald, nestály marxista s ťažkým detstvom, ktorý tri roky žil v Sovietskom zväze.
„Chceme si myslieť, že je v tom viac ako len osamelý stroskotanec, marxista, ktorý nenávidí túto krajinu a využil príležitosť,“ povedal pre CBS Luke Haag, ktorý rekonštruoval časť atentátu.
„Ako mohol niekto taký nedôležitý ako Oswald zabiť niekoho takého dôležitého ako Kennedy?“ pýtal sa pre ABC autor knihy o Kennedym Robert Dallek.
Dokument Errola Morrisa o konšpiračnej teórii
Preceňovaný prezident?
Kennedy toho veľa za tri roky úradu nestihol.
Pre ľudí je jedným z najobľúbenejších, historici sú trochu kritickejší. Podľa mnohých je význam úradu Johna Fitzgeralda Kennedyho preceňovaný. „Nebol veľkým prezidentom. Bol priemerný,“ napísal Robert Samuelsson z Washington Post.
Za tri roky vlády nestihol Kennedy veľa presadiť. Jeho dve hlavné témy – občianske práva, ktoré mali ukončiť rasovú segregáciu, a zníženie daní – neprešli v Kongrese. Neskôr ich aj ako vyjadrenie smútku za Kennedym presadil Lyndon Johnson.
Jeho zahraničná politika začala hneď v úvode fiaskom. Vylodenie Američanov na Kube, keď chceli zvrhnúť režim Fidela Castra, nevyšlo. Práve za Kennedyho vlády rozšírila americká armáda svoju angažovanosť vo Vietname.
Na druhej strane jeho najväčší zahraničnopolitický úspech bolo urovnanie raketovej krízy na Kube v roku 1962. Mnohí americkí generáli vtedy chceli ostrov bombardovať.
Aj Samuellson však priznáva, že Kennedy vedel ľudí inšpirovať. Jeho známy výrok „nepýtaj sa, čo môže urobiť krajina pre teba, ale čo môžeš urobiť ty pre svoj národ“, zasiahol mnohých. Aj preto ho historici v prieskume z roku 2011 hodnotili ako 15. najlepšieho prezidenta, lepšie ako Billa Clintona, no horšie ako Ronalda Reagana.
