Peking hovorí o stáročnom nároku, no medzinárodné zmluvy nič také nepoznajú. Sporné Juhočínske more vraj skrýva bohaté náleziská ropy.
PEKING, BRATISLAVA. „Je tu isté riziko vojny, to sa nedá vylúčiť,“ priznal austrálsky premiér Tony Abbot, keď sa v októbri vrátil z rokovania východoázijských krajín.
Spor o Juhočínske more sa ani na ňom nevyriešil.
Jeho podstatou je údajný čínsky nárok na toto územie. Je to pritom podobné, ako keby si teraz Mongolsko nárokovalo väčšinu Ázie, pretože za čias Džingischána toto územie Mongolom patrilo.
Podobne argumentuje Čína, podľa ktorej jej takmer celé more patrilo „po stáročia“. Svoj nárok si aj aktívne uplatňuje.
Čankajšekova mapa
Nejde tu o spor o obyvateľov. Ostrovy, na ktoré si nárokuje Čína, sú väčšinou len neobývané skaly alebo atoly.
Juhočínske more je však kľúčovou dopravnou tepnou, ktorou prejde až tretina tovaru prepravovaného po mori. Každoročne tadeto prevezú tovar v hodnote takmer štyri bilióny eur.
Väčšina čínskeho dovozu do Európy smeruje cez Juhočínske more.
Zisky z mora doteraz prinášal najmä rybolov, no k tomu sa v posledných rokoch pridávajú zatiaľ nevyužívané náleziská ropy a zemného plynu.
Preto Čína vstupuje do sporu s piatimi krajinami a vyhlasuje, že pre ňu ide o podobnú prioritu ako otázka Tibetu.
Pri nároku sa odvoláva na mapu z roku 1947, v ktorej ešte Čankajšek nakreslil územie krajiny, mapu potom prebrali aj komunisti.
Zmluva OSN o námornom práve, ku ktorej sa pridala aj Čína, pritom hovorí, že krajiny majú nárok na exkluzívne využívanie pobrežných vôd len 200 námorných míľ od pobrežia (asi 370 kilometrov). Nikde sa v nej nespomína historický nárok na základe minulých impérií.
Kým doteraz išlo najmä o spor medzi obrovskou Čínou a menšími susedmi, teraz ide o globálny súboj.
Po nástupe Baracka Obamu sa Američania zameriavajú na Áziu. S Filipínami majú navyše dohodu o tom, že ich v prípade útoku budú brániť.
„Spojené štáty budú vždy stáť pri Filipínach a bojovať po ich boku,“ povedal Obama v roku 2011 na návšteve Manily.
Nechajte to na nás
Washingtonu sa tiež nepáči, že Peking od neho žiada, aby hlásil prechod svojich plavidiel Juhočínskym morom. Často ide o bojové lode, čo môže konflikt ešte viac vystupňovať, najmä keď svoju armádu posilňuje a modernizuje aj Čína.
Filipíny chcú spor riešiť na Medzinárodnom trestnom súde v Haagu, odvolávajú sa na pravidlá OSN o námornom práve.
„Samozrejme, vieme, čo to znamená postaviť sa obrovi, ako je Čína,“ hovorí pre Wall Street Journal právnik Paul Reichler, ktorý Filipíny zastupuje. Na podobné prípady sa špecializuje, zastupoval napríklad Gruzínsko proti Rusku alebo Maurícius proti Veľkej Británii.
Verí, že súd by v prospech Filipín mohol rozhodnúť už koncom budúceho roka.
Číne však nikto nemôže zabrániť naďalej si uplatňovať svoju „nespochybniteľnú suverenitu“, ako to ona nazýva. „Bola by to obrovská rana pre prestíž krajiny, ak by nerešpektovala rozhodnutie tribunálu,“ tvrdí Reichler.
Čína však dáva najavo, že pohľad iných veľmocí je pre ňu stále menej dôležitý. Aj keď krajiny okolo mora chcú o probléme rokovať spoločne, Peking spory označuje za dvojstranný problém a na uzavretých rokovaniach vie lepšie využiť svoju ekonomickú aj vojenskú prevahu.
Keď sa Japonsko (s ktorým má Čína osobitný spor o ostrovy Senkaku) a Spojené štáty postavili na stranu menších štátov, Peking im odkázal, že „tí, ktorých sa spor netýka, by sa doň nemali zapájať“.
Zatiaľ sa nebojuje, no keď už pôjde o skutočnú ťažbu ropy, nielen prísľub do budúcnosti, môže sa to zmeniť. A to sa minimálne ekonomicky dotkne aj krajín, ktorých sa to zatiaľ netýka.
