V izraelskom Národnom divadle Habima hrajú Švejka. S ruskými titulkami, lebo o hru má enormný záujem publikum z bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré pozná literárnu predlohu hry.
Izraelský protagonista Švejka ma na úvod zmiatol.
Vysoký, brčkavý, štíhly a pohľadný Avi Kushnir má skôr dôstojnícku vizáž a chýba mu prostota, ktorá sa ľahšie hrala Rudolfovi Hrušínskemu s guľatučkou tvárou. A tak musel Kushnir vytvoriť Švejkovu karikatúru.
Izraelčania urobili zo Švejka takmer grotesku. Bolo to na rehot, ale chýbala tomu hrana tragična.
Aj tak sa mi tá inscenácia páčila. Bola som na nej so svojím izraelským švagrom, ktorý sa narodil do dôstojníckej rodiny a sám pracoval ako civilista v armáde.
Jemu sa to až tak nepáčilo. Že vraj nie je dobré zosmiešňovať armádu v krajine, kde od nej naozaj veľa závisí. A že nie je možné, aby sa taký prostáčik, akým bol Josef Švejk, vôbec mohol v armáde ocitnúť. A vôbec Rakúsko- Uhorsko bolo predsa vtedy na kolenách a Izrael teda ani zďaleka nie je.
Nechcela som sa hádať, ale mne sa zdá, že Haškov pohľad na armádu môže byť pre Izraelčanov prínosný. Je zábavný, ale ukazuje aj na zlyhania a tuposť, pri ktorej Josef Švejk zrazu pôsobí ako jediný so zdravým rozumom široko-ďaleko.
Práve v týchto momentoch sa publikum klátilo od smiechu. Predpokladám, že za tým bola čiastočne aj osobná skúsenosť.
Izraelčania sú na armádu vo všeobecnosti hrdí, ale každý z nich má aj svoju klasickú historku z vojenčiny, ktorá je často o nezmyselnosti niektorých predpisov, byrokracii a minimálnej fantázii a ľudskosti veliteľov.
Zrejme aj preto je Švejk dlhodobo vypredaný. Veď to nie je len taký žart.
