V roku 1968 ste mali už dve deti. Bábätko ste vzali na demonštráciu so sebou, staršieho syna ste nechali doma. Prečo?
„Mala som to premyslené. Keby som so sebou ťahala sedemročné dieťa, mohla by som byť obvinená z ohrozenia mravnej výchovy mládeže alebo z navádzania neplnoletého na trestný čin.“
Majú matky v takejto situácii vôbec právo hazardovať so slobodou svojich detí, uvrhnúť ich do situácie, ktorá je aj pre dospelého ťažká, niekedy fatálna?
„Už dlho sa chystám preložiť z poľštiny text, ktorý sa bude v ruštine volať „Žena s kočíkom“. Na začiatku vysvetlím, že to nie je o mne, aj keď si to asi najskôr každý pomyslí. Lenže je to o Poľke, ktorá v roku 1968 sama vyrábala letáky proti sovietskej okupácii Československa. Rozvážala ich ukryté v kočíku a vylepovala, kam sa dalo. Jedno dieťa mala dvojročné, to vodila za ručičku, druhé bolo dojča. Mňa sa v roku 1968 hneď po demonštrácii vyšetrovateľ pýtal: Vy máte deti, čo ste na ne nemysleli? Povedala som mu: Práve na ne som myslela, aby sa za mňa nikdy nemuseli hanbiť. A dnes môžem povedať, že moje deti sú na mňa hrdé. Aj vnuci sú hrdí. Mám ich päť – tri dievčatá a dvoch chlapcov. Jeden z nich, Peťo, napoly Rus a napoly Francúz, vôbec nečíta žiadne knihy. Teraz konečne vzal do ruky moju knihu Poludnie vo francúzštine. Rozhodol sa, že túto prečíta. Aj on pochopí, prečo som to vtedy urobila.“
Žijete v Paríži, máte poľské občianstvo. Po demonštrácii proti okupácii Československa vás sovietsky súd vyhlásil za nebezpečnú schizofreničku, na dva roky ste prišli o deti, ktoré vychovávala vaša mama, potom ste museli emigrovať a zase ste prišli o mamu. Nezaslúžili by ste si české alebo slovenské občianstvo?
„V roku 1991 som prosila starostu Prahy, či by mi nepomohol zohnať bývanie. Samozrejme, chcela som to zaplatiť. Keď mu moja česká priateľka Jana Klusáková pripomínala, že mi pol roka pred tým, v roku 1990, udelil čestné občianstvo, odpovedal: To bola jednorazová akcia. A ja odpovedám teraz na vašu otázku: Tá naša demonštrácia v roku 1968 bola tiež jednorazová akcia. Naopak, moje spojenie s Poľskom je trvalé.“
Priatelíte sa s tými, s ktorými ste pred 45 rokmi vyšli na Červené námestie?
„S tými, ktorí žijú, áno. Okrem Táne Bajevovej, ktorá sa s nikým z nás stýkať nechce (najmladšia účastníčka demonštrácie, ktorú ostatní prehovorili, aby vyšetrovateľom povedala, že išla náhodou okolo a tak unikla väzeniu, pozn. red.). Najčastejšie sa vídam s Viktorom Feinbergom, ktorý žije v Paríži. V Moskve sa občas stretnem s Pavlom Litvinom, ktorý žije v Amerike. Vladimíra Dremljuga som však nestretla azda 25 rokov. Vtedy ma naposledy navštívil a ja som ho vyhnala zo svojho domu pre prejavy rasizmu.“
Vaša ostražitosť voči každej nespravodlivosti je výsledkom výchovy alebo máte rebelanstvo v génoch?
„Myslím si, že zvýšený cit pre spravodlivosť mi darovala moja mama. Boli sme úplne rovnaké. Keď som už bola v emigrácii, rozprávala mojej priateľke, spisovateľke Ľudmile Ulickej, príhodu z mladosti. V roku 1937 pracovala vo Zväzovej knižnej snemovni (centrum štátnej bibliografie a štatistiky tlače v ZSSR, pozn. red.). Raz ju zavolali na celopodnikové zhromaždenie. Prišiel predstaviteľ NKVD a začal odhaľovať zločiny jedného z pracovníkov snemovne. Mama vstala a zvolala: Ešte pred mesiacom sme Michailovi Mojsejevičovi verejne ďakovali. Ako je to možné, že ho zrazu vyhlasujete za nepriateľa ľudu? Ulická na moju mamu pozerala a hovorí jej: Jevgenija Semjonovna, vy ste predsa v tej dobe tiež mali dve malinké deti! A rok 37 bol oveľa horší než 68!
Prečo v ruskej opozícii nie sú žiadne výrazné ženské osobnosti ?
„Okrem pár feministiek skutočne nie sú. No nie sú tam ani poriadni muži. Celú súčasnú ruskú opozíciu nemám príliš v láske. Takého Alexeja Navaľného doslova neznášam. Behá od liberálov až k nacionalistom, ako sa mu to hodí. Jediný, kto sa mohol stať reálnym lídrom opozície a kandidátom na prezidenta, bol Michail Chodorkovskij. Preto ho Putin nechal zavrieť. Potom zdiskreditoval celé liberálne hnutie. V Rusku sa dnes namiesto liberál hovorí „liberast“ (skratka slov liberál a pederast, pozn. red.).
Ako sa vám pozdávajú protesty mladých ľudí okolo punkovej skupiny Pussy Riot, ktorá vtrhla do Chrámu Krista Spasiteľa a spievala pred oltárom „Bohorodička, zbav nás Putina“?
„Ich vystúpenie nebolo správne. Ale ani trest, ktorý dostali. Obe dievčatá sa v kolóniách správajú skvele. S Máriou Aljochinovou udržujem kontakt cez jej advokátku. Budem vedúcou jej diplomovej práce.“
FOTO: Profimedia
Mal by dnes protest podobný tomu, aký ste predviedli pred 45 rokmi na Červenom námestí, zmysel?
„Dnes už asi nie. Pozdávajú sa mi čisto občianske protesty, ktoré nepotrebujú lídra.“
Vy asi dosť neznášate vodcov, že?
„Skutočne ich neznášam. Väčšinou sú to veľmi nepríjemní ľudia.“
Nestaneme sa však bez lídra bezhlavým stádom?
„Sú aj lídri, ktorých som obdivovala. Napríklad Margaret Thatcherovú. Okrem tých chvíľ, keď sa videla v Michailovi Gorbačovovi. Toho tiež nemám rada. Viete, pre mňa sú slová líder, vodca, führer či duce rovnaké. Občianska spoločnosť nepotrebuje vodcov v ruskom poňatí. Vladimir Putin sa však snaží vytvoriť všetko zhora. Založil si výbor na vytváranie občianskej spoločnosti a myslí si, že ju vybuduje výnosom. Podobné chyby robí aj ruská opozícia.“
Rusko vraj potrebuje silnú päsť Putina, pretože má inú historickú skúsenosť…
„Predovšetkým Putin je úplne nenormálny človek. Už len to, ako mu stále naťahujú kožu na tvári, vstrekujú botox pod kožu, nemôže nemať vplyv na jeho psychiku. Myslíte si, že si mení len vzhľad? Nielen on, ale aj celá duma je pobláznená. Zbor šialencov. Zberba, ktorej povedali: Choď a rob zákony. A oni ich vydávajú. Sústredia sa však iba na jedno - na svoju peňaženku. To nemožno ospravedlniť žiadnou špecifickou historickou skúsenosťou.“
Vo svojom živote ste sa väčšinou nenechali nikým ovplyvňovať a robili ste to, čo ste pokladali za správne. Pomýlili ste sa niekedy?
„Jednu vec nesmierne ľutujem. Bolo to v roku 1957. Upozorňujem, že to sú zahanbujúce spomienky... Vtedy zavreli Leňu Čertkova (ruský básnik, spisovateľ a prekladateľ, za protisovietsku propagandu si odsedel 5 rokov, pozn. red.). Kamaráti ma upozornili, čo mám hovoriť na výsluchu, keby si ma predvolali. Vo februári ma zo školy odviezli na Lubianku (sídlo KGB, pozn. red.). Hneď ma odvádzajú do cely a dávajú mi väzenský mundúr. Hlavou sa mi preháňali hrozné veci. Deň a pol som sa držala. Ale potom... Celé to je zahanbujúce hlavne preto, že som klamala samu seba. Zrazu som si v duchu hovorila, že som komsomolka... a vyšetrovateľom som vyklopila, kde som čo pred kým hovorila a čo rozprávali iní. Potom mi ukázali verše napísané na kúsku papiera. Mysleli si, že som ich napísala ja. Nie, to som ja nepísala. To napísal Andrej Terjochin, vyletelo zo mňa.“
Zavinili ste jeho zatknutie?
„Nielen to. Andrej bol môj spolužiak. Po tom, čo sovietska armáda obsadila v roku 1957 Maďarsko, spolu s ďalším naším spolužiakom Voloďom Kuznecovom roznášali po leninských horách letáky proti okupácii. Pri ich výrobe použili písací stroj Iry a Víťu Maximovcov. Viete, nechcem sa ospravedlňovať tým, že som bola mladá. Mala som 21, Ira a Víťa boli mladší. Napriek tomu sa na výsluchu držali statočne. Ja som sa zosypala. Začala som dávať dokonca charakteristiky jednotlivých priateľov. O tri dni som bola vonku. A kamarátov poslali do väzenia, Andreja na päť rokov, Voloďu na dva. Predstavte si, že som na súde bola jedinou svedkyňou obžaloby. Nikdy som to sama sebe neodpustila. Všetkým som vtedy oznámila, aby predo mnou nehovorili o politike.“
Stretli ste sa s nimi, keď ich prepustili z väzenia ?
„Andrej, ktorý si odsedel päť rokov, už zomrel. S ním som bola v kontakte cez kamarátku, ktorá vlani tiež zomrela. Dokonca ma nechával cez ňu pozdravovať.“
Po takej dobe vám to už asi nikto nepripomína, že?
„Mne je úplne jedno, čo si o mojom čine myslia ostatní ľudia. Trebárs, že som vtedy bola chúďa, mladá nerozvážna baba... Pre mňa je dôležité, čo si o sebe myslím ja. Môj čin nemožno ničím ospravedlniť. Jediná pravda je, že som mala šialený strach. Živočíšny strach. Stále samu seba súdim. Vždy, keď mám chuť niekoho odsúdiť za niečo strašné, čo podľa mňa urobil, spomeniem si, čo som urobila v roku 1957. A veľmi by som to chcela zmeniť. Lenže to už nejde.“
Autor: Agentúra Epicentrum
