My Česi nevieme robiť puče. A nemáme ich radi ani ako diváci. Takže keď sa minulý týždeň po voľbách pokúsila časť vedenia sociálnej demokracie zvrhnúť predsedu, bolo jasné, že je to pokus dopredu odsúdený na neúspech. Prekvapilo len to, s akou mierou neschopnosti a spackanosti to pučisti spravili.
Šéf ČSSD Sobotka je politik bez osobnosti, charizmy aj akejkoľvek vízie. Je typom funkcionára, ktorého nastrčili na vysoké poschodia politiky silní zákulisní hráči, pretože predpokladali, že bude slabý a nebude problém sa ho hocikedy zbaviť.
Čo sa v tomto prípade nepotvrdilo, najmä preto, že o jeho zosadenie sa pokúsili možno ešte väčší mamľasi ako on sám.
Je paradox, že Sobotku pomohli zachrániť tí, ktorí ČSSD nevolili a nemajú s ňou nič spoločné. Možno sa tiež mylne spoliehajú na to, že na čele najsilnejšej strany bude pre nich výhodnejší slabý predseda.
V každom prípade vykreslili boj o Sobotku ako zápas dobra a zla, čo je nezmysel. Vnútri politických strán sa vždy bojuje o moc, čo s dobrom a zlom nemá nič spoločné. ČSSD sa toto angažovanie verejnosti ešte vypomstí.
Tak ako sa hovorí, že fámy o smrti môžu dotyčnému zaistiť dlhý život, takisto môže platiť, že nevydarený puč je zárukou dlhej politickej kariéry.
Pokiaľ sa Sobotka stane premiérom, bude to triumf českej národnej povahy, ako ju poznáme z národných rozprávok. Aj v nich nad všetkými prefíkanými podvodníkmi zvíťazí hlúpy Jano, ktorý do sveta vyrazí s vrecúškom buchiet a nakoniec sa stane kráľom. Na Sobotku to celkom sedí.
Problém je v tom, že v realite nás potom, žiaľ, nevyslobodí magická veta „zazvonil zvonec a rozprávky je koniec“.
