Portugalský stavebný robotník Carlos Marques stratil prácu v roku 2010. Keď mu o rok prestali vyplácať dávky v nezamestnanosti, rozhodol sa šmelináriť so všeličím - od starých autorádií až po topánky, len aby nejako prežil.
„Keď som začal predávať, ekonomika bola na vrchole,“ hovorí 46-ročný Marques popri tom, ako pripravuje svoj tovar - nohavice, rádiá a zosilňovače na trhu Feira da Ladra čiže „trhu zlodejov“.
Toto miesto bolo kedysi plné obrazov a vôní z portugalskej koloniálnej histórie, dnes je centrom lisabonskej čiernej ekonomiky. „Teraz sa len tak-tak uživím, keďže väčšina mojich zákazníkov stratila prácu alebo dáva väčšinu príjmov na dane,“ hovorí.
Dlhé roky recesie, rekordná nezamestnanosť a škrtenie rozpočtov si na juhu Európy vyberajú svoju daň dokonca aj na činnostiach, ktoré v časoch krízy zvyknú prekvitať.
„Prepad príjmov bol v Portugalsku, Grécku a Španielsku taký silný, že znížil aj dopyt po tovaroch z druhej ruky, pašovaných či kradnutých tovaroch aj po čiernej práci,“ vysvetľuje Friedrich Schneider, profesor na Johannes Kepler University v rakúskom Linzi, ktorý sa špecializuje na čiernu ekonomiku.
Tieňová ekonomika klesne v Portugalsku na 19 percent hrubého domáceho produktu z vlaňajších 19,4 percenta. V Grécku, kde nemá prácu každý štvrtý človek, klesne podobným tempom na 23,6 percenta HDP.
Únava zo šetrenia
Nedarí sa ani obchodníkom na blšom trhu v Lisabone, kde penzista Luis Aguiar predáva bicykle a nábytok.
Na druhej strane ulice svieti na červeno nasprejovaný nápis „Merkelová, choď preč“.
„Raz som na tomto trhu predal aj auto,“ hovorí 65-ročný Aguiar. „Teraz neviem predať ani len ojazdený bicykel,“ dodáva.
Trh zlodejov kedysi stelesňoval najsilnejšie tradície krajiny – námorníctvo a obchod. Nachádza sa pod horizontom lisabonského Národného panteónu zo 16. storočia, z ktorého je výhľad na rieku Tagus. Z nej sa portugalskí objavitelia vydávali na cesty za novými kontinentmi.
Predavači afrických masiek či exotických korení z Indie sú dnes v menšine oproti stovkám zúfalých miestnych priekupníkov, ktorí na plachte rozloženej v uličke ponúkajú použité šatstvo, hrnce, panvice či elektrické spotrebiče.
Nevymeníte reproduktory?
Marques a jeho žena predali množstvo starých kuchynských hrncov po jednom eure, i autorádio, čo predtým vymenil za dva reproduktory.
„Ľudia chcú dnes tovary skôr vymieňať než kupovať,“ hovorí Marques. „Nemajú peniaze,“ dodáva.
Portugalsko žiadalo pomoc od svojich európskych parterov a Medzinárodného menového fondu v roku 2011, asi šesť mesiacov po Írsku a rok po Grécku, kým Španielsko hľadalo peniaze na záchranu svojich bánk súrne v roku 2012.
Portugalský premiér Pedro Passos Coelho stále drží stiahnutý opasok krajiny, aby dal štátny rozpočet do dobrého stavu a aby mohol opäť začať získavať peniaze od tých, čo investujú do dlhopisov. Rozpočet na budúci rok má obsahovať škrty vo výške viac ako tri miliardy eur. Aby splnil ciele stanovené programom pomoci, bude sa vláda spoliehať najmä na zvýšenie daní.
„Ako môžeme povedať ľuďom, že znížime dane a zvýšime štátne zákazky, keď potrebujeme znížiť náš deficit?“ hovoril nedávno v televízii.
Žiadne úspory
Portugalsko nikdy neprosperovalo dosť dobre na to, aby si ľudia mohli na účtoch vytvoriť úspory, ako sa to podarilo mnohým Grékom či Španielom.
Kým na konci roku 2007 rástla grécka a španielska ekonomika ročne o viac ako tri percentá, portugalský rast bol menší ako jedno percento počas celej dekády. Podľa vládnych odhadov tento rok klesne portugalská ekonomika o 1,8 percenta, takže bude klesať už tretí rok po sebe.
Papa Gei, 39-ročný obchodník zo Senegalu tvrdí, že situácia je v Európe taká zlá, že svojim kamarátom radí, aby zostali doma.
„Prišiel som sem hľadať lepší život,“ hovorí Gei, ktorý pred imigráciou pracoval na farme v Senegale.
„Keby som vedel, že v Portugalsku to bude také zlé, zostal by som pracovať na farme,“ zalamuje rukami.
Parkovacie karty
Ďalším príkladom znižovania životného štandardu je Antonio Vicente z Lisabonu, 57-ročný muž, ktorý sa stal bezdomovcom po tom, čo pred dvomi rokmi stratil prácu pekára.
Živí sa tým, že „kŕmi“ parkovacie kartičky v centre Lisabonu, keď sa blíži čas vypršania ich platnosti, aby majitelia áut nedostali pokuty alebo im neodtiahli autá.
„Ešte vlani som vedel zarobiť okolo 30 eur za deň,“ hovorí Vicente ukazujúc na dlaň plnú drobných mincí po 12-hodinovej šichte. „Dnes zarobím len 8 eur,“ dodáva.
Vicente ani Marques, priekupník na Trhu zlodejov, nemajú veľkú šancu vrátiť sa do oficiálnej ekonomicky.
Pýtajú sa preto, ako sa im podarí uživiť, keď sa už aj ich klientom míňajú peniaze. „Máme tu priveľa ľudí, ktorí predávajú tovar stále sa zmenšujúcemu počtu zákazníkov,“ vraví.
Marques v čiernom klobúku a džínsach pripúšťa: „Ak nebude dosť kupujúcich, budem sa musieť ponoriť ešte hlbšie do nelegálnej ekonomiky.“
Autor: Henrique Almeida
