Česká katolícka cirkev nemá ani zďaleka taký vplyv ako slovenská, dokáže však komunikovať omnoho otvorenejšie a zrozumiteľnejšie. Zásluhu na tom nepochybne má aj bývalý kurič, chartista, jedna z tvárí novembra 1989 a dnes pomocný pražský biskup VÁCLAV MALÝ.
Rozhovor vychádza na Dušičky, tak teda začneme smrťou. Dá sa vaša predstava o posmrtnom živote zoštylizovať do jednoduchých viet?
Verím v nový život po smrti, v ktorom zostane zachovaná moja totožnosť. Nič iné k tomu nemôžem povedať, lebo všetky predstavy sú len našimi ľudskými predstavami. Prirodzene, teraz hovorím ako veriaci. Verím, že Ježiš vstúpil do nového života v Bohu a s Bohom a že táto cesta je otvorená aj pre mňa. Cítim, že je to posilnenie dôstojnosti človeka, že každý človek je taký jedinečný, že smrťou nezaniká ako ostatné stvorenia, ale môže sa z neho stať nové stvorenie, ktoré však stále má to isté ja. Moja viera v posmrtný život je teda posilnením pohľadu na jednotlivca ako na nezastupiteľné indivíduum.
Takže aj po smrti zostanete Václavom Malým, ktorý si uvedomuje sám seba. Kde beriete istotu?
Istotu? Je to viera. Verím tomu, čo je v Biblii, svedectvu o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych, verím v Božie vedenie vo svojom živote a že pre Boha je každý človek taký cenný, že Boh neprestáva vo vzťahu k človeku jeho fyzickou smrťou. Takže smrť znamená vidieť veľkého Boha. A zase bez akýchkoľvek predstáv, že by som si ho predstavoval ako muža alebo ženu, alebo ako neviem čo. Je to Boh nielen kresťanský. Verím, že je pre všetkých. Ako kresťan som obdarovaný tým, že skrze Ježiša môžem vedieť o Bohu to podstatné, aký Boh je. Ale inak je to Boh pre všetkých, nielen pre kresťanov. To by bolo málo. Taký Boh by ma nezaujímal.
Do akej miery môže mať kňaz pochybnosti?
Samozrejme, kladiem si otázky. Ten môj vzťah je niekedy intenzívnejší, niekedy slabší. Ako vzťah k druhému človeku, keď je niekto vaším priateľom alebo priateľkou, prechádza etapami. Niekedy sa s tým druhým cítite bezchybne, niekedy si nemáte ani čo povedať, niekedy si toho máte povedať až veľa. Vzťah voči Bohu je tiež takýto živý. Aj kňaz, biskup, pápež sú ľuďmi veriacimi a na ceste viery človek stále prechádza otázkami, stále si vyjasňuje zmysel, lebo inak by skončil ako ideológ alebo iba ako nejaký úradník a to by bolo nedôstojné. Viera je cesta, človek v nej objavuje podivuhodnú niť rôznych udalostí, rôznych zážitkov, ktoré z môjho hľadiska nie sú samozrejmé. Cesta znamená, že človek ide dopredu, že nejakým spôsobom vrastá. Nie je to niečo statické, na mnohé veci nemám odpoveď. Hľadám ju u Ježiša, skrze Ježiša u Boha, ale Ježiš je pre mňa najpodstatnejší.
Viera je cesta, človek v nej objavuje podivuhodnú niť rôznych udalostí, rôznych zážitkov, ktoré z môjho hľadiska nie sú samozrejmé.
Nikdy ste neprepadli obave, že sú to báchorky? Viem, že ste biskup a ťažko poviete niečo v tomto zmysle, ale...
Viete, prečo je pre mňa Ježiš vierohodný? Lebo to nebol taký grécky hrdina, ktorý vždy všetko prekonal. Keď mal byť ukrižovaný, tak sa potil, mal strach, bol to teda muž, ktorý prežíval ľudskosť v celej šírke. Bol to človek emotívny, bol to človek, ktorý nielen hlásal, ale aj spoluprežíval, ktorý cítil. Preto je pre mňa Ježiš presvedčivý.
Prečo ste sa rozhodli stať kňazom?
Nestal som sa kňazom z dôvodu nejakého mimoriadneho zážitku, ale čisto reálne. Súvisí to tiež so slovenskými dejinami. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák, Dubček bol odstránený, nehodnotím teraz Dubčeka, a ja som zrazu pozoroval, ako v ľuďoch opadla všetka životná nádej. Počas Pražskej jari, možno viac v Čechách ako na Slovensku, sa ľudia naraz nadýchli, celí nadšení, ale prišla okupácia, zase sa začali pretvarovať, nastúpila doba normalizácie. A ja som si hovoril, že životná nádej sa predsa nedá stavať len na zmenených spoločenských a politických okolnostiach. Samozrejme, takisto ma to štvalo. Bol som vychovaný v katolíckej rodine, ale vôbec som nebol predurčený na to, aby som bol kňazom, chcel som študovať archeológiu. Po apríli šesťdesiatdeväť som sa rozhodol, áno, chcel by som ľuďom nejako sprostredkovať nádej, ktorá nestojí len na vonkajších okolnostiach. Pre mňa pevným bodom bol práve Ježiš, evanjelium a chcel som im to hlásať. Prirodzene, že vedomie rozhodnutia sa neskôr prehlbovalo a táto cesta ma napĺňala po celý život. Nikdy som si nepovedal: Prečo som sa nevydal inou? Nielen v dobe komunizmu, ale i po roku osemdesiatdeväť vidím jej hlboký zmysel.
V Čechách je známy prípad Daniela Hermana, laicizovaného kňaza. Čo vedie ľudí k tomu, že sa kňazstva vzdajú?
Nikoho nesúdim, pretože tie záležitosti sú individuálne. Niekto to urobí pre vzťah k žene, niekto začne pochybovať o tej ceste ako takej alebo naraz príde na to, že jeho rozhodnutie nebolo vedené spôsobom, aký si predstavoval, že to bola trošku ilúzia. Som vždy otvorený týmto ľuďom a pokojne sa s nimi stretnem. Povedal by som, že väčšinou je to pre vzťah k žene, ale napríklad Daniel Herman vo svojej knižke opisuje, že videl kňazstvo predovšetkým ako boj proti komunizmu. To ja teda nie. Podpísal som chartu, samozrejme, že som nikdy komunistom nebol, ale to by som pokladal za príliš vonkajší dôvod. Mne šlo o to, pomôcť ľuďom otvoriť oči pre nádej, pre pevné životné zakotvenie, a to som vždy videl v evanjeliu.
Ako a kam až môžu viesť kresťania dialóg s inými vierovyznaniami, aby nepopreli vlastnú pravdu a zároveň plnohodnotne komunikovali?
Predovšetkým osobným rozhovorom, pretože je zlé, keď o tých druhých len počujeme alebo o nich niečo čítame. Stretávam sa so židmi, stretávam sa s moslimami. S budhistami alebo s hinduistami som nemal takú príležitosť. Chodievam aj do moslimských krajín. Mojím spolukuričom v jednom pražskom hoteli bol súčasný zemský rabín Karol Sidon, ale mám v židovskej komunite aj ďalších známych. K tomu druhému treba pristupovať s rešpektom, že je to partner. Nepristupovať k nemu s tým, že ho musím presvedčiť, aby prestúpil na moju stranu. Uniesť, že druhý je iný a môže rozšíriť môj obzor, osvetliť nejaké políčko. Takto pristupujem k dialógu a rozhodne to neľutujem. Nevidím tých druhých v prvom rade ako heretikov alebo ako tých, ktorí sú na bludnej ceste. Skôr sa cítim dlžný, že neviem dobre prezentovať evanjelium. Človeka to vedie k zamysleniu a nakoniec zistí, ako i sám musí premýšľať, lebo inak môže vstúpiť do určitého automatizmu. Pracujete v nejakej inštitúcii a... Toho sa chránim.
A ako sa chránite? Neustálou sebareflexiou?
Áno. A nie som uzavretý len do okruhu arcibiskupstva, ale snažím sa udržiavať priateľské vzťahy aj mimo cirkvi.
Máte priateľov aj v cirkvi? Napríklad kardinál Duka, ktorý je vaším nadriadeným, je kamarát?
Samozrejme, v cirkvi mám tiež priateľov, niektorých kňazov a tak ďalej. A so šéfom vychádzam veľmi dobre.
Spomínali ste dialóg s inovercami. Cestujete do moslimských krajín, boli ste v Číne... Prečo chodíte aj tam, kde sú kresťania utláčaní?
Predovšetkým vyjadriť solidaritu, lebo sám som tú solidaritu zažil pred rokom osemdesiatdeväť, keď sem chodili ľudia, ktorí sa niekde dočítali, že existuje nejaký Václav Malý, prišli a povedali: „Áno, my o vás vieme a modlíme sa za vás.“ Alebo to boli neveriaci: „Vieme, že žijete v ťažkých podmienkach, tak vám aspoň takto chceme vyjadriť solidaritu.“ A to je motív mojich ciest. Nie je to výlet, nie je to rekreácia, je to podpora kresťanov, ale aj vôbec podpora ľudí dobrej vôle. Snažím sa stretnúť s kresťanmi, ale aj s rodinami politických väzňov. A pri politických väzňoch nerozlišujem, či sú veriaci, alebo neveriaci, ale či trpia nespravodlivo. Zažili sme to my chartisti, tak aj ja cítim morálnu povinnosť. A myslím si, že to mení aj celkovú atmosféru. Všetci vedia, že k pádu komunizmu prispel Reagan, Ján Pavol II. a aj Gorbačovova perestrojka, hoci Gorbačov to nechcel. Ale čo bolo dôležitým momentom? Že sa v demokratických štátoch našli ľudia, ktorí tlačili na svojich politikov, aby si všímali aj oblasť ľudských práv. O týchto bezmenných desiatkach, stovkách nebude nikdy nikto hovoriť. Keď tam človek ide, tak si nemôže myslieť, že zmení svet, ale keď bude takých ľudí viac a budú na svoje vlády stále tlačiť... Teraz to platí na Čínu, lebo sa vidí len obchod a prosperita a naši politici sa už ani veľmi nezaujímajú, čo sa v Číne deje. Tak treba stále upozorňovať: toto nestačí! Áno, dobré ekonomické vzťahy, ale sprevádzané istými zásadami v oblasti ľudských práv.
V Číne je katolícka cirkev vlastne rozdelená na dve: oficiálnu a podzemnú.
Došlo tam k určitému posunu v tom, že Vatikán v posledných rokoch uznal dosť biskupov z takzvanej katolíckej asociácie, podporovanej vládou. Nie je pravda, že v katolíckej asociácii sú všetci kolaboranti. Je to veľmi rôzne, v niektorých diecézach dokonca spolupracuje biskup podzemia s biskupom asociácie. Tí, čo sú oficiálne dovolení, musia ešte stále proklamovať zásadu samofinancovania, samosprávy, to znamená menovanie biskupov bez súhlasu pápeža, aj keď dodatočne je ten súhlas daný, dokonca teraz už sa niektorí snažia získať ho aj pred okamihom svätenia. Niekde je napätie, niekde nie. Rozdelenie stále existuje, čínske vedenie je dosť tvrdé voči Vatikánu. Na druhej strane, napríklad v Šanghaji zomrel nedávno biskup, jezuita, ktorý si odsedel skoro dvadsať rokov v krimináli za kultúrnej revolúcie. Takže v asociácii pôsobia aj takí, čo si niečo vytrpeli. Nie je to tak, že len jedni trpeli, druhí nie. Ale tí oficiálni pristúpili na to, že budú akoby podporovať socializmus, aj keď Čína dnes so socializmom nemá nič spoločné.
Čiže niečo ako Pacem in terris v bývalom Československu?
Ale nedá sa povedať, že by to boli kolaboranti alebo že by to všetko boli špicli Štátnej bezpečnosti. Robia to často z pragmatických dôvodov, aby vôbec mohli verejne pôsobiť. A prirodzene, vyvíja sa tlak na tých, čo tieto vonkajšie podmienky neprijali. Každú chvíľu zavrú nejakého biskupa alebo rozprášia nejaké zhromaždenie.
Občas sa píše, že Čína stojí pred konštantínovským obratom. Máte z tej krajiny taký pocit?
Bol by som opatrný. Hovorí sa, že je tam asi sto miliónov kresťanov, oficiálne asi štyridsať miliónov protestantov a katolíkov. Je možné, že to siaha k sto miliónom, ale nie som si istý. V Číne vládne tvrdý kapitalizmus. Nie som znalec Číny, ale sami Číňania mi hovorili, že sú teraz ako utrhnutí z reťaze. Oficiáli sa snažia rýchlo navrátiť ku konfucianizmu, ale z čisto pragmatických dôvodov. Žeby som počítal s nejakou naozaj veľkou obrodou, to nie. Európa je tiež niekde na križovatke. Hlavne aby sme si v strednej Európe nemysleli, čo, myslím, niekedy na Slovensku odznelo, že sme hrádzou proti spráchnivenému Západu. Východ je tiež dosť spráchnivený, takže mať také sebavedomie, že my to tu držíme... Bol by som rád, keby to tak bolo, samozrejme.
Na Slovensku pred pár týždňami zomrel Silvester Krčméry, vlani Vladimír Jukl. U nás podzemná cirkev po osemdesiatom deviatom nebola až taká populárna medzi kňazmi, ktorí komunizmus prežili vcelku dobre...
Oboch som si veľmi vážil. Nemusel som s nimi vo všetkom súhlasiť, ale vážil som si ich ako chlapov, ktorí si niečo vytrpeli a, čo bolo pre mňa neuveriteľné, po toľkých rokoch sa znovu pustili do činnosti. Je pravda, že majú veľkú zásluhu, ešte aj František Mikloško a ďalší, na tom, že napríklad v Bratislave organizovali rôzne krúžky so študentmi a tie krúžky boli prepojené, pracovali s nimi. To sa akosi nedá odpárať. Nepoznám presne vzťah kňazov, ktorí mali štátny súhlas, voči týmto ľuďom. Niekedy tí, ktorí mohli verejne pôsobiť, cítili určité dlhy, pretože keď človek verejne pôsobil, tak chodil aj voliť a tak ďalej. To nemusel byť v Pacem in terris. Dokážem si predstaviť, že určité napätie mohlo vzniknúť, ale viem o tom príliš málo.
V Česku nevzniklo?
Takto, v Česku... To viete, že tiež... O ľuďoch z podzemnej cirkvi sa začalo písať, tak niekedy z niektorých radov prišla určitá závisť. „Ono sa píše iba o nich, my sme museli pracovať a bolo to tiež ťažké, a o nás nikto nehovorí...“ Ale neprerástlo to do vonkajšieho nepriateľstva, že by tí ľudia nekomunikovali. Záleží na múdrosti oboch strán. Stále treba zdôrazňovať, že sme jedna cirkev. My sme si zvolili túto cestu, vy ste si zvolili túto cestu. Tu bola skôr chyba, že skoro nikto, kto spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou, to nepriznal. Nejde o nejaké sebatrýznenie, ale predsa to už bolo nejaké zlyhanie, aj keď chápem, že motívy mohli byť rôzne. K prečisteniu nedošlo. Na druhej strane, tí, čo naozaj boli vo väzeniach, by si nemali myslieť: my sme lepší. Ale nezaregistroval som u týchto kriminálnikov v úvodzovkách, že by sa nejako vyvyšovali. Je to trošku nebezpečenstvo...
Poznáte to z vlastnej skúsenosti, v roku 1979 vás sedem mesiacov väznili za podvracanie republiky. Boli ste v pokušení myslieť si, že ste lepší?
Nie, nikdy som nedelil ľudí na chartistov a nechartistov. Vždy som ich delil a dodnes delím na slušných a menej slušných alebo neslušných, a necítil som sa ako niečo lepšie. Samozrejme, stretol som sa s určitými výhradami, lebo sa začalo o mne písať. Ale za to som nemohol. Iste, že nebol ten vzťah od všetkých vrelý.
Z prostredia mimo cirkvi vám zas vyčítali Otčenáš, ktorý ste 25. novembra 1989 odriekali pred polmiliónovým davom na Letenskej pláni. Dlho to trvalo?
Dnes ma za to kdekto aj chváli. Už som to mnohokrát vysvetľoval, v tej chvíli som nevedel, že keď mám poprosiť o odpustenie pre tých policajtov, ako to mám vyjadriť inak než Otčenášom. Po druhé, uvedomoval som si, že je to zázrak, že ľudia naraz vyšli do ulíc. A ako za to poďakovať inak než Otčenášom? Moje motívy boli naozaj duchovné, niežeby som chcel niekomu niečo nútiť. Bolo to až dojemné, pretože ľudia Otčenáš nevedeli, ale snažili sa otvárať ústa. A keby ste to videli z toho balkóna... To bolo neuveriteľné. Mrzelo ma, že dokonca aj niektorí katolíci, ľudia, ktorých si vážim, vtedy napísali, že to bolo priveľa. Ale proti nikomu to nevyužívam.
Nie sú výsledky volieb, v ktorých Babišova ANO, KSČM a Okamurov Úsvit získali spolu štyridsať percent, popretím novembra 1989?
Zaráža ma, že toľko ľudí má krátku pamäť a dáva hlas nedôveryhodným osobám a naivne dôveruje lacným sľubom. Uvedomelá občianska zodpovednosť je dosiaľ na veľmi nízkej úrovni. Je to varovanie: spoločnosť bez pamäti nemá budúcnosť. Nemá cenu nariekať a skladať ruky do lona. Je to výzva pre premýšľajúcich a naozaj demokraticky zmýšľajúcich spoluobčanov, aby šírili osvetu.
Zdá sa mi, že v Česku trochu lepšie zvládate komunikáciu cirkvi smerom von. Možno práve preto, že ste najateistickejšia krajina v Európe, musíte sa viac snažiť vychádzať v ústrety ľudu.
Kňaz aj biskup by mali sledovať spoločenské dianie, neviazať sa na žiadnu politickú stranu, ale napríklad podporovať občianske iniciatívy, to je úplne v súlade so službou biskupa i kňaza. Zároveň, málo platné, žijeme v dobe mediálnej, tak oznamovacie prostriedky brať ako nástroj. A naučiť sa hovoriť civilne, opustiť cirkevný jazyk, ktorému väčšina ľudí nerozumie. To neznamená vzdať sa svojho presvedčenia. A potom, nie je dobré vždy vidieť len nepriateľov, človek nemusí byť stále v strehu. Samozrejme, že časť masovokomunikačných prostriedkov je povrchná, idú len po senzáciách, ale sú aj dobrí mediálni pracovníci. Mali by sme sa vyjadrovať aj ku kultúre, k sociálnym záležitostiam, nie stále len presviedčať, že my sme tí praví a čakať, kým niekto príde, ale snažiť sa ísť v ústrety bez toho, že by sa človek podkladal. Nie som tu len pre veriacich, ale aj pre tých, ktorí o kresťanstve doteraz nepočuli. V Čechách, to je pravda, je to jednoduchšie. Časť ľudí vidí cirkev ako exotickú inštitúciu, polofeudálnu, takže musíme vysvetľovať, že sme ľudia z mäsa a krvi, že cirkev nie je monolit, že tu prebiehajú aj diskusie a život.
Ale prečo vám to ide lepšie ako našim?
Preto, že nie sme väčšinovou cirkvou. To hovorí samo za seba, lebo nie sme dominantní. Myslím si, že nebezpečenstvo väčšinovej cirkvi alebo keď sa väčšina spoločnosti hlási k cirkvi, je v tom: Musíte sa nám prispôsobiť a my budeme udávať tón. Zatiaľ čo v Česku musí byť človek veľmi pokorný a skôr chápať svoje poslanie ako ponuku. Myslím si, že komunisti nám v tom trošku pomohli. Nie, ani na minútu komunizmus, ale trošku sme vďaka nim vytriezveli.
Na pána arcibiskupa Bezáka sa ma ľudia pýtajú, naozaj nepoznám tie dôvody.
Vy, Dominik Duka i Tomáš Halík ste sa vyjadrovali aj k odvolaniu Róberta Bezáka, čo u nás takmer nikto neurobil. Ubíjajúce je, že bežný človek sa nedopátra pravdy. Bezák mu môže byť sympatický alebo nesympatický, môže mu veriť alebo neveriť, ale nedozvie sa, prečo ho naozaj odvolali...
Ja však tiež nie!
Určite existujú v cirkevnom živote záležitosti, ktoré radový veriaci nemá vedieť, ale biskupi by sa mohli vzchopiť a zoštylizovať aspoň pár viet. Aspoň sa o tú komunikáciu snažiť, nestrkať hlavy do piesku.
Na pána arcibiskupa Bezáka sa ma ľudia pýtajú, naozaj nepoznám tie dôvody. Môžem povedať len to, čo som už povedal, že sa mi javil ako človek otvorený, človek, ktorému nešlo o moc, človek, ktorý sa snažil vnímať, že v slovenskej spoločnosti sú rôzne myšlienkové prúdy a skupiny a snažil sa tých ľudí osloviť zo svojho kresťanského presvedčenia. Ako som ho zažil na Pohode, nepoužíval ten cirkevnícky jazyk.
Určite dokázal osloviť masy...
Je to celé smutné. Je to taká nezahojená jazva. Neviem, naozaj neviem.
Nový pápež tiež dokáže osloviť masy. Neirituje vás svojimi ľudovými gestami?
Nie, vôbec ma neirituje, naopak. Prial by som si, aby sa mu podarilo decentralizovať cirkev. To neznamená, aby sa rozpadla na rôzne časti, ale aby bol daný väčší podiel zodpovednosti miestnym biskupským konferenciám a zároveň aby boli do kúrie povolaní laici - ako muži, tak ženy. Laici, to slovo nerád užívam, lebo laik znamená vo svetskom úze neodborník, mnohí tí muži a ženy sú vzdelanejší než my. Teraz je to príliš centralizované a aj biskupi majú zviazané ruky, so všetkým možným musia chodiť do Ríma, nič proti Vatikánu. A zdá sa, že nový pápež toto chápe. V týchto dňoch má zasadať s ôsmimi kardinálmi, hovoriť o reforme kúrie, a to vidím ako prvý krok. A po druhé, prial by som si, aby v cirkvi neboli žiadne otázky tabu. Tým nemyslím, že by sa malo len hovoriť. Sú otázky, ktoré sú nepríjemné, ktorých riešenie nikto nevie, ale nemalo by sa povedať: „O tomto sa nesmie hovoriť, toto nie je pre katolíckeho kresťana.“ Hovorme o všetkom, nemusíme sa zhodnúť!
Mnohí veriaci aj neveriaci vidia najmä vonkajšie prejavy Františka. Auto, kde býva, že nenosí červené topánky... Neprekročilo to už hranicu medzi skromnosťou a populizmom?
Tiež si kladiem túto otázku, je to veľmi nebezpečné. Môžem povedať len to, že stále predpokladám, že je zrelý muž a vie, čo robí. Po druhé, samozrejme, neidealizovať si žiadnu ľudskú bytosť. Ten štart bol a je veľmi dobrý, ale uvidíme. Pre mňa bude meradlom, do akej miery sa podarí tá rozumná zdravá decentralizácia a do akej miery sa vytvorí z cirkvi prostredie, že otázky nebudú tabu, lebo prestane prenasledovanie ľudí, trebárs teológov, ktorí načrtnú nejaké sporné riešenie. Toto budú meradlá, nie topánky alebo auto.
Pre mnohých je však mierkou práve forma. Naraz je eufória z pápeža len preto, že povie niečo inými slovami ako jeho predchodca. Pritom obsahovo sa od svojich predchodcov nelíši...
Už len ten štýl! On zo seba nerobí nedostižného. Ani jeho predchodcovia to nerobili, ale predsa len bol prístup Benedikta trošku odťažitý. Benedikt bol intelektuál príliš viazaný na Európu, a cirkev je dnes svetová. Sú v nej rôzne mentality a musia sa vyrovnávať s rôznymi otázkami. V Ázii je to predovšetkým dialóg s hinduistami, s budhistami, v Afrike kmeňová spoločnosť, v Južnej Amerike sociálne otázky. Keď František hovorí, že je pápežom chudobných, môže to byť dvojsečné. Samozrejme, úplne chápem, čo tým myslí, ale on patrí aj bohatým. Pre Európana to môže znieť dvojsečne, lebo sú aj ľudia, ktorí prišli k bohatstvu poctivým spôsobom, a keď sa dokážu deliť, je cirkev aj pre nich. Takže František fajn a uvidíme, ako ďalej.
Máte voči niečomu v cirkvi veľké výhrady?
Práve voči tomu, že ešte stále nedokážeme viesť dialóg, že je atmosféra strachu, že niektoré otázky sú tabu. Tým nemyslím, aby sa hovorilo o všetkom možnom, ale aby sa venoval priestor. Riešenie potom musí byť na základe konsenzu. Potom tie retardujúce tendencie: my sme tí praví, kto je viac. Táto mentalita mi prekáža. Stále len mentorovať druhých... Je veľa vzácnych ľudí aj mimo cirkvi a sú to naši spojenci, takže mi prekáža, že ich chápeme skôr ako potenciálnych súperov. Nechcem sa odvolávať na veľké osobnosti, aby to nevyzeralo, že sa držím ich tieňa, ale trebárs Václav Havel mal svojho pána boha dramatického, rozhodne by nepovedal, že mu je všetko jasné alebo že so všetkým súhlasí. Títo ľudia sú však naši spojenci a my sa ešte stále bojíme. Pokiaľ sa človek plne neidentifikuje, tak úplne nie je náš.
Spojenci proti komu?
Spojenci za duchovnú obnovu. Nemyslím to v politickom zmysle a už vôbec nie v mocenskom zápase. Tiež mi prekáža, keď cirkev pôsobí ako mocné teleso, ako akýsi súper mocných tohto sveta. Áno, mohla by byť súperom v tom zmysle, aby bolo v cirkvi viac prorokov, aby naozaj znel prorocký hlas, a ten nebol umlčovaný. To stále chýba.
Sú prorocké osobnosti v súčasnej cirkvi?
Zrejme sú, ale nie sú tak všeobecne známe. Pre mňa tým prorockým hlasom bol, hoci sa nechcem sústreďovať len na nositeľov cirkevných úradov, kardinál Martini. Takéto veľké osobnosti mi teraz na najvyšších priečkach chýbajú. Ľudí, ktorí majú svoju tvár, idú svojou cestou, zároveň sa nevymedzujú, nehovoria: My sme lepší. Je pravda, aj čo sa týka svetového biskupského zboru, že málo osobností vyčnieva, aspoň v Európe. Je to trošku zrovnané do jedného radu. A tým myslím aj seba.
