Deň pred naším rozhovorom to nevyzeralo dobre. Niekoľko zahraničných novinárov interview nedostalo. Tadeusz Mazowiecki (18. 4. 1927 - 28. 10. 2013) sa necítil dobre, niekoľko termínov zrušil.
S nami sa nakoniec v júni 2009 stretol, ale na to, ako sa stal prvým nekomunistickým premiérom v Poľsku, sa mu spomínalo ťažko. Bolo cítiť, že každá odpoveď ho namáha. Žiadnu otázku však neodmietol.
Za najväčšie prekvapenie v roku zázrakov 1989 označil výsledok prvých takmer slobodných volieb v Poľsku. Až na jedného kandidáta zvolili Poliaci 4. júna 1989 všetkých kandidátov legendárneho hnutia Solidarita. Komunisti prehrali a prehru dokonca uznali.
„Viac ako naše víťazstvo nás prekvapila ich prehra. Zoznam kandidátov, na ktorom boli poprední členovia strany, u ľudí neprešiel, volili menej známych kandidátov,“ rozprával pomaly Mazowiecki.
Nezlomili ho
Vyštudovaný právnik a katolícky intelektuál komunistom neveril. Poslancom komunistického Sejmu bol od roku 1961 a bol ním desať rokov. Po antisemitskej kampani v roku 1968 a krvavom potlačení protestov v roku 1970 sa Mazowiecki s režimom definitívne rozišiel.
V roku 1980 patril medzi tých, ktorí podporili štrajk robotníkov v gdanských lodeniciach a bol najbližším poradcom Lecha Walesu, ktorý Solidaritu viedol. Po vyhlásení výnimočného stavu o rok neskôr ho zatkli a väznili, ale nezlomili.
V apríli 1989 bol jedným z iniciátorov okrúhleho stola. Prvých priamych rokovaní s komunistami v Európe, ktoré trvali tri mesiace. „Najviac sa komunisti báli návratu Solidarity,“ spomínal v rozhovore. „Aj keď súhlasili, že ju zlegalizujú, chceli, aby sa obnovovala len postupne,“ povedal Mazowiecki.
To ešte netušil, že to bude on, kto po voľbách nakoniec zostaví vládu. Stalo sa tak po slávnom článku Adama Michnika v denníku Gazeta Wyborcza. Mal titulok Váš prezident, náš premiér. A navrhoval, aby prezidentom ostal komunista, a premiérom člen Solidarity, hoci dohoda z okrúhleho stola znela, že aj tento post obsadia komunisti.
Sám Mazowiecki s tým najprv nesúhlasil. „Obával som sa príliš unáhlených krokov, aby nevznikol konflikt ako v roku 1981, keď vyhlásili výnimočný stav."
Vládu zložil Mazowiecki za tri týždne a vo svojom prvom prejave povedal: „Verím, že nám Boh dopomôže k uskutočneniu veľkého kroku na ceste, ktorá sa pred nami otvára.“ Prejav uverejnil stranícky denník Trybuna Ludu a slovo Boh dal s veľkým začiatočným písmenom. Malá revolúcia v rámci veľkej.
A nebola prvá. Prvý nekomunistický premiér mal dať do poriadku štát, ktorý bol na tom ekonomicky veľmi zle. Po voľbách sa začalo zdražovať, inflácia vyskočila na 640 percent, zatvárali sa továrne, krátili sa mzdy. Aj tak v januárovom prieskume v roku 1990 podporovalo Mazowieckého vládu 57 percent Poliakov.
Boli to tvrdé časy, cez ktoré previedol Mazowiecki Poľsko pokojne. Tak ako to mal vo zvyku. Nebúchal do stola, ale vyjednával a diskutoval. Jeho porady s ministrami trvali dlhé hodiny, až kým neodpadávali od únavy a nesúhlasili s jeho návrhmi. Bol pri moci 16 mesiacov, ale uskutočnil hlavné ústavné, politické a hospodárske reformy.
Za premiéra si ho vybral Lech Walesa. Stoja pred sochou amerického exprezidenta Ronalda Reagana. FOTO - TASR/AP
Najrýchlejšia korytnačka
Keď bol premiérom, prezývali ho korytnačka, lebo o všetkom premýšľal, nerozhodoval sa unáhlene. „Nie korytnačka, bol to gepard, lebo keby sme urobili tabuľku, čo urobila vláda Mazowieckého a porovnali to s vládami po ňom, tak si Mazowiecki zaslúži meno najrýchlejšieho reformátora súčasného Poľska,“ povedal pre médiá Wladyslaw Frasyniuk, jeden z hlavných aktérov Solidarity.
Keď sme rozhovor skončili, Tadeusz Mazowiecki ožil. Vypytoval sa, ako sa na Slovensku žije pár mesiacov potom, čo sme prijali euro. Mazowiecki chcel, aby to zažilo aj Poľsko. O tom, čo sa deje v Česku a na Slovensku, sa živo zaujímal. Tak ako to robil ešte v časoch, keď to nebolo ľahké.
Ako prvý nekomunistický premiér napísal československému premiérovi Ladislavovi Adamcovi a prosil ho o prepustenie politických väzňov – hlavne jedného, Jána Čarnogurského.
„Asi v septembri som dostal list od Václava Havla, kde písal, že sa teší, že som sa stal premiérom, ale že jeden katolík v Československu - Ján Čarnogurský sedí stále vo väzení,“ povedal v rozhovore, prečo to urobil. Ten list pomohol.
