Mexické problémy s kriminalitou sú všeobecne známe. Ja som doteraz žiadny incident nezažil a dokonca ma rozčuľovali otázky zo Slovenska, či sa nebojím žiť v takej nebezpečnej krajine.
Pred pár dňami som však miestnu brutalitu zažil na vlastnej koži.
Vracal som sa v noci z práce, zabrzil na červenú, keď v tom traja mladíci napadli auto stojace vedľa mňa. Palicami prerazili predné a bočné sklá a snažili sa dostať dnu, zrejme s cieľom ukradnúť mobil alebo tašku s peňaženkou.
Šoférka zúfalo kričala, dupla na plyn a narazila do zvodidiel. V tom nabehla zelená a mladíci sa dali na útek.
Neveriacky som na pozeral na celú scénu a rozmýšlal, čo urobiť. Či vystúpiť a ísť jej pomôcť. Premohol ma však strach a trúbenie aút za mnou, ktoré chceli pokračovať v ceste.
Odišiel som domov a odvtedy uvažujem, či tá žena bola v poriadku, či bola schopná zavolať na políciu alebo to odšoférovala s rozbitým sklom až domov. Rozmýšlam tiež, ako by som sa zachoval, keby zaútočili na mňa.
Zaujímavé je, že táto skúsenosť nikoho z mojich mexických známych nešokovala. Prijali ju vecne, bez prekvapenia a emócií.
Každý z nich zažil niečo podobné - ozbrojený prepad, vydieranie či únos. Kriminalitu berú ako nepríjemnú súčasť života, a akosi si na ňu aj zvykli. Pre obrovskú nedôveru v políciu mnohé incidenty ani nenahlasujú.
Viem, že časom môj strach otupie a vyblednú aj spomienky. Niekde v podvedomí však cítim, že som sa prestal cítiť v tejto krajine bezpečne.
Autor: autor učí medzinárodné vzťahy na Mexickej univerzite
