Michail Chodorkovskij je väzňom v trestaneckej kolónii č. 7 v Karélii, v severozápadnom Rusku. Pred jeho zatknutím v roku 2003 bol šéfom ropnej spoločnosti Jukos. Jeho list zverejnil americký denník New York Times.
Magnáta Chodorkovského by bežní Rusi po desiatich rokoch oslobodiliČítajte
SEGEŽA, Rusko - Desať rokov uplynulo, 10 rokov – presne na deň – som strávil vo väzniciach a táboroch nového Ruska.
Veľa sa zmenilo. Môj najstarší syn má už svoje vlastné bábätko, ktoré už nie je bábätkom – moje prvé vnúča, ktoré som nikdy nevidel. Moji mladší synovia, ktorých som opustil ako malých štvorročných chlapcov, sú už vyšší ako ja a na prahu dospelosti. Moja dcéra čoskoro absolvuje vysokú školu. Moja žena, ktorá ma po celé tie roky podporovala, je dnes sama doma. Moji rodičia sú už veľmi starí a ich zdravie nie je najlepšie.
Celý svet sa výrazne zmenil. Len z časopisov môžem čítať o elektronických čítačkách a tabletoch. To isté platí pre Facebook, Google, Twitter a veľa ďalších vecí, ktoré sa stali bežnými ako hybridné motory a elektroautá.
Rodina mi hovorí, že by som Moskvu ani nespoznal: v meste vyrástlo veľa nových budov a ľudia vyzerajú inak, menej sovietsky.
Na pozadí týchto zmien môj osobný svet stagnuje: je len malý rozdiel medzi väzenskou kolóniou na čínskej hranici, kde som strávil prvú časť svojho trestu a mojim súčasným väzením na fínskych hraniciach. Ľudia sú tiež takmer rovnakí: každý z nich má svoje vlastné myšlienky a vlastný nešťastný osud.
No napriek všetkých tým rokom, ktoré prešli, nikdy som sa nestal súčasťou tohto uzatvoreného systému a aj naďalej žijem ovplyvnený udalosťami odohrávajúcimi sa v Rusku a vo svete. Dostávajú sa ku mne cez noviny a nekonečné listy a cez ľudí, ktorí nepretržite prichádzajú „z vonka,“.
Sledoval som, ako moja krajina prosperovala z ťažby ropy a cien plynu. Príjmy ľudí sa takisto výrazne zdvihli. Ale zvýšili sa aj ceny tovarov a bývania. Život v mnohých ruských mestách je dnes drahší ako v Spojených štátoch či v Európe.
Dôvody sú dobre známe: štátna monopolizácia, korupcia a neefektívne riadenie, dôsledok nezmieriteľnosti moci a jej nadmernej centralizácie v rukách jednej exekutívy.
Mnoho talentovaných ľudí opúšťa krajinu, viac ako dva milióny Rusov odišlo len za posledných desať rokov. Únik kapitálu, ktorý začal v roku 2008, predstavuje 350-miliárd dolárov a stále narastá. Tri milióny podnikateľov sa podrobili trestnému stíhaniu a niektorí z nich, ako Sergej L. Magnitsky či Vasilij Alexanian v dôsledku uväznenia aj zomreli.
To je dôvod, prečo je v Rusku tak málo inovácií, prečo závislosť na cenách surovín rastie, zatiaľ čo celkový rast sa spomaľuje. Kvalita vzdelávania klesá, priemysel zaostáva za Západom a dokonca aj za Čínou.
Miesto Ruska vo svete sa tiež zmenilo. Naša krajina, ktorá zbohatla v dôsledku surovinového boomu, začala hrať aktívnejšiu rolu na medzinárodnom poli: pripomínajú to súčasné diplomatické úspechy na Blízkom Východe a množstvo nedávnych aj budúcich politických fór, ekonomických rokovaní a športových podujatí, ktoré sa tu konajú.
Bohužiaľ prestíž, ktorá prišla s takým úspechom, bola vymazaná udalosťami ako je väznenie členky Pussy Riot, nedávne neprimerané zatknutie ochranárov z Greenpeace či zákaz adopcií pre Američanov.
Dôvod pre každú z týchto udalostí je rovnaký: neodstrániteľná a neovládateľná centrálna moc stráca schopnosť adaptovať sa v stále viac meniacom sa svete. Je neschopná ponúknuť atraktívnu víziu do budúcnosti, vzory, ktoré by ľudia mohli nasledovať.
To je dôvod, prečo všetky peniaze, všetky globálne snahy a všetky technické vymoženosti nemajú žiaden efekt. Zmrazená a stuhnutá spoločnosť neponúka žiadnu nádej pre mladých.
To nie je nič nové. Typická reakcia ľudí, ktorí nemajú schopnosť prispôsobiť sa (alebo sa boja takúto schopnosť ukázať), je uzavrieť sa do ulity. Určite sa treba zaoberať záujmami a dokonca aj obavami takýchto trpiteľov, no ich nasledovanie môže viesť len do priepasti.
Dnes sa systém pre riadenie krajiny nazýva „Vladimír V. Putin“. Môže sa zmeniť? Nechcem dávať kategorickú odpoveď: Človek je na to príliš zložitá bytosť. Ale šance sú mizivé, ako aj šance, že Putin prenechá niekomu prezidentskú moc, aj keby len dočasne, druhýkrát.
Vo vnútri krajiny počet podporovateľov demokratickej transformácie moci mimo Putinovho režimu klesá, zatiaľ čo radikálne nálady pomaly no isto narastajú – niečo, čo bude nevyhnutne viesť k niečomu tak radikálnemu, ako je líder v kríze. Inak povedané, bez ohľadu na to, čo Putin robí, Rusku hrozí, že ho bude čakať ďalší autoritatívny režim.
Keďže režim nevedomky vstúpil do fázy nenávratnej degenerácie a je neochotný dať jeho oponentovi priestor pre skutočnú politickú konkurenciu, jediná nádej na zmenu spočíva v úspechu širokého, mierového protestného hnutia.
Takéto hnutia v Rusku existujú a ich cieľom je prinútiť racionálnu časť vládnucej elity vyjednávať, aký smer a rýchlosť budú mať potrebné reformy. Nie len povýšene počúvať, ale aj reálne vykonávať dohodnuté postupy.
Bohužiaľ, niečo také ako pokojný protest sa nezaobíde bez obetí. Množstvo politických aktivistov a sympatizantov je dnes vo väzení. Zahŕňa to nielen 27 aktivistov zatknutých počas nedávneho obrovského protestu na moskovskom Bolotnom námestí, ale aj desiatky menej sledovaných prípadov. A takýchto prípadov bude pravdepodobne oveľa viac, ak bude režim naďalej odpovedať na hlasy nezávislých oponentov silou.
Opozícia môže dosiahnuť víťazstvo, ak sa bude týmito prípadmi zaoberať a doženie režim k súdu. Spoločnosť a najmä mládež si je vedomá rozdielu medzi slovami a činmi. A na rozdiel od násilných protestov, mierový protest nie je kontraproduktívny a neženie vystrašených občanov a umiernené politické sily do náručia režimu.
Čo by mala opozícia robiť na dosiahnutie týchto cieľov? Predovšetkým je potrebné zapamätať si, že keď sa dosiahne víťazstvo, je dôležité nielen prekonať túžbu po pomste proti predchádzajúcim perzekútorom, ale tiež dať im príležitosť zapojiť sa do formovania a smerovania krajiny.
Po druhé, opozícia musí uznať, že v boji za zmenu je potrebné dospieť ku kompromisom. Historická skúsenosť nás učí, že spoločnosť bola schopná dostať sa z problémov s minimálnymi stratami iba vtedy, keď reformátori našli silu a odvahu k dosiahnutiu konsenzu s ich oponentmi. Opozícia musí byť vplyvná! Bez toho nemôže byť demokracia!
Hnutie si musí vziať inšpiráciu z Nelsona Mandelu v Južnej Afrike, ktorý bol schopný povzniesť sa nad osobné krivdy a rasové a triedne predsudky, aby mohol viesť svoju spoločnosť po zložitej ceste z občianskej vojny k sociálnemu zmieru.
Mandelova genialita spočíva v tom, že keď vyšiel z väzenia, namiesto toho, aby zatvoril dvere pred nosom jeho väzniteľov, nechal ich otvorené, aby mohli ísť spolu s ním. Pomsta nemôže byť uznávaná ako vhodný a spoločensky vážený cieľ. Iba dosiahnutie národného konsenzu dá Rusku šancu na záchranu. Ale tento konsenzus musí byť dosiahnutý na základoch rešpektovania práv každého človeka a každej menšiny v tejto spoločnosti. Je nutné uznať princípy právneho štátu a snažiť sa o sociálnu spravodlivosť.
Rusko má čo ponúknuť svetu. Nie sme Ázia a dokonca nie ani Eurázia, ale sme neoddeliteľnou súčasťou Európy. Rovnakej Európy, ktorá nielenže vytvorila dnešnú civilizáciu, ale takisto je stále najväčším svetovým politickým laboratóriom na testovanie nových sociálnych a etických postupov, ktoré sú potom prispôsobené a zavádzané v celkom svete.
Ale Európa čelí rôznorodým krízam: miera jej vedeckého a technického pokroku je nedostatočná na zabezpečenie ekonomickej podpory na viac ako očakávaný nárast nákladov sociálneho štátu, zatiaľ čo európska spoločnosť precenila svoje schopnosti integrovať rôznorodé populácie. A myšlienka postindustriálnej ekonomiky bola skôr chápaná ako odmietnutie všetkých odvetí priemyslu a nie ako tvorba nových typov priemyslu.
Táto kríza má nepriaznivý vplyv na proces európskej integrácie, čo je samo o sebe obrovský sociokultúrny experiment.
Ale kríza – aj mnohostranná ako táto – v žiadnom prípadne neznamená kolaps. Dnešná európska kríza je výzvou, ale aj silným impulzom pre zmenu. Obrysy týchto zmien už pomaly vidieť, napriek dlhej a zložitej ceste, ktorá ešte Európu čaká.
Vďaka kultúrnym a historickým väzbám a územnej blízkosti je Rusko schopné byť súčasťou týchto riešení, napríklad aj poskytnutím svojich skúseností pri zaobchádzaní s obrovským teritóriom a rôznymi ekonomickými a kultúrnymi vzormi.
Rusko a Európa musia nájsť spoločnú cestu na oveľa bližšiu spoluprácu ako kedykoľvek predtým. Áno, takáto zmena vyžaduje vážne úsilie zo strany euroatlantickej civilizácie. Po prvé z hľadiska personálneho, a po druhé z hľadiska technológií a inovácií. Rady by sme hovorili o státisícoch podnikateľov a špecialistov, o obrovskom rozmachu energie od novej generácie Európanov na obrovské a doteraz nedostatočne rozvinuté plochy, o spoločnej práci, o novej Európe – od Atlantiku až po Pacifik.
Pre našich ľudí – ruský ľud – by to mohla byť skutočná príležitosť na prekonanie situácie, ktorá tu existuje už od 17. storočia, a na preklenutie priepasti, ktorá sa vytvorila medzi obmedzeným počtom Rusom, ktorí majú predstavu o modernej Európe a žijú podľa týchto štandardov, a medzi zvyškom obyvateľov Ruska, ktorých sen o lepšom živote bol stáročia bezohľadne zneužívaný politikmi, ktorí stále budovali neexistujúcu „špeciálnu cestu“ pre Rusko, ktorá viedla ľudí len hlbšie do biedy.
Dnes, v kontexte prebiehajúcej migrácie do Európy a pokračujúcich zmien v Ázii, rozkol medzi Európou a Ruskom je medzerou, ktorá môže viesť k veľmi negatívnym dôsledkom. Katastrofálny projekt stagnácie potrebuje ambicióznu európsku alternatívu.
Zmena alebo zánik: toto bola historická voľba pre všetky ľudské civilizácie po tisíce rokov.
Autor: Michail Chodorkovskij
