Skoro každý deň si nahováram, že ten večný opar, čo zastiera vežiaky, netvorí (len) smog vyprodukovaný mojím mestom, ale vysoká vlhkosť tohto podnebia.
Do Číny som sa vrátila po ôsmich rokoch. Predtým som učila v „malom“ meste na vidieku, teraz v „asi desaťmiliónovom“ Wu-chane v strednej Číne. Konkrétne fakty sa v Číne získavajú ťažko a každý mi dá inú odpoveď.
Koľko má Wu-chan obyvateľov? Šesť či desať miliónov? Koľko je tu jazier? Možno tristo. Koľko študentov má naša Wenhua College? Osem či 14-tisíc?
Isté je, že práve tu si v Dlhej rieke (Jang-c-ťiang) zaplával Mao Ce-tung a že Wu-chan je jedno z najhorúcejších miest v krajine na križovatke medzi Pekingom na severe, Hongkongom na juhu, Šanghajom na východe a Čchengtu na západe.
Okrem početných univerzít je tu obrovská oceliareň a automobilka Dongfeng, pre ktorú sa Wuchanu hovorí aj čínsky Detroit. Autá vyrába v spolupráci s Nissanom, Hondou, Kiou, Citroenom a Peugeotom. Ale je milé občas zazrieť aj Škodu.
Bohužiaľ, Pagoda Žltého žeriava ani naše dve rieky z neho nevyčarujú šarmantné mesto. Chaotická premávka, nepekné vežiaky, staveniská a nekonečný rad nesúrodých obchodov.
No keď sme šli na povinnú preventívnu prehliadku, taxík zrazu zabočil a objavil sa nádherný záber: kľukatá cesta lemovaná platanmi a v jej pozadí Východné jazero.
A keď som sa stratila vo wuchanských uliciach, náhodou som objavila maličkú štvrť so starou architektúrou, škridlicovými strechami, s kaviarničkami a obchodíkmi s pohľadnicami, výšivkami a kaligrafiou.
Na rozdiel od môjho predošlého pôsobiska, tu v byte nemám okná s hrozným modrým sklom. Zato sa nedajú poriadne otvoriť ani umyť. Čína spoza nich vyzerá sivo a škaredo – ale viem, že len na prvý pohľad.
Autorka učí angličtinu v meste Wu-chan.
Autor: Zuzana Dudášová
