Píše Zbyněk Petráček, komentátor Lidových novín
Zločincov ako on boli tisíce. Lenže Erich Priebke sa dožil stovky, čím sa stal etalónom zaobchádzania s tými najstaršími z nich.
Erich Priebke minulý piatok zomrel a množstvu ľudí sa uľavilo. Hlavne tým, ktorí mali na starosti jeho väzenie-neväzenie.
Pätnásť predchádzajúcich rokov bol Priebke príkladom páchateľov zločinov proti ľudskosti, ktorý bol chytený a odsúdený až vo veľmi neskorom veku, polstoročie po činoch, ktoré ho pred justíciu priviedli.
Koniec peripetií
Jeho prípad narazil na civilizačné dilemy modernej doby.
Liberálne demokracie stíhajú tých, ktorí sa dopustili zločinov proti ľudskosti. Priebke, ktorý sa v marci 1944 ako kapitán SS podieľal na masakre 335 talianskych civilistov, k takým patril.
Lenže tie isté liberálne demokracie sa obávajú narušiť ľudské podmienky veľmi starých zločincov, hoci sú už odsúdení. Priebke bol zosobnením tohto prístupu. Bol odsúdený na doživotie vo veku 85 rokov, ale zvyšok života nestrávil za mrežami, ale v domácom väzení.
Otázka neznela, či je dobre, alebo zle súdiť takého starého človeka. Spravodlivosť má nepochybný zmysel aj po takom čase. Otázka znela, či je u takého starého páchateľa už vopred jasné, že namiesto za mreže pôjde automaticky do domáceho väzenia, čo je v praxi sanatórium s lekárskou starostlivosťou.
Priebke tú otázku udržiaval pri živote celých 15 rokov.
