Odkedy žijem v Jakarte, zúčastnil som sa na niekoľkých pompéznych moslimských svadbách.
Ich recepcie sú na prvý pohľad nudné, keďže na nich nejde o zábavu v zmysle – vypiť si a tancovať do rána bieleho. Sú však fascinujúce tradíciami, sociálnymi móresmi a snahou rodičov ukázať mladomanželov svetu.
Na hostine sa medzi jakartskou smotánkou nešetrí. Zorganizovať svadobnú recepciu, ktorá trvá v priemere dve hodiny, je výpravná záležitosť.
Tí, ktorí na to majú, si prenajímajú sály najdrahších hotelov, platia najlepších fotografov, svadobných organizátorov, veľkolepé dekorácie na pódiu ozdobenom tisíckami čerstvých kvetov a jedlo od výmyslu sveta.
Ukázať sa, najesť, odfotiť a domov.
Kamarátka Dewi sa ide vydávať tesne pred Vianocami. Za manžela si berie Íra, z ktorého bude onedlho „papierový“ moslim, keďže musí zmeniť vierovyznanie. Urobí tak v mene lásky, želá si to rodina nevesty.
A tá plánuje aj celé svadobné mecheche. „Pozvaných bude zhruba 2-tisíc hostí, z ktorých väčšinu nepoznám,” smeje sa Dewi, ktorej svadba bude v duchu jávských tradícií.
„Rodičia to platia, ja musím poslúchnuť. Pozývajú nielen širokú rodinu do posledného kolena, ale aj obchodných partnerov, známych a kolegov, skrátka všetkých.” A čo sa na takej svadobnej recepcii deje? Dokopy nič. Príchod novomanželov sprevádzajú tanečníci. Potom sa všetci pomodlia a mladomanželia a rodičia si na pódiu potrasú rukami s prítomnými. Tí sa najedia, odfotia a odídu.
Aby som nezabudol: žiadne svadobné dary, len obálka s peniazmi a menom darcu. Najdôležitejšie je ukázať sa, pozývajúca rodina si to bude nesmierne vážiť.
Autor: Juraj Sedlák
