ROZHOVOR

Český novinár Němeček: Prečo je u vás horšie? Niečo je v mentalite

Úspešný český novinár TOMÁŠ NĚMEČEK dal výpoveď, keď noviny kúpil Andrej Babiš.

Tomáš Němeček (1973)pochádza z Opavy. Vyštudoval žurnalistiku a právo na Karlovej univerzite. Už počas štúdia pracoval ako redaktor časopisu Mladý svět, neskôr prešiel do týždenníka Respekt, ktorý v rokoch 2003 – 2005 viedol. Bol tiež šéfkomentá(Zdroj: FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Písal komentáre, robil rozhovory, sledoval politiku, viedol významný časopis a vyhrával novinárske ceny. Napriek tomu v štyridsiatke z novín jeden z najvýznamnejších českých novinárov TOMÁŠ NĚMEČEK odišiel.

Stretávame sa v Psychiatrickej nemocnici v pražských Bohniciach, kde robíte právnika. Prečo ste po toľkých rokoch odišli z novín?

Odišiel som na protest proti oligarchizácii českých médií. Konkrétne v prípade Lidových novín šlo o nesúhlas s tým, že nemeckí majitelia predali vydavateľstvo Mafra Andrejovi Babišovi, ktorý je nielenže druhý najbohatší Čech, ale je tiež majiteľom politickej strany. Moje dôvody vychádzali z osobných vlastností pána Babiša. Je to určitá jednoduchosť jeho ustrojenia, latentná agresivita a veľká nesentimentálnosť. V živote som nestretol nikoho takého nesentimentálneho, ako je on.

Nesentimentálny teda bezcitný?

Nie, je v tom rozdiel. Pozrite sa, Zdeněk Bakala, majiteľ Hospodářských novín, Respektu a iných titulov, je snob. Má rád Financial Times a robí mu dobre, keď môže hovoriť, že vydáva českú verziu Financial Times. Počul som teóriu, že ide o proces rockefellerizácie – ľudia, ktorí zbohatnú nejakým nie úplne priehľadným spôsobom, sa v istej fáze rozhodnú, že si chcú kúpiť nobilitu, zakladajú univerzity, stavajú nemocnice a sponzorujú nadácie. To nepochybne robí Zdeněk Bakala.

O Andrejovi Babišovi môžem povedať veľa zlých vecí, ale rozhodne nie je snob. Sú napríklad ľudia, ktorí by mohli mať vnútorné problémy skrútiť, podrobiť si a v krajnom prípade zatvoriť Lidové noviny, keď si spomenú, že sú najstaršími novinami na česko-slovenskom území a pracovali v nich Karel Čapek, Eduard Bass či Ferdinand Peroutka. Teda v tomto zmysle nesentimentálny, bezcitný je príliš silné slovo.

Ako sa to prejavilo?

Deň po oznámení kúpy mal tlačovku svojej strany ANO 2011, kde sa zaprisahal na život a zdravie svojich detí, že nebude zasahovať do redakčného obsahu. Na druhý deň ráno nasledoval jeho telefonát jednému kolegovi z LN, kde zazneli dnes už legendárne vety, kde ho skúšal ako školáka, prečo nevyšla správa o tej tlačovke, kto je za to menovite zodpovedný a skončilo sa to tým, že v novinách ešte nevedia, s kým majú tú česť. Je pravda, že kontakt bol vyprovokovaný zo strany tohto redaktora Lidových novín, ktorý poslal pánovi Babišovi esemesku, ale reakcia bola úplne neadekvátna. Práve preto, že Andreja Babiša poznám, som čakal, že sa nedokáže krotiť.

Prečo ste nešli do iných novín?

Z tejto skúsenosti by nevyplývalo, že musím nutne robiť právnika v psychiatrickej nemocnici. Dôvodom bolo, že skupovanie a koncentrácia novín v rukách českých oligarchov prebieha veľkou rýchlosťou a ja som cítil, že od toho potrebujem poodstúpiť a vziať si niečo ako sabatický rok.

Poznáte český projekt „Rok jinak“? Nadácia Vodafonu sponzoruje profesionálov v určitom odbore, aby na jeden rok nasadili svoje služby v prospech nejakého bohumilého projektu, neziskovky či podobne. V priebehu toho roku im nadácia platí ich dovtedajší plat. Takže toto je čosi ako môj osobný rok inak: tiež som nastúpil do bohumilého projektu, ale bez tých peňazí. Mám zhruba polovicu toho, čo som mal v médiách.

woda0211_r8574_res.jpg

FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK

Ako vyzerá tá oligarchizácia?

Dva zo štyroch významných denníkov Mladá fronta Dnes a Lidové noviny sú pod Andrejom Babišom. Právo patrí pánovi Porybnému, ktorý vždy presadzoval obchodnú alebo politickú agendu. Právo bolo vždy posunuté týmto spôsobom, možno nie tak brutálne a primitívne ako súčasná slovenská Pravda, ale bolo to tam.

Hospodářské noviny sa ponúkali ako prirodzená voľba, avšak Zdeněk Bakala je teraz pod enormným tlakom a ten sa do istej miery začína prejavovať aj v tom, čo sa vo vydavateľstve Economia deje. Len nedávno bol s okamžitou platnosťou odvolaný šéfredaktor HN, jeho zástupkyňa a šéfka digitálnej sekcie odišla sama z dôvodu nesúhlasu s novovymenovaným šéfom spravodajstva, bolo oznámené veľké prepúšťanie.

Čiže beriete to ako pauzu od novinárskej práce?

Neviem, možno je to výhybka niekam inam. V istom zmysle som vlastne všetko už v českej žurnalistike dosiahol, vyhral som všetky ceny a na Wall Street Journal nemám.

Nemali ste počkať, kým Babiš zasiahne priamo?

Ja ho predsa roky pozorujem, dvakrát som s ním hovoril. Už len pri vstupe do Agrofertu cítite, že prichádzate na cisársky dvor, ktorý je veľmi hierarchizovaný a hore sedí stelesnenie boha slnka na zemi. Andrej Babiš cíti, že mu v poslednom čase ide karta, čoho sa dotkne, to sa mu podarí, jeho impérium sa rýchlo rozvíja a on verí, že mu to vyjde aj v tých voľbách a novinách. Je to vedené pochopiteľnou úvahou: prečo by som si mal kupovať reklamný priestor, keď si môžem kúpiť obsah? Prečo by som mal sponzorovať politickú stranu, keď ju môžem vlastniť. Akurát si myslím, že tie isté vlastnosti, ktoré Andreja Babiša priviedli k úžasnému úspechu vo výrobe rožkov, salám a močoviny, ho budú v politike a v médiách brzdiť a narazí.

Pred dvomi týždňami napísal šéfredaktor Respektu Erik Tabery, že nebudú písať o Bakalovi, pretože čitatelia by si aj tak mysleli, že mu v redakcii nadŕžajú. Ako písať o vlastných majiteľoch?

Ako bývalému šéfredaktorovi Respektu sa mi to extrémne ťažko komentuje. Samotná úvaha, že nech napíšeme o Bakalovi akokoľvek, tak je naša dôveryhodnosť dopredu podlomená, je správna. Asi je to najťažšia úloha práve preto, že Zdeněk Bakala problém s OKD a baníkmi nerieši práve citlivo a správa sa viac ako investor než ako vlastník. Práve preto, že si Bakala sám budoval povesť spoločensky zodpovedného podnikateľa, tak tá povesť ho teraz doháňa, respektíve kdekto mu ju vmetá do tváre. Samozrejme, keďže Economia a špeciálne Respekt vytvára dosť veľkú stratu, ide o ťažkú dilemu, ako sa s tým vysporiadať.

Myslím si však, že riešenie existuje. Oznámime čitateľom, že sme si vedomí, že na nás môžu hľadieť ako na zaujatých a oslovíme päť novinárov, ktorí sú na Bakalovi hmotne nezávislí (predstavte si čosi ako české obdoby Toma Nicholsona),dáme im mimoriadny honorár a voľnú ruku na reportáž, analytický rozbor hospodárenia OKD a podobne a publikujeme to bez toho, že by sme zasahovali do obsahu. To by mi prišlo ako férové riešenie.

Šéfredaktorom Respektu ste boli v čase, keď ho vlastnil Karel Schwarzenberg. Písali ste o ňom?

Keď ho v roku 2004 zvolili do senátu, napísal som editoriál, že o ňom naďalej budeme písať. Ale bolo to vtedy ľahšie, pretože bol zvolený ako nezávislý a vtedy dosť okrajový senátor s podporou Unie svobody, možnosť jeho vstupu do vlády vyzerala ako sci-fi a nemal také aktivity ako Babiš a Bakala. Ale boli aj problémy.

Karel Schwarzenberg má vo svete veľa kontaktov, okrem iného na jordánsku kráľovskú rodinu a arabský svet a jeho postoj k izraelsko-palestínskemu konfliktu je trochu iný než postoj Respektu, ktorý je silne proizraelský. Keď vtedajší vedúci zahraničnej rubriky Teodor Marjanovič napísal, že riešenie konfliktu prinesie až smrť Jásira Arafata, a naznačil, že by Izrael mohol tú smrť akosi urýchliť, Karla Schwarzenberga to trochu šokovalo. Napísal mi esemesku, že ho práve neteší byť majiteľom týždenníka, ktorý vyzýva na vraždu. Ale text vyšiel. Pretlmočil som stanovisko majiteľa redakcii, pokývali sme hlavami a písali sme ďalej.

Na Slovensku i v Česku tvorili redakcie, robili šéfredaktorov, písali komentáre veľmi mladí ľudia. Neprispieva aj váš odchod k tomu, že sa v Česku táto situácia predlžuje?

Teda by sme mali odovzdávať múdrosť...

Povedzme.

Uvedomujeme si to, myslím, že tak môžem hovoriť aj za generáciu či za spolužiakov, ako je hlavný analytik HN Jindřich Šídlo. Stali sme sa už tými seniorskými „backbenchermi“, mudrlantmi zo zadných lavíc, čo hovoria: Takých premiérov sme už zažili... Ale pozdávalo sa mi, že teraz je správne zachovať sa takto a odísť. Čo ja viem, možno je to tiež odkaz mladšej novinárskej generácii: vždy existuje ešte iná voľba.

V jednom rozhovore ste opisovali, ako ste si v HN pripomienkovali komentáre. Má mať redakcia konsenzuálny názor?

Nehovorím, že konsenzuálny, pretože potom môže taký komentár skončiť na bezfarebnom najširšom spoločnom menovateli. Ale pri písaní sme testovali hlavné tézy na tých členoch redakcie, ktorí s nimi – ako vyplynulo z porady – poctivo a vášnivo nesúhlasili. Cibrí to myslenie i argumentačný štýl. Snažil som sa ako komentátor nazerať na problém očami férového oponenta a ísť s ním v argumentácii tak ďaleko, ako to ide.

Prečo ste šli študovať žurnalistiku?

Rok 1991 bola veselá, farebná a zmätená doba, nikto nevedel, čo bude dôležité, čo sa má diať, aké budú príležitosti. Žurnalistika bola pre nás chlapcov z vidieka príležitosť, ako žiť päť rokovpomerne lacno v Prahe a nabrať sociálny kapitál. Bol to ročník nabitý ašpiráciami, možno až nezdravo.

Po absolvovaní ste šli na právo. Prečo?

V roku 1997 som končil vojenčinu a po tomto ročnom intelektuálnom rozklade som cítil potrebu obnoviť si duševnú kondíciu. Bola to tiež taká nádej. Mal som pred očami vzor jedného známeho českého novinára, ktorý v päťdesiatke prekonal infarkt a hovoril som si, že chcem mať aj únikový variant.

Je výhoda mať dva odbory? Nestačí novinárovi žurnalistika?

Ja si dokonca myslím, že je lepšie, keď tú žurnalistiku nemá. Novinár má mať kompetencie pokiaľ možno vo všetkom.

woda0231_r2663_res.jpg

FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK

Pred odchodom ste v lidovkách viedli prílohu Právo a justice. Poslednou veľkou právnou témou bola kauza, ktorá viedla k odstúpeniu premiéra Petra Nečasa. Ešte stále si myslíte, že nešlo v prípade troch exposlancov o korupciu?

Tak pozor. Celý ten prípad je spečenina troch rôznych vetiev.

Jedna je zneužitie vojenskej tajnej služby. Šéfka premiérovho kabinetu – a ako sa ukazuje, vtedy už jeho milenka a teraz aj manželka –Jana Nagyová ju nemala čo úkolovať, zvlášť keď sa to týkalo nevinnej civilistky,vtedajšej pani Nečasovej.

Druhá vec je, či takzvané trafiky, teda prijatie nejakých funkcií v štátnej správe výmenou za vzdanie sa mandátu, zakladajú trestný čin ponúkania a prijatia úplatku.

Tretia línia, pre mňa najvážnejšia a najmenej zdokumentovaná, je vyšetrovanie údajnej trestnej činnosti politických podnikateľov Iva Rittiga a Romana Janouška. Hoci by už samo zneužitie vojenskej tajnej služby stačilo na odstúpenie premiéra, celá akcia sa má hodnotiť na základe tej tretej vetvy.

Čo tie tri trafiky?

Tá konštrukcia mi pripadá pochybná. To, že je takéto umiesťovanie bývalých „vzbúrencov“ do štátnych funkcií odpudivé, to je jasná vec. Ale po prvé: polícii sa ešte vôbec nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť, teda či ide o výmenný obchod niečo za niečo. Druhá vec je, že v českej či akejkoľvek judikatúre prijatie práce samo osebe nemôže byť úplatkom, pretože ja tam nejakú prácu vykonávam.

Minimálne jeden z nich – Ivan Fuksa – si polepšil, mal dosť vysoký plat.

Jasne, keby to bola fiktívna práca, tak by som tomu rozumel, ale toto nebol ten prípad. Tí ľudia neporušili žiadne formálne kritérium. Málo platné, boli ekonomicky kvalifikovaní. Potom je otázka, či je ich činnosť adekvátna. Ale to sa dostávame na tenký ľad. Čo je lepšie: byť poslancom a nemusieť teoreticky chodiť do práce vôbec, alebo ako člen predstavenstva niesť aj hmotnú zodpovednosť za svoje rozhodnutie či nerozhodnutie.

Písal som o tom, že jediný porovnateľný prípad sa stal v Austrálii a tam to bolo tiež brané ako porušenie etického kódexu a ani tam to súd nakoniec neuznal. Čiže keď ste sa tak prudko spýtali, či si stále myslím, že to nebola korupcia, odpovedám, že v širšom slova zmysle o korupciu šlo, ale nešlo o trestný čin.

Nech by aj boli vyšetrovatelia a štátni zástupcovia takpovediac odtrhnutí z reťaze, sudkyňa ich mohla vziať do väzby, len ak na to existoval nejaký dôvod.

Určite, ale väzba nie je dôkaz trestného činu. Pretože sa na začiatku hovorilo, že prijali aj niečo iné ako prácu, byť na mieste tej ostravskej sudkyne, poviem vyšetrovateľom: pracujte a keď mi po mesiaci nič neprinesiete, tak ich pustím. Zmyslom väzby je odstaviť podozrivých, aby neovplyvňovali svedkov a podobne. Úplne nezmyselná konštrukcia to nie je.

Inak, je zaujímavé, že trestní právnici, napríklad súčasný predseda Najvyššieho správneho súdu Josef Baxa či Jan Šott, ktorý odsúdil Bártu a Škárku, stoja skôr na strane štátnych zástupcov. Hovoria, že konštrukcia nemusí byť zlá, ale sme pri treťom ťahu bieleho, čo ešte nie je mat. Naopak, ústavní právnici hovoria, že je to neobhájiteľné, pretože nemôžeme právnicky recenzovať svedomie poslanca.

Konšpiračná teória hovorí...

To je nezmysel...

... že šlo o puč. Alebo len premiér Zeman využil situáciu?

Zeman vždy využije situáciu a neskúsení ľudia majú problém. Z Tolkiena vieme, že rokovať so Sarumanom je ťažké. Zeman využije každú vašu chybu vo svoj prospech. Pre vrchného štátneho zástupcu Ištvána bolo ťažké odmietnuť pozvanie prezidenta republiky, ale mohol napríklad povedať, že s ohľadom na prebiehajúce vyšetrovanie to nie je vhodné. Ja Iva Ištvána trochu poznám, rovnako ako celú skupinu olomouckého vrchného štátneho zastupiteľstva. To sú čestní chlapci z malých miest, ktorí však v živote nesedeli v predstavenstve nejakej obchodnej spoločnosti, nevedia nič o politike a celú svoju pracovnú dráhu strávili v splendid isolation v budove olomouckého vrchného štátneho zastupiteľstva. Ja sa do nich dokážem veľmi dobre vcítiť, že šlo o vzájomne sa utvrdzujúce prostredie, kde nebol žiaden rušivý advocatus diaboli.

Predstavujem si celkom živo, ako Ivo Ištvan prišiel za svojím zástupcom Komárom a za šéfom protikorupčného odboru Šeredom a hovorí: No vidíš to v tých odpočúvaniach? „Marekdo dozornej rady a všetci happy“? To je na vracanie. To je normálna korupcia. A druhý povedal: To je korupcia, máš pravdu. Súhlasíš, je to korupcia? Je to korupcia! A už išli. To je však problém aj inde. Znie to úžasne – špeciálny trestný súd, špeciálna prokuratúra, ale elitné, uzatvorené a vzájomne sa utvrdzujúce prostredie je jednoducho riziko.

Porušil prezident Zeman napríklad pri menovaní Rusnokovej vlády ústavu?

Ústavu neporušil, ale expanduje do voľného priestoru. Keďže, ako sa kedysi hovorilo, príroda sa bojí vákua, tak Zeman ho vypĺňa ako balón. Ale je naplnený len teplým vzduchom. Zeman nie je Viktor Orbán, nemá žiadnu špeciálnu národovecko-socialisticko-vodcovskú agendu, jeho agendou je Zeman sám. V tom je to menej nebezpečné ako inde.

V rozhovore pre prílohu Právo a justice riaditeľka Parlamentného inštitútu Jindřiška Syllová, ktorá so svojím manželom písala do ústavy články o parlamente, použila pekný prímer, že je to ako s anglickou kráľovnou. Vo všetkých učebniciach teórie práva sa uznáva, že kráľovná, keby sa jej chcelo, môže vymeniť ministerského predsedu a môže rozpustiť Dolnú snemovňu, ale od sedemnásteho storočia to žiaden panovník neurobil.

To sú tie podľa Zemana idiotské ústavné zvyklosti.

Jindřiška Syllová hovorí, že úmyselne písali stručnú ústavu, pretože dúfali, že duch prvej republiky a rakúskej ústavnosti sa tu ešte stále vznáša. Transformujúce sa krajiny píšu ústavy dlhé a podrobné a pamätajú na možnosť, že niekto urobí niečo takto a takto a čo ak niekto nebude poslúchať, zatiaľ čo sebavedomejšie národy veria, že všetci budú konať v dobrej viere. Ale nepočítali sme so Zemanom.

V nedávno vydanej knihe Odkiaľ a kam ste porovnávali české a slovenské právne prostredie. Čím je u nás horšie?

Dá sa na to odpovedať povrchne alebo hlboko. Hlbinná odpoveď znie, že niečo je v slovenskej mentalite. Povrchná je, že neblahá garnitúra, ktorá zakladala slovenský štát a poznamenala ho svojou túžbou po moci a brutalitou, zle nastavila počiatočné zvyklosti. Mrzí ma, že vám to musím takto povedať, ale je to tak.

Poznáme to zvnútra.

Ide o to, k akému vzoru sa vzťahujete.

Je to ako obyčajne česká arogancia, ale v Českej republike môžete povedať – „čo by asi v takejto situácii urobil Havel“. Všetci sa už k tomu budú vzťahovať. Prvý prezident bol Václav Havel, prvý ombudsman bol Otakar Motejl, prvý Ústavný súd je už legendárna zostava – boli tam politickí väzni i emigranti... Aj ten jeden či dvaja bývali komunisti medzi nimi boli tí najlepší komunisti, ktorí boli na trhu. Vzali sme si najlepšieho slovenského právneho teoretika Pavla Holländera... Plus je tu vplyv Charty, čo bola z 99 percent česká záležitosť.

Bohužiaľ. Keď boli tí ľudia po roku 1989 katapultovaní do vysokých funkcií, nastavili určitý spôsob správania. Slovensko, bohužiaľ, nemalo dosť takýchto ľudí, preto nakoniec zobralo aj ľudí ako Rudolf Schuster. Korupcia sa v tých farebných rokoch zdala ako neexistujúci problém. Predsa hrdinovia revolúcie či politickí väzni nebudú brať úplatky... a oni ich naozaj nebrali! Keď sa na Slovensku spýtate, „čo by asi v takejto situácii urobil Vladimír Mečiar“, odpoveď bude katastrofálna.

Záleží skôr na ľuďoch či na inštitúciách?

Je to prepojené. Slovensko má podľa mňa lepší inštitučný dizajn – sústava inštitúcií je dobre premyslená, zákony sú často i lepšie. Mne sa myšlienka špeciálnej prokuratúry aj páči a sudcovská samospráva mi príde ako principiálne dobrá vec. Ale príklad Nemecka ukazuje, že to ide aj bez nej a varovný príklad Slovenska ukazuje, že keď sa taký silný nástroj ocitne v rukách zlých ľudí, môže to privodiť zhoršenie, nie zlepšenie stavu.

Český Ústavný súd pod vedením Pavla Rychetského zasahuje do politického života, raz dokonca zrušil konanie predčasných volieb.

Skôr to bol Holländer, ktorý bol sudcom spravodajcom a zrušenie účelového ústavného zákona o predčasných voľbáchjeho fixná idea.

Mnohí politici vtedy hovorili, že českí ústavní sudcovia robia politiku.

Ak ide len o stranícku politiku a nadŕžanie niekomu, tak nie. Ukázalo sa, že dokonca aj tí ústavní sudcovia, ktorých nominoval Václav Klaus a ktorí boli predtým aktívnymi politikmi, sa dokázali emancipovať od svojich pôvodných strán a hlavne od svojho nominátora. Vo všetkých prípadoch, keď Václav Klaus čelil ústavnej sťažnosti alebo ju sám inicioval, spektakulárne prehral. Tým Ústavný súd ukázal, že neslúži žiadnym záujmom než ochrane ústavnosti.

A politika v širšom slova zmysle?

Sudcovia sú ako my, niekto je ľavičiar, iný je pravičiar, tak je nevyhnutné, že presadzuje svoje videnie sveta. Od sudcu konzervatívca budete dostávať iné výsledky než od sudcu liberála a sekularistu. Ja na svojom dnešnom poste právnika v psychiatrickej nemocnici robím v istom zmysle tiež politiku. Napríklad si myslím, že keď máme ako nemocnica dlžníkov, máme zvažovať a brať ohľad na ich stav a situáciu a nenasadzovať hneď exekútora.

Čiže Klausom hlásaná sudcokracia neexistuje?

Keby sme o tom vážne uvažovali, prikladali by sme tomu zbytočne váhu. Pokiaľ by to bola úprimne mienená debata ľudí so záujmom o vec a nie politikov, ktorí potrebujú vyjadriť svoju nespokojnosť s výsledkom nejakého súdneho rozhodnutia a namieriť hnev ľudu na nejaký terč, tak by šlo viesť debatu inšpirovanú americkým prostredím, aká je úloha nevolených inštitúcií. Ale Klaus si to vôbec nezaslúži, nie je toho hoden.

Po tom, čo nedávno americký Najvyšší súd zrušil zákon na ochranu manželstva, sa Amerika sporila o to, do akej miery môže rušiť rozhodnutia kongresov jednotlivých štátov.

Tiež som nerád, keď sa veľa vecí, ktoré by mali byť predmetom politického zápasu – buď presvedčím voličov ja, alebo vy a keď vyhrá iný názor, ja sa mu podrobím – rieši na súde. Keď menšina, ktorá prehrala, pokračuje v boji a využíva na to súdne prostriedky nie preto, že tam šlo o porušenie práva alebo ústavnej rovnováhy, to ma úplne nenapĺňa šťastím. Ale čo majú tí sudcovia robiť? Musia rozhodnúť spor. Sudcovia predsa nemôžu rozhodnúť o ničom, čo im niekto nepredloží. Pokiaľ si politici neželajú, aby im Ústavný súd vstupoval do ich výsostného územia, nech ho tam stále nepozývajú. To oni ho tam zaťahujú, chcú, aby im pískal a potom sa hnevajú, keď prehrajú.

Slovenský Ústavný súd konal napríklad v prípade prezidentských právomocí v nápadnej zhode s názorom premiéra Fica. Ako zistiť, či koná v prospech spravodlivosti a nie v prospech konkrétneho politického subjektu?

Sudcovia by mali predovšetkým hájiť svoje názory. Keď som počul, že pani Macejková vydala zákaz sudcom komunikovať s verejnosťou, spadla mi sánka. V civilizovanom ústavnom súdnictve je to nepredstaviteľné. Ona predsa nie je nad nimi, sú to kolegovia, sú si rovní a oni ten zákaz nemajú čo rešpektovať. Predstaviť si, že Antonin Scalia nebude, občas aj dosť šťavnato, komentovať rozhodnutia amerického Najvyššieho súdu, to je predsa bláznivé. Na to disenty, menšinové stanoviská sú. Rozumiem, že ústavní či najvyšší sudcovia si ukladajú istú zdržanlivosť, nemajú vynášať informácie zo zákulisia, ale nevydám paušálny zákaz.

V slovenskom parlamente 83 poslancov Smeru funguje na základe pokynu predsedníčky klubu ako namazaný hlasovací stroj. Dá sa to považovať za parlamentnú demokraciu?

Áno, s tým samotným nemám problém. Problém s tým budem mať, keď sa tam objaví Gaulieder číslo dva. Iná vec je, čo to znamená, keď tí ľudia nechajú so sebou takto zaobchádzať. Veď byť poslancom je veľká česť – o tom sa predsa v ich rodinách bude ešte dlho rozprávať, že starý otec bol poslancom až v Bratislave. Stráviť tie štyri roky tak, že iba plníte pokyny straníckeho sekretariátu, to mi príde ako dosť ponižujúci výkon poslaneckého mandátu.

O dva týždne budú v Česku voľby. Čo by sa mohlo stať, keby ľavica hypoteticky získala ústavnú väčšinu?

Nepredstavili nejakú spoločnú ľavicovú agendu, ktorú by presadzovali. Zdá sa, že sú tam divergujúce záujmy. V dlhodobom záujme sociálnej demokracie nie je posilňovanie tohto prezidenta republiky. To si musia uvedomovať.

Lenže aj Sobotkovo krídlo hlasovalo za Rusnokovu vládu.

To je ťažké sklamanie. Bohuslav Sobotka nebol na vojenčine a nevie, že keď sa vám stane, že stojíte chrbtom k múru a dostanete facku – ako ju dostal on od svojich vnútrostraníckych nepriateľov, ktorí proti jeho vôli presadili hlasovanie pre Zemanov a Rusnokov kabinet -, musíte facku vrátiť. To je moja lekcia z vojenčiny. Je to chlapec, ktorý sa bojí faciek a s tými sa to v česko-slovenskej histórii vždy zle skončilo.

Ako sa pozeráte na strany Andreja Babiša a Tomia Okamuru či zemanovcov?

Sú to rôzne kategórie. Pekne to nedávno napísal Jan Macháček. SPOZ je skupina koristníkov nalepených na vagón s kapelou. Naskočila do toho, čo je práve v móde a verí, že sa dostane k moci. To je politický New Age, nie je tam žiadna ideológia, len Zeman sám. Keď povedali, že budú apoštolmi Zemanových myšlienok, to je smiešne, Zeman žiadne myšlienky nemá.

Úsvit pána Okamuru je jeden z ďalších variantov priamej demokracie a myslím si, že senátor Okamura precenil svoju doterajšiu popularitu a narazí si nos.

Oproti tomu ANO 2011 je taká Chelsea. Miliardár nakupuje drahé a celkom zaujímavé hviezdy. Sú tam ľudia, ktorých si človek nemôže nevážiť ako Jiří Zlatuška či Pavel Telička. Druhá otázka znie, ako sa toto vrece bĺch bude držať v parlamente.

Podobných príbehov sme na Slovensku i v Česku videli celkom dosť. Neviem si predstaviť, ako tá práca bude Andreja Babiša baviť. Keď bude ministrom financií, tak bude vo svojom živle, to chápem, ale keď nebude v exekutíve, tak sa utrápi. Po piatich päťhodinových schôdzach hospodárskeho výboru zošalie. To mu neprajem – a to som z lidoviek odchádzal kvôli nemu!

Najčítanejšie na SME Svet


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  2. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  3. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  4. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  5. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  6. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  7. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  8. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  9. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  10. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 575
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 526
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 507
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 699
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 478
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 910
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 937
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 373
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 938
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 467

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

ŠPORT

Ranieriho vyhadzov je neodpustiteľný, tvrdí anglická legenda

Leicester City s ním získal titul.

Neprehliadnite tiež

Čiernohorský šéf diplomacie: Členom NATO by sme sa mali stať v máji

Niektorí predstavitelia majú obavy, že Donald Trump by sa mohol postaviť proti členstvu Čiernej Hory v NATO.

Rím hľadá potratových doktorov, cirkvi sa to nepáči

Talianski doktori odmietajú vykonávať interrupcie, za nelegálne potraty hrozia ženám tisícové pokuty.

Telo zosnulého Vitalija Čurkina previezli do vlasti

Zomrel krátko po tom, ako mu v jeho kancelárii náhle prišlo nevoľno.

Viedeň zastavila projekt pamätníka venovaného Ho Či Minovi

Busta mala stáť v areáli Dunajského parku.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop