V roku 2013 bolo zatiaľ na celom svete unesené jedno lietadlo. Minulý rok to boli štyri. Rok predtým len jedno a rok predtým zasa jedno. V roku 1969? Vtedy ich bolo 86 a o rok neskôr 77.
To vychádza jeden únos na každé štyri dni. Lietadlá unášali pravicoví aj ľavicoví radikáli, ktorí sa chceli dostať do televízie. Lietadlá unášali ľudia, ktorým sa vo vlastnej krajine nepáčila vláda alebo podnebie a chceli sa presťahovať. V roku 1969 uniesol lietadlo Delta Air Lines 14-ročný chlapec (z dôvodu nízkeho veku nebol potrestaný), neskôr 74-ročný dôchodca. V tom istom roku uniesol 19-ročný Američan lietadlo z Los Angeles a so štyrmi medzipristátiami doletel až do Ríma, aby tam navštívil svojho umierajúceho otca. (Skončil vo väzení, ale len na 18 mesiacov.)
Rýchle peniaze
Lietadlá však unášali najmä ľudia, ktorí sa chceli ľahko dostať k peniazom. Prebiehalo to väčšinou takto. Po vzlietnutí sa únosca v lietadle postavil, prešiel k letuškám a ukázal im pištoľ, bombu, tyč alebo len vyhlásil, že niečo podobné má v taške. Letušky ho doviedli k pilotovi, ktorému oznámil, že žiada pol milióna dolárov na najbližšom letisku. Informované bolo vedenie leteckej spoločnosti a jej zamestnanci narýchlo poobchádzali banky v okolí a snažili sa nazbierať potrebnú hotovosť. Po pristátí únosca prebral tašky s bankovkami, prepustil pasažierov a len s nevyhnutnou posádkou znova vzlietol.
Tu prišla tá najproblematickejšia časť únosu: ako sa dostať nepozorovane z lietadla? Možné riešenia boli dve. Po prvé: vyskočiť. Spektrum ľudí, ktorí sa na to odhodlali, bolo široké: od profesionálov, ktorí do lietadla už nastúpili s padákom a vedeli, v ktorom momente otvoriť dvere, až po parašutistických nadšencov, ktorí padák videli prvýkrát a otvoriť sa im ho za letu ani nepodarilo.((piano))
Niekam uprostred by sme zrejme zaradili trebárs veterána z námorníctva, ktorý v americkom St. Louis uniesol Boeing 727 so samopalom ukrytým v obale na trúbku a úspešne z neho vyskočil s výkupným 502-tisíc dolárov. Polícia ho chytila o päť dní neskôr v jeho vlastnom dome v Detroite, kam sa dostal stopom. Mal pri sebe len 13 dolárov. Zvyšok stratil.
Všetci na Kubu
Druhá a v Spojených štátoch zďaleka najpopulárnejšia možnosť, ako únos zakončiť, bola letieť na Kubu. Pri jednom únose týždenne to bola možnosť, s ktorou musel každý americký pilot reálne počítať a tamojšie aerolinky dokonca vybavili všetky svoje lietadlá mapami Karibského mora.
„Piloti boli vycvičení na pristávacie procedúry na (havanskom) Letisku Josého Martíu a dostali kartičky, ktoré im mali pomôcť komunikovať s po španielsky hovoriacimi únoscami. Tie obsahovali frázy ako „Musím otvoriť svoj kufor a vytiahnuť mapy“ a „Lietadlo má mechanické problémy – nedoletím na Kubu,“ píše vo svojej novej knihe venovanej zlatému veku únosov Brendan I. Koerner.
„Zriadená bola aj špeciálna telefónna linka pre kontrolórov vzdušného priestoru v Miami, spájajúca ich s kubánskymi náprotivkami, aby ich mohli informovať o prichádzajúcom lete. Švajčiarske veľvyslanectvo v Havane, ktoré zastupovalo na Kube americké diplomatické záujmy, vytvorilo formulár, ktorým mohla letecká spoločnosť požiadať o vrátenie svojho lietadla,“ píše Koerner.
Pristupovali
Ako mohlo k takej epidémii únosov dôjsť? Ak si spomeniete na filmy zo 70. rokov, manželka odprevádzajúca muža na letisko sa pokojne za ním rozbehne až k tunelu vedúcemu do lietadla a stihne ešte posledný bozk za chrbtom priateľskej letušky.
Nielenže ste mohli v tých časoch odprevadiť kohokoľvek až k lietadlu. Na niektorých linkách ste mohli nastúpiť do lietadla aj bez lístka a kúpiť si ho až vo vzduchu. Iní únoscovia jednoducho vošli cez bránu letiska na bicykli alebo peši a prišli k lietadlu po letiskovej ploche. Takmer nikdy sa nekontroloval preukaz totožnosti. A najmä nikto nekontroloval ani cestujúcich a obsah ich tašiek, mohli ste si naložiť pokojne plný kufor zbraní a výbušnín, po ceste do lietadla vás nikto nezastavil.
Boxerské rukavice pre každého
Ako množstvo únosov rástlo, vytvoril americký úrad pre leteckú dopravu (FAA) komisiu s cieľom nájsť riešenie problému. „Okamžite bola zaplavená tisíckami listov od znepokojených občanov, ktorí navrhovali spôsoby, ako únoscov znechutiť: nainštalovať pred vstupom do kokpitov padacie dvere, vyzbrojiť letušky uspávacími šípkami, prinútiť všetkých pasažierov mať na sebe boxerské rukavice, aby nemohli chytiť zbraň, alebo prehrať pred každým letom kubánsku hymnu a zatknúť každého, kto bude poznať slová,“ píše Koerner. „Najpopulárnejším návrhom bolo vybudovať na južnej Floride kópiu havanského letiska, takže únoscovia by si mysleli, že sú už v Havane. Nápadom sa komisia seriózne zaoberala, ale nakoniec bol odmietnutý ako príliš drahý.“
A s kým budú lietať mafiáni?
A čo tak skontrolovať pasažierov ešte pred letom, či nemajú pri sebe bombu, napríklad detektorom kovov? Tento nápad sa tiež objavil, stretol sa však okamžite s obrovským odporom leteckých spoločností a spočiatku bol proti aj úrad, ktorý na bezpečnosť letectva dozeral. „Viete si predstaviť ten rad na letisku v Miami, keby mala každého pasažiera kontrolovať polícia?“ zhrozil sa pri vypočúvaní pred americkým senátom Najeeb Halaby z FAA. „(Kontroly na letiskách by mali) zlý psychologický dopad na pasažierov. Vydesilo by ich to na smrť. Plus by sa sťažovali na zásah do svojho súkromia,“ vysvetlil jeho kolega Irving Ripp.
Nakoniec aerolinky súhlasili s tým, že začnú náhodne kontrolovať vždy aspoň pár cestujúcich z každého lietadla, ale ich boj proti plošným kontrolám pokračoval. Zástupca leteckej spoločnosti Eastern sa napríklad sťažoval vládnym predstaviteľom, že náhodné kontroly negatívne ovplyvňujú jeho biznis na linke New York – Miami, kde lieta množstvo mafiánov. „Kriminálnici odmietajú lietať neozbrojení, povedal, a začínajú namiesto toho jazdiť autom,“ opisuje Koerner sťažnosť rozhorčených aeroliniek.
„Letecký priemysel bol presvedčený, že pokračujúce neustále unášanie lietadiel na Kubu je finančne stále výhodnejšie ako implementovanie agresívnych bezpečnostných opatrení na všetkých amerických letiskách,“ píše Koerner.
Žiadna vzbura
Aerolinky však nakoniec po niekoľkoročnom boji predsa len podľahli a 5. januára 1973 Spojené štáty zaviedli povinné kontroly cestujúcich detektorom kovov. Občianski aktivisti očakávali masové protesty a chaos na letiskách.
„Všeobecne sa čakalo, že cestujúci nikdy nebudú tolerovať, aby sa s nimi zaobchádzalo ako so zločincami a budú hlasno protestovať, keď budú musieť vybrať kľúče na plastovú tácku. V očakávaní záchvatov zúrivosti reportéri okupovali okolie detektorov kovov (...) Boli však sklamaní absenciou konfliktov.“
V prvých týždňoch polícia stále nachádzala množstvo zbraní, ktorých majitelia ešte nevedeli o zavedení bezpečnostných opatrení. Väčšinu previnilcov jednoducho požiadala, aby si ich dali do druhej batožiny, ktorú si neberú na palubu. Takisto polícia privierala oči nad nájdenými nelegálnymi drogami, nebolo ešte isté, či je v súlade s ústavou potrestať ich majiteľov, ak boli kontrolovaní, len čo sa týka zbraní.
Čo bolo najdôležitejšie, únosy okamžite prestali – v roku 1973 a takisto počas celého nasledujúceho roku sa neodohral v Amerike ani jediný.
Cena bezpečnosti
Koernerova kniha sa číta ako dobrá detektívka: sleduje hlavný motív príbehu dvojice milencov, ktorí v roku 1972 uniesli lietadlo zo San Francisca až do Alžírska, na čo únoskyňa navždy zmizla niekde vo Francúzsku a únosca strávil desaťročia najskôr bojom proti tomu, aby bol vydaný do Ameriky, a neskôr za to, aby tam bol konečne vydaný.
Kniha je plná ďalších romantických aj smutných hrdinov: k tým druhým patria prakticky všetci únoscovia, ktorí smerovali na Kubu. Niektorí do lietadla nastupovali v krátkych nohaviciach a sandáloch s úmyslom zamieriť z havanského letiska priamo na pláž, v skutočnosti väčšinou skončili na dlhé roky v Castrových väzeniach a pracovných táboroch a návrat do amerických väzníc bol pre nich vyslobodením.
„Obloha patrí nám“ je však jednou z najlepších kníh literatúry faktu tohto roka najmä preto, že opisuje, ako ľudia volia medzi bezpečnosťou a súkromím, dôstojnosťou a pohodlím a ako sa z nemysliteľného krok po kroku nenápadne stáva bežné. Nielen v leteckej doprave.
Najbizarnejšie únosy
- Prvý únos lietadla sa odohral v roku 1932 v Brazílii, traja muži mali jedného rukojemníka. Podarilo sa im vzlietnuť, nikto z nich však nebol pilot, lietadlo sa zrútilo a všetci zahynuli.
- V roku 1972 únosca lietadla z amerického St. Louis do Tulsy žiadal pol milióna dolárov a opakovane lietal tam a späť na tejto trase, kým všetky peniaze vyzbieral. To rozčúlilo obchodníka, ktorý drámu sledoval v televízii v hotelovom bare neďaleko letiska. Sadol do auta, prerazil bránu na letisku a v plnej rýchlosti narazil do lietadla v snahe zabrániť jeho odletu. Utrpel vážne zranenia. Únosca presadol do druhého lietadla a neskôr z neho vyskočil s padákom.
- Dvaja indickí únoscovia v roku 1978 neúspešne žiadali prepustenie Indiry Gándhíovej z väzenia. Keď sa neskôr Gándhíová stala premiérkou, jeden z únoscov dostal kreslo ministra v jej regionálnej vláde.
- V roku 1981 uniesol 55-ročný bývalý mních z Austrálie lietadlo na trase z Dublinu do Londýna, pristál s ním vo Francúzsku a požadoval, aby pápež Ján Pavol II. zverejnil tretie fatimské proroctvo. Po desiatich hodinách ho polícia premohla, nikto nebol zranený.
- V roku 1988 uniesla ruská matka so svojimi desiatimi deťmi lietadlo z Irkutska do Leningradu v snahe utiecť zo Sovietskeho zväzu. Plán sa nepodaril, zahynuli štyria členovia posádky, matku na jej vlastnú žiadosť zabil jeden z jej synov a vzápätí ďalšie štyri deti spáchali samovraždu.
- V roku 1994 uniesol zamestnanec FedEx-u lietadlo svojho zamestnávateľa a pokúsil sa umlátiť posádku kladivom tak, aby lietadlo havarovalo, zranenia by vyzerali ako spôsobené pádom a jeho rodina by zaňho dostala vyplatenú poistku. Posádke sa napriek zraneniam podarilo s lietadlom pristáť a únosca skončil vo väzení, zranenia pilotov však boli také vážne, že sa už nikdy nevrátili do práce.
- V roku 2000 únosca filipínskeho lietadla vyzbieral od všetkých cestujúcich do vreca peniaze a cennosti a chcel za letu vyskočiť s vlastnoručne vyrobeným padákom. Chýbala mu však súčasť na zabezpečenie otvorenia padáka, ktorú si preto svojpomocne vyrobil v lietadle zo záclony. Tesne pred vyskočením spanikáril a chcel zostať v lietadle, člen posádky ho však vtedy vysotil von. Jeho telo našli o tri dni na zemi zaborené v bahne.
Spracované podľa knihy Brendana I. Koernera - The Skies Belong to Us: Love and Terror in the Golden Age of Hijacking (Obloha patrí nám: Láska a teror v zlatých časoch únosov).
Vydalo v angličtine vydavateľstvo Crown, 2013.
