Jalan kaki? opýtal som sa včera kamaráta Indonézana, či pôjdeme na naše ďalšie stretnutie peši, krížom cez cestu, sotva sto metrov po svojich.
Pozrel sa na mňa ako na mimozemšťana. Je teplo, dusno a prejsť cez cestu pri tunajšej premávke je ako hrať ruskú ruletu.
Auto a len jedno zdravie
„Ti šibe? Však mám auto, šoféra a jedno zdravie,” vyhlásil Roland. Mne tu chodenie po svojich bytostne chýba. Priznám sa, že som ešte nikdy nevyšiel z nášho domu pešo. V okolí totiž nie sú žiadne chodníky.
Aj preto ma pobavilo, keď som sa v novinách dočítal, že jakartská radnica plánuje do konca budúceho roku postaviť popri všetkých cestách v meste chodníky.
Na 7200 kilometrov ciest pripadne len 900 kilometrov chodníkov. Úradníci asi majú na mysli len tie v samotnom centre, lebo na mnohých miestach to je nereálne.
Sám starosta Jokowi označil súčasný stav chodníkov pre peších za „nehumánny”. Nehovoriac o tom, že tie už existujúce sú často v katastrofálnom stave a využívajú ich motocyklisti pri dopravných zápchach.
Svokra si minulý rok zlámala obe nohy, keď vystúpila na trhovisku z auta a stúpila na chodník, ktorý sa pod ňou prepadol. Jakarťania nevedia chodiť peši.
Zásadne peši
Aj pre nemajetných je motorka doslova náboženstvom. Na cestách denne pribudne dvetisíc automobilov.
Možno by sa tunajší obyvatelia mohli inšpirovať životom tradičného kmeňa Baduy, ktorého príslušníci občas do hlavného mesta zavítajú. Chodia zásadne peši, bosí a v tradičnom oblečení.
Do Jakarty im to z ich územia trvá tri dni. Využívať akékoľvek dopravné prostriedky považujú za neprirodzené. Ale to je už iný príbeh...
Autor: Juraj Sedlák
