Lusaka 21. júna (TASR) - Jeden z najkrajších prírodných úkazov - zatmenie Slnka - fascinuje ľudstvo už od počiatku. Zmysel tohto nebeského divadla si však odjakživa každý vykladá inak.
Podľa gréckeho historika Hérodota zatmenie Slnka rýchlo ukončilo päť rokov trvajúcu vojnu. Dva maloázijské národy - Médi a Lýdi - sa 28. mája roku 585 pred naším letopočtom stretli v ďalšej krvavej bitke. Práve vtedy však Mesiac prekryl Slnko a vojaci v úžase prestali bojovať. Vodcovia oboch znepriatelených strán sa zhodli, že to má byť nebeské varovanie a uzavreli mier.
Mayskí astronómovia dokonale poznali pohyby nebeských telies a do roku 1100 nášho letopočtu už mali vo svojom kalendári vyznačené aj zatmenia Slnka. O tieto poznatky sa však zjavne nepodelili s Aztékmi, ktorí verili, že ak Slnko sčernie, potrebuje pomoc. Ich štandardnou odpoveďou na slnečné "volanie o pomoc" bola obeta hrbáča alebo osoby trpasličieho vzrastu. Tá bola určená nadprirodzenému psovi Xolotlovi, ktorý ako jediný mohol Slnku pomôcť.
Podobnú vieru mali aj severoamerickí Indiáni z kmeňa Chippewa: pri zatmení k "vyhasínajúcemu" Slnku vystreľovali horiace šípy, aby sa opäť rozhorelo.
Podľa čínskej mytológie boli na dvore jedného panovníka dvaja bratia-astronómovia, ktorí zodpovedali za pohyb nebeských telies - starali sa o zmeny ročných období a predchádzali zatmeniam Slnka. Jedného dňa však ochutnali priveľa slivkového vína a boli príliš opití na to, aby dokázali zabrániť disharmonickému stretnutiu Slnka s Mesiacom. Po zatmení Slnka prikázal vladár svojim strážam, aby opitých bratov našli a exemplárne ich potrestali.
Hádam najromantickejšie vysvetlenie majú pre zatmenie Slnka Tahiťania. Podľa nich sú totiž Slnko a Mesiac milenci - keď nastane zatmenie, jednoducho sa práve milujú.
