Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom denníka SME.
Z Berlína od našej redaktorky MIRIAM ZSILLEOVEJ
BERLÍN. Liberáli to zažili už veľakrát. V roku 1969 to bolo najtesnejšie, keď dostali len 5,8 percenta. Vždy sa nakoniec do Bundestagu dostali. A nielen do parlamentu, ale aj do vlády.
Ako menší koaličný partner, ktorý rozhodoval o tom, ktorá z dvoch veľkých strán bude Nemecku vládnuť, strávili v koaličných kabinetoch 45 rokov. Mali najslávnejších ministrov zahraničných vecí.
Aj v nedeľu podvečer v berlínskom kongresovom centre hodiny čakali na to, že sa to podarí opäť. V miestnosti, kde sa pred štyrmi rokmi oslavovalo ako na futbalovom štadióne, bolo tento rok po zverejnení prvých výsledkov ticho.
Šok, slzy, objatia. Prvý raz od roku 1949 sa liberáli do Bundestagu nedostali. „Neveril som, že to niekedy zažijem,“ bolo počuť v dave slová 69-ročného bývalého šéfa FDP Wolfganga Gerhardta. Ten krátko predtým zrušil náš plánovaný rozhovor. Nikomu nebolo do reči.
Líder strany a vicekancelár Philipp Rösler už ponúkol rezignáciu.
Nemci neverili
V Berlíne to bola senzácia. „Ukáž, neverím,“ pozerali si skupinky mladých v metre výsledky volieb, ktoré hodiny po uzatvorení volebných miestností predpovedali koniec liberálov v parlamente.
Ľútosť však v reakciách Nemcov cítiť nebolo. „Pred štyrmi rokmi sľubovali reformy, spravodlivé dane pre všetkých a neurobili nič, to majú za to“ hovorila skupinka mladíkov.
Pred štyrmi rokmi pritom boli liberáli nepísaným víťazom volieb s najväčším prírastkom voličom. Získali rekordných 14,6 percenta a mali byť garantom veľkých zmien vo vláde. Neboli.
Daňovú reformu nepresadili, výhodnejšie dane presadili len pre svojich sponzorov. Nepostarali sa o odbúranie dlhov v štátnom rozpočte, nehovorili o energetickej politike a nešli tvrdo po tom, aby štát nesiahal na práva občanov, keď ich odpočúvali tajné služby.
Pád začal v Bavorsku
Začiatok ich skutočného konca sa začal v bavorských voľbách týždeň pred parlamentnými, keď sa nedostali do krajinského parlamentu.
Nevysvetľovali ľuďom svoj program, chceli len druhý hlas pre svoju stranu. „Kto chce Merkelovú, volí aj FDP,“ začal s tým Rainer Brüderle deň po bavorských voľbách. To, že žobre o hlasy pre kancelárku, mu vyčítali aj spolustraníci.
„Po voľbách v Bavorsku bola strana pod veľkým tlakom, ľudia sa obávali, že stratia hlas, ak ho dajú FDP. Ale liberáli strácali dlhodobo. Pri otázke, či je FDP sympatická strana, klesli z 9 percent v roku 2009 na 1,6 percenta pred voľbami. Ich výsledok je reakcia voličov na veľmi slabú účasť vo vláde,“ povedala na tlačovej konferencii Renate Köcherová z inštitútu na výskum verejnej mienky Allensbach.
Zmeny im nepomohli
Voličov neoslovili ani personálne zmeny v strane. Keď dva roky po senzačnom víťazstve strana zosadila jeho autora a šéfa diplomacie Guida Westerwelleho, urobila predsedom FDP mladého Philippa Röslera.
Do volebnej kampane mu pridala ako jednotku na kandidátke ostrieľaného liberála Rainera Brüderleho. V kampani pomáhal aj exkancelár Helmut Kohl a slávny šéf diplomacie Hans-Dietrich Genscher. Nič nezabralo.
Liberáli v parlamente skončili teraz musia bojovať, aby ako politická strana nezanikli úplne. Aký trpký je pád, si zažili krátko po skončení parlamentných volieb, keď prvý raz nedostali pozvánku do televízneho povolebného štúdia. „Pozvali sme len strany, ktoré prekročili päť percent,“ vysvetľoval stroho šéfredaktor televízie ZDF Peter Frey.
Na otázku, či má FDP šancu sa do parlamentu po štyroch vrátiť, ostali sociológovia zo štyroch inštitútov na prieskum verejnej mienky na spoločnej tlačovej konferencii ticho. A so smiechom dodali, že na to by potrebovali magickú guľu.
