Idea, že máme všetko pod kontrolou a sme najsilnejší, tiež oslabla.
Jediné, čo zostáva, sú individuálne obete jednotlivcov. A bolesť ich rodín. A ešte dve otázky: Poučili sme sa? Mali tie obete nejaký zmysel, ak sme stále, aj keď nie len našou vinou, nedosiahli mier? Aspoň studený?
Toto všetko sa skrývalo za kvantami článkov, televíznych a rozhlasových dokumentov, ktoré sa vyrútili na Izraelčanov v posledných dňoch. Je 40 rokov od jomkippurskej vojny a otvorili sa archívy.
A spľasli mýty.
Kyvadlo sa vychýlilo niekam inam. Moše Dajan a ďalší jeho kolegovia nie sú chladnokrvní, ale prichytení v kŕči. Golda Meir je staršia dáma, ktorá nevie, kam z konopí. Tam, kde malo byť teoreticky tridsať tankov, je jediný a nie v práve najlepšom stave. Vojenská rozviedka trestuhodne zle číta signály z Egypta.
To všetko sa tušilo, teraz to len aktéri prerozprávali svojimi hlasmi z magnetofónových záznamov. A ako to už býva, všetci sú po vojne generálmi či prinajmenšom vojenskými historikmi.
Ľudia sú znechutení, stále dokola si čítajú neuveriteľné príbehy a ľutujú rodiny padlých, zranených a držaných v nepriateľskom zajatí.
Čítala som veľa týchto príbehov. Zasiahol ma hlavne tento jeden.
O žene v mojom veku, ktorá zostala sama so šiestimi deťmi. Muža jej zostrelili kdesi nad morom. Dva roky po jeho smrti stratila syna. Zomrel na astmatický záchvat. Astma sa mu prudko zhoršila po strate otca. Jej dcéra si o pár rokov zobrala tiež pilota. Aj ten zahynul v stíhačke.
Jej posolstvo je jasné: na čo to všetko bolo, keď sme stále nedosiahli taký vytúžený mier. Čo nás naučila naša individuálna aj kolektívna bolesť? Že máme byť ešte silnejší, to je zrejmé.
Jomkippurská vojna však dokázala, že ani to takmer nestačilo.
