Často sa pousmejem, keď čítam sťažnosti Slovákov na výtlky na cestách, dopravné zápchy či preplnenú hromadnú dopravu. Z mexickej perspektívy sa mi to zdá zveličené.
V porovnaní s Mexico City sú naše cesty vo výbornom stave, zápchy neexistujú, električky a autobusy sú poloprázdne a chodia vždy načas.
Posledné dni je doprava v tejto vyše 20-miliónovej metropole väčší chaos ako obvykle. Začal sa školský rok a všade je plno militantných mám šoférok, ktoré vozia ratolesti do súkromných škôl v obrovských autách, čo je tunajší symbol spoločenského statusu. Do toho sa pridali prudké dažde a štrajkujúci učitelia, ktorí blokujú ulice v centre a stanice metra.
Stres a zúfalstvo, či prídem načas do práce, je aj mojou bežnou rutinou. Univerzita je od nášho domu vzdialená asi tridsať kilometrov. Napriek tomu potrebujem aj 90 minút, kým dorazím do cieľa.
Cestujem po obchvate, ktorý je napriek ustavičným opravám stále plný výmoľov. Keď už mám pocit, že poznám všetky problematické miesta a zrýchlim, pravidelne vletím do novej diery.
Zvyknutý z Európy som párkrát skúsil ísť do práce aj hromadnou dopravou. Cesta tam a späť mi trvala takmer štyri hodiny. Na šetrenie životného prostredia som sa preto vykašlal.
Aby som však iba nekritizoval, musím uznať, že Mexiko má veľmi dobrú diaľničnú sieť.
Spája všetky veľké mestá, napríklad k hraniciam s USA sa dá dostať autom za desať hodín. Slovensko je štyridsaťkrát menšie ako Mexiko a doteraz nedokončilo diaľnicu medzi svojimi najväčšími mestami.
