Tu budú stáť chemické závody Askania, zavádzal na jeseň roku 1940 Adolf Hitler, keď vydal povel stavať bunker, ktorý mu mal slúžiť ako tajné sídlo. Sem za ním potom chodili zástupcovia spolupracujúcich štátov ako Mussolini či Jozef Tiso a tu sa o atentát naňho pokúsil Claus von Stauffenberg. Neúspešne.
Dnes je poľský Vlčí brloh, jedno z ôsmich hlavných stanovíšť nacistov mimo územia Nemecka, sprístupnený turistom. Navštevuje ho ročne okolo 300-tisíc ľudí.
Pracovali vo dne v noci
K tajnému bunkru Adolfa Hitlera musíte cestovať niekoľkokilometrovou úzkou cestou medzi stromami. Sídlo bolo vybudované na 250 hektároch lesov, ktoré boli dokonalou skrýšou. „Každý deň lietali stroje Luftwaffe nad sídlom a robili fotografie, aby sa presvedčili, či je objekt dostatočne ukrytý, aby sa tak odstránili prípadné nedokonalosti,“ hovorí Marek Dragun, sprievodca vo Wilczom Szanci, čo je poľský názov miesta. Lokalizácia bola podmienená blízkosťou hraníc so Sovietskym zväzom, ktorý chcel Hitler dobyť, ale aj bahenným terénom. Ten mal zabrániť príchodu pechoty. Prírodnou zábranou boli aj Mazurské jazerá.
„Na stavbe pracovalo nepretržite deň a noc dvetisíc až tritisíc najlepších nemeckých stavbárov, ktorí za svoju prácu dostávali peniaze,“ vysvetľuje Dragun. Robotníci museli byť kvalitní, ale aj overení, aby projekt zostal v utajení. Práce trvali do roka 1944 a vystriedalo sa tu 40-tisíc robotníkov.
Všetky materiály ako cement, betón či oceľ boli dovážané vlakmi z Nemecka. Blízko bolo i letisko, viedla tadiaľto aj železničná trať.
Hitler v brlohu.
FOTO - ČTK
Dokonalé maskovanie
Hitler prišiel do Wilczeho Szanca 24. júna 1941 a zostal tu do 20. novembra 1944.
Zo začiatku neboli všetky objekty pripravené, časť spolupracovníkov Hitlera musela preto pracovať vo vlaku, ktorý stál na bočnici.
Wilczy Szaniec tvorilo 80 objektov s trvalou konštrukciou a 100 drevených. Najmohutnejšie bunkre mali hrúbku stien 4 až 6 metrov, stropy 8 metrov. „Celá základňa bola precízne maskovaná, pri stavbe zachovali rastúce stromy, úbytky doplňovali umelými, strechy stavieb boli pokryté zeminou, na ktorej rástla tráva,“ hovorí Dragun a dodáva, že všetky cesty boli maskované sieťkami, ku ktorým priviazali plasty napodobňujúce lístie a ihličie. Sídlo bolo napojené na elektrinu, malo vlastný zdroj vody, ústredné kúrenie a čističku vôd, ale aj priame telefonické a rádiové spojenie s Berlínom a inými mestami.
Kufrík s bombou
Každé ráno sa tu Hitler stretával so zástupcami ozbrojených síl. Presne o dvanástej hodine sa konala hlavná porada, počas ktorej Hitler so spolupracovníkmi preberal situáciu na fronte. O osemnástej prijímal informácie, čo sa udialo v konkrétny deň a posledné stretnutie sa konalo o polnoci.
Dňa 20. júla 1944 presunuli poradu o prestavbe betónového bunkra do dreveného baraku. Do miestností vkročil Claus von Stauffenberg, šéf štábu rezervy nemeckej armády a hlava tajnej operácie Valkýra. V ruke držal kufrík. Bola v ňom bomba.
„Kufrík položil pod stôl neďaleko Hitlera, ale jednému z účastníkov porady kufrík prekážal, tak ho posunul ďalej a to Hitlerovi zachránilo život, “ rozpráva Dragun a ukazuje fotografie vodcu, ktorý presne v ten istý deň prijal vo Wilczom Szanci Mussoliniho. „Víta sa s ním pravou rukou, ale na rozlúčku mu podáva ľavú, keďže pravú má v obväze, okrem toho od pása dolu má v tele asi tristo črepín.“ To sú jediné zranenia Hitlera. Pomohol mu drevený stôl, ktorý zmiernil silu nárazu detonovanej bomby.
Jeho poľský názov je Wilczy Szaniec, po nemecky sa volá Wolfsschanze, po slovensky Vlčí brloh.
FOTO - ČTK
Lietajúce kusy betónu
Hitler rátal s rýchlym dobytím Sovietskeho zväzu. Pôvodne sa plánoval zdržať vo Wilczom Szanci len pár mesiacov. Sídlo však 20. novembra 1944 opustil, pretože sa blížil front.
Vtedy bola celá dokumentácia odvezená do Berlína.
Vyhodiť do vzduchu! Tak znel 22. januára 1945 rozkaz generála Friedricha Hossbacha. Sídlo bolo zničené.
O pár dní neskôr sem vkročila Červená armáda. „To, čo vidíte, je silou výbuchu rozpoltená strecha bunkra,“ hovorí Marek Dragun a ukazuje na kus steny. „Musíte si predstaviť, že stavby vyhodené do vzduchu s veľkou hrúbkou stien a stropov lietali niekedy 50, niekedy 200 metrov ďalej a to, čo vidíme tu, pôvodne stálo inde,“ vysvetľuje sprievodca.
Kusy betónu, ktoré zakotvili na náhodných miestach lesa, sú dôkazom gigantického sídla. Sem-tam sa zachovali niektoré chodby, napríklad z hlavného bunkra Hitlera. Neuveriteľné, že tu boli aj kasína, čajovňa, kino, bunkre pre jednotlivých veliteľov a hostí, ktorí navštevovali vodcu.
Zakopaný poklad
Po vojne až do roku 1955 trvali práce nad rozmínovaním Vlčieho brloha. Potom začali vybavenie sídla rozoberať obyvatelia okolitých obcí. „Z maskovacích sietí si ľudia robili ploty, pobrali aj nábytok, kachličky, dlaždice, baraky boli prevezené do Varšavy a slúžili na ubytovanie pre staviteľov Paláca vedy a kultúry,“ hovorí Dragun a dopĺňa, že vtedy bolo všetko nemecké zlé a preto nikto nemyslel na to, aby sa sídlo upravilo ako múzeum.
„Až keď sem začali prichádzať Nemci a rôzne osobnosti, začalo sa uvažovať o sprístupnení sídla návštevníkom. To sa podarilo až v roku 1959, “ dodáva sprievodca. V súčasnosti si turisti môžu zvoliť malý alebo veľký okruh obhliadky. V areáli je k dispozícii hotel a kemping, pre milovníkov adrenalínu nočné obhliadky.
„Po vojne, keď Nemci z týchto terénov utekali, zakopávali svoje drahocennosti v zemi, potom sa po ne vracali, ale ktovie, možno pri troške šťastia nájdete niečo aj vy,“ láka do Wilczeho Szanca sprievodca.
Autor: Małgorzata Wojcieszyńska, Wilczy Szaniec