Pred päťdesiatimi rokmi si dvestotisíc černochov vypočulo slová Martina Luthera Kinga, dnes jeden z najznámejších a najinšpirujúcejších prejavov histórie.
Pred sochou Abrahama Lincolna vo Washingtone sa 28. augusta 1963 zhromaždilo asi dvestotisíc černochov, ktorí požadovali zrovnoprávnenie všetkých Američanov. Spievali, modlili sa, smiali sa alebo sa pod pražiacim slnkom schladzovali vo vode.
O 13:40 sa na pódium postavil baptistický reverend Martin Luther King. Jeden z lídrov černošského protestného hnutia, ktorý presadzoval pokojný odpor a občiansku neposlušnosť. Inšpiroval ho Mahátma Gándhí.
„Z čiernych Američanov sa stali vyhnanci v ich vlastnej krajine, ktorých zväzujú okovy segregácie a diskriminácie,” povedal na úvod svojho prejavu. Pre národ bude zničujúce, “ak prehliadne naliehavosť tohto momentu a podcení odhodlanie černochov”.
Dav najprv veľmi neragoval. „Martin, povedz im o svojom sne,” zakričala na pódium soulová speváčka Mahalia Jacksonová. King vtedy odložil prichystané poznámky a spustil jeden z najznámejších a najinšpirujúcejších prejavov ľudskej histórie.
„Mám sen, že budem žiť v krajine, kde ľudí nebudú súdiť podľa farby ich pokožky, ale podľa ich vlastností,” hovoril burácajúcim hlasom. „Snívaj ďalej! Snívaj ďalej!” zareagoval dav.
Stupňujúce sa nepokoje
Z Kinga sa v ten deň stala ikona, aj keď už predtým bol kľúčovou postavou hnutia, ktoré po konci druhej svetovej vojny zmenilo Ameriku. Mnohí za jeho zavŕšenie považujú zvolenie Baracka Obamu za amerického prezidenta.
Z tohto mítingu sa do histórie zapísal najmä slávny prejav, no situácia v roku 1963 bola oveľa dramatickejšia. Po celých Spojených štátoch sa odohrávali protesty černochov, ktorí stále nemali rovnaké práva ako bieli Američania. Len medzi májom a augustom 1963 sa odohralo 1340 demonštrácií vo viac ako dvesto mestách.
Keď v meste Birminghame v štáte Alabama polícia proti ľuďom použila psov, ktorí jednému z nich odhryzli kus mäsa, začala sa situácia vyhrocovať. Na 28. augusta sa do Washingtonu chystali desaťtisíce černochov a nikto nevedel, či sa to neskončí veľkými násilnosťami.
„Stupňujúce sa tempo černošských nepokojov môže vyvolať najkritickejšiu situáciu od občianskej vojny,” varoval prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho poradca Louis Martin, jediný černoch v jeho tíme.
Foto: Library of Congress
72 scenárov násilia
Kennedy nebral rasizmus ako zásadnú tému ľudských práv, pozeral sa na to skôr politicky. Videl, že v krajine má veľkú masu nespokojných černochov, no zároveň si uvedomoval, že jeho Demokratickú stranu tvoria aj bieli južania, ktorí sa báli väčších práv pre bývalých otrokov a najmä ich prípadnej odplaty. Preto sa dlho len prizeral na jeden z najväčších bojov za ľudské práva v histórii.
Kinga aj ďalších lídrov varoval, že nechce žiadne veľké demonštrácie vo Washingtone, lebo by to len skomplikovalo prijatie protirasistických zákonov. Nechcel ani prísť na demonštráciu. Ak by sa skončila násilím, mohlo by mu to politicky poškodiť.
A násilie od príchodu dvestotisíc černochov do Washingtonu očakávali takmer všetci. Neboli totiž medzi nimi len aktivisti „Kingovho” typu. Mnohí odmietali jeho nenásilný postup ako neúčinný.
Polícia preto pripravila až 72 možných scenárov a reakciu na každý z nich. Preverovali, či sa k rečníckemu pultu nechystajú aj komunisti (McCarthystická fóbia sa ešte stále neskončila), FBI umiestnila po meste 150 agentov v civile, po celom meste rozmiestnili množstvo policajtov.
Mesto vo vojnovom stave
Keďže sa očakávalo mnoho zatknutých, súdy pripravili špeciálne súdne miestnosti, 350 väzňov premiestnili z Washingtonu, aby mali kde umiestniť zadržaných. V nemocniciach posunuli operácie, ktoré neboli neodkladné, aby ostali voľné lôžka.
Washington sa premenil na mesto vo vojenskom stave, v pohotovosti bolo aj všetkých päť vojenských základní okolo hlavného mesta a v nich 15-tisíc vojakov.
Prezident mal prichystané dekréty, ktoré mali pomôcť zastaviť nepokoje, v tajných inštrukciách policajtom napísali, že „snaha použiť minimálnu silu nemôže ohroziť úspešné splnenie misie”.
Washingtonskí policajti sa naozaj dostali do ohrozenia, aj keď na toto asi scenár nemali. O štvrtej hodine poobede policajný šéf vydal najdôležitejší príkaz toho dňa, napísal pre BBC historik Nick Bryant. Nikto sa nemá dotknúť kuraťa, ktoré dostali na večeru, bolo pokazené, znelo v odkaze. Nič vážnejšie po Kingovom prejave už bezpečnostným zložkám nehrozilo. Žiadne násilnosti, žiadne rabovanie.
Foto: Library of Congress
Najprv cena, potom vražda
King pokračoval vo svojej činnosti aj v ďalších rokoch. Odmietal tlaky, že černosi sa musia posunúť k radikálnejším postojom. Zároveň odolal aj lákaniu, aby podporil vojnu vo Vietname, vďaka čomu by od vlády mohol dosiahnuť nejaké ústupky a vyhnúť sa obvineniu, že černosi sú protiamerickí. Odporovalo to jeho pacifistickému presvedčeniu.
Za svoju činnosť dostal v roku 1964 Nobelovu cenu za mier. Teraz má sochu v nadživotnej veľkosti kúsok od Lincolnovej, teda od miesta jeho hviezdneho prejavu.
Pre mnohých bielych Američanov bola však predstava černochov s rovnakými právami neprijateľná. Napríklad pre Jamesa Earla Raya, ktorý v roku 1968 Kinga zavraždil. Jedna z najväčších osobností boja za ľudské práva vtedy mala len 39 rokov.
Kingov prejav (sú to úryvky, nenadväzujú)
„Mám sen, že jedného dňa národ povstane a začne žiť podľa svojho kréda: Veríme v túto samozrejmú pravdu, že všetci ľudia sú si rovní.
Mám sen, že jedného dňa na červených kopcoch Georgie budú môcť synovia predošlých otrokov a synovia predošlých vlastníkov otrokov sedieť pri jednom stole bratstva.
Mám sen, že jedného dňa i štát Mississippi, štát sužovaný horúcim žiarom nespravodlivosti a útlaku, bude premenený na oázu slobody a spravodlivosti.
Mám sen, že moje štyri malé deti budú jedného dňa žiť v krajine, kde nebudú súdené podľa farby kože, ale podľa ich charakteru.
Mám sen, že jedného dňa v Alabame, s ich skazenými rasistami, budú malí černoškovia a malé černošky môcť chytiť za ruku malých belochov a belošky, ako by to boli ich sestry a bratia.
Dnes mám sen.”
„Mám sen, že jedného dňa budú údolia vyvýšené a každý kopec a hora zrovnané, hrboľaté miesta budú vyhladené a pokrivené miesta narovnané. A zjaví sa Hospodinova sláva a všetko tvorstvo spoločne zazrie, že prehovorili Hospodinove ústa. To je naša nádej a naša viera, s ktorou sa vydám späť na Juh. S vierou, že budeme schopní vytesať z hory beznádeje kameň nádeje. S vierou, že budeme schopní pretvoriť drnčiace disharmonické akordy nášho národa v krásnu symfóniu bratstva. S touto vierou budeme schopní spoločne pracovať, spoločne sa modliť, spoločne trpieť, spoločne ísť do väzenia, stáť spoločne za slobodou, vediac, že jedného dňa budeme slobodní.”
„Až sa toto všetko stane, až všetci dovolíme slobode zaznieť z každej dediny, z každého štátu a každého mesta, budeme môcť urýchliť príchod toho dňa, keď všetky Božie deti, černosi, belosi, židia a pohania, protestanti a katolíci, sa budú môcť držať za ruky a spievať slová starého černošského spirituálu: Konečne slobodní! Konečne slobodní!”
