Tomáš Vasilko, redaktor denníka SME
POLANY SUROWICZNE. Nájsť tú dedinu vôbec nie je jednoduché. Na mape ju nemá ani GPS zariadenie. Nečudo, Polany Surowiczne asi 30 kilometrov za Duklianskym priesmykom neexistujú už 67 rokov.
Až zvuk karbobrúsky z diaľky naznačuje, že sme na mieste. „Mali ste prísť pred pol hodinou, vtedy sme mali prestávku,“ hovorí Szymon Modrzejewski.
Na rekonštrukcii miestnej zvonice robia už tretí týždeň, denne od ôsmej do ôsmej. Druhú etapu by mali stihnúť do konca týždňa a tak nie je veľa času na oddych.
Všimli si ho v Bruseli
Nakoniec si nájde hodinu času. „Prečo to robím? A prečo nie,“ odpovie svojsky drobný muž so zaprášenými plecami, opálený z práce na augustovom slnku. Napriek mnohým úlomkom kameňov na zemi chodí bosý. Krátke číro na hlave prezrádza, že aj v 44 rokoch sa cíti ako pankáč.
V Poľsku ho takmer nikto nepozná, no v roku 2011 si ho všimla Európska únia. Dostal cenu Europa Nostra za ochranu kultúrneho dedičstva. „Je to nádherný príklad aktívneho dobrovoľníka,“ opisuje Brusel jeho 27-ročnú kariéru.
Zadarmo pracuje Modrzejewski s inými dobrovoľníkmi aj teraz. Asi desať ľudí spí v stanoch či pod plachtami, jedia to, čo si uvaria na ohni. Peniaze na jedlo aj materiál získali z darov, pomohla aj neďaleká obec.
Tento rok na zvonici robili niekoľko týždňov, dokončiť sa má o rok.
Opustená dedina
Gréckokatolícka zvonica z 19. storočia je jediná stavba, ktorá zostala z kedysi živej dediny. Polany Surowiczne bola rusínska obec, kde až do roku 1946 žilo vyše tisíc ľudí.
Vtedy ju postihol podobný osud ako mnohé iné rusínske a ukrajinské dediny v Poľsku.
V rámci Operácie Visla ľudí vysťahovali z krajiny, skončili na východe Ukrajiny. Okrem zvonice z dediny zostalo iba zopár náhrobkov na cintoríne.
„Zvonica bola v dezolátnom stave. Na vrchu z nej rástol pätnásťmetrový strom. Ak by sme nič nerobili, do 20 rokov by bolo po nej,“ hovorí Witold Grzesek z miestneho Turistického spolku elektrotechnikov Styki.
Vlani rozobrali 70 centimetrov múrov, tento rok steny zdvíhajú a upevňujú. Ak sa podarí, budúci rok by chceli postaviť kupolu.
Ak by sa však do projektu nezapojil Magurzyc, spolok dobrovoľníkov Szymona Modrzejewského, zrejme by z toho nič nebolo. Ich hlavnou doménou je rekonštrukcia cintorínov. Szymon to robí 27 rokov a za ten čas opravili 125 cintorínov, 2200 náhrobkov, kaplnky či márnice. Všetko zadarmo.
„Bojkovskými cintorínmi som sa začal zaoberať ako 16-ročný,“ rozpráva svoj príbeh. Bojkovia sú ukrajinské etnikum, u nás na východ od Sniny sa im hovorí aj Pujďáci.
„O rok neskôr som sa dostal na brigádu pri oprave jedného cintorína, ktorú viedol historik Stanislaw Kryciński,“ hovorí s tým, že ho to hneď chytilo. O reštaurovaní kamenných náhrobkov veľa nevedel, všetko sa naučil až prácou. A tej bolo veľa.
„V tejto časti Poľska pomaly čo dedina, to zanedbaný cintorín. Čím viac na východ, tým sú v dezolátnejšom stave,“ dodáva. Okrem Poľska obnovoval cintoríny aj na Ukrajine a raz v Bosne.
„Zo Slovenska sa ešte nikto neozval, no poznám cintoríny za hranicami. Aj u vás je veľa práce,“ dodáva.
Na stavbe je čulý ruch.
Zadarmo je zadurno
Peniaze získava Magurycz z darov či od obcí. Od jari do jesene pracujú v teréne, cez zimu Szymon píše projekty a zháňa financie. Sám sa živí tým, že občas vezme komerčnú fušku.
„Najnovšie sa chystám opravovať jeden nemecký cintorín okolo Przemysla. Dali na to peniaze Nemci, ktorí tam žili. Vďaka tomu vydržím do jari,“ vraví.
Na podobnú prácu potrebuje dobrovoľníkov. „Zohnať ich v Poľsku nie je ľahké, ale ani ťažké,“ hovorí.
Za príklad dáva chlapca s dlhými čiernymi vlasmi stojaceho opodiaľ. „Prišiel k nám pred dvoma dňami. Je z centrálneho Poľska a neďaleko sa dopočul, že tu opravujeme zvonicu. Chcel sa pridať.“
Oveľa horšie je to na Ukrajine, kde fakticky dobrovoľníctvo neexistuje. „Tam sa hovorí, že čo je zadarmo, je zadurno, čiže len hlupák robí zadarmo.“
Takto dobrovoľníci bývajú. Na zemi časť starej kupoly.
Zdedené pamiatky
Poľsko je v istom zmysle špecifická krajina. Nachádza sa v nej mnoho dedín a častí miest na východe aj na západe, kde pred 70 rokmi ešte žili úplne iné národy: Ukrajinci, Nemci, Rusíni, Židia. Krajina má tak mnoho pamiatok, ktoré nie sú poľské.
Modrzejewski odhaduje, že v Poľsku je 11-tisíc opustených cintorínov, z toho tisíc židovských, 800 ukrajinských a zvyšok nemeckých.
„Tie sú často v najhoršom stave. Na severe veľa krížov pokradli, mnohé poľské katolícke farnosti ich použili ako stavebný materiál,“ dodáva.
Od pádu komunizmu sa však vzťah Poliakov k pamiatkam, aj tým „cudzím“, zmenil. Teraz si ich chránia oveľa viac. „Za 27 rokov vyrástlo veľmi veľa lokálnych spolkov, ktoré sa začínajú starať o cintoríny a obnovujú pamiatky v okolí,“ hovorí Modrzejewski.
„Napríklad v Dubiecku bola cerkva opustená po Ukrajincoch. Miestni ju obnovili a teraz sa tam konajú výstavy aj koncerty,“ dodáva.
S tým súhlasí aj Lukasz Galuski z Medzinárodného kultúrneho centra v Krakove. Potvrdzuje, že ochranných spolkov pribúda a Poliaci si začali oveľa viac vážiť aj zdedené pamiatky.
„Disident Jan Józef Lipski hovorieval, že polovica nášho štátu nie sú naše veci. My ich máme akoby v úschove, musíme sa starať o pamiatky iných,“ vraví.
Pohľad na zvonicu zvrchu.
Štát dáva málo
Kým nadšenie ľudí chváli, kriticky sa pozerá na systém ochrany kultúrnych pamiatok zo strany štátu. „Nie je mechanizmus, ako prinútiť súkromníkov chrániť majetok, ktorý je pamiatkou,“ vraví.
So štátom nemá dobré skúsenosti ani Szymon Modrzejewski.
„Za 27 rokov sme tento rok dostali prvýkrát grant od ministerstva,“ hovorí. Získať ho znamená množstvo byrokracie. A ak sa im podarí nejaké peniaze ušetriť, nemôžu ich využiť na iný projekt.
Podľa neho dáva štát na ochranu málo peňazí. „Myslím si však, že žiadny štát nie je v stave sám udržať kultúrne dedičstvo krajiny. To sa ani nedá, na to potrebuje aktivitu miestnych ľudí.“
On sám je príkladom, že toto v Poľsku funguje čoraz lepšie.
