Američanka Donna Rosenthalová napísala pred pár rokmi knihu, ktorú by si mal prečítať každý, kto bude dlhšie žiť v Izraeli. Volá sa Izraelčania a je v nej takmer všetko, čo cudzinca v tejto krajine prekvapí, zarazí, poteší aj zarmúti.
Dostala som ju do daru krátko po tom, čo som sa presťahovala do Izraela. Teraz po siedmich rokoch som ju znovu vytiahla z knižnice a dala som sa do čítania. Ani neviem prečo.
Asi som si chcela porovnať svoje očakávania vyvolané aj touto knihou s realitou. Ukázalo sa, že Rosenthalová je veľmi dobrou pozorovateľkou, a hoci veľa vecí sa od napísania knihy zmenilo, esencia je stále rovnaká.
To, čo sa veľmi nemení, sú Izraelčania samotní. Nedochvíľni, neodbytní, nevychovaní. Ale aj húževnatí, v kríze prekvapujúco pokojní, hoci v bežných situáciách stresujú a sú odhodlaní. Odhodlaní žiť svoj život, ako sa páči im, hoci tlak zvonka aj zvnútra rastie.
Výzvy, ktoré stoja pred Izraelčanmi, sa veľmi nezmenili, len sa inak volajú a reprezentujú ich iní ľudia. Nepredvídateľní susedia, sociálne aj náboženské nezhody, ekonomický tlak a strach o deti.
Rosenthalová napísala svoju knihu po mohutnej vlne teroristických útokov. Vtedy sa veľa ľudí pýtalo, či chcú zostať v takej krajine. Hovorili o frustrácii, sklamaní a beznádeji.
Podobné nálady sú v Izraeli aj dnes. Stačí si vypočuť študentov či mladé rodiny. Alebo aj ľudí z menšinových skupín.
Rosenthalovej kniha ma tak ako pred rokmi utvrdila v tom, že nebudem zvláštna len ja, keď vidím niektoré veci inak ako domáci. Založila som ju späť do knižnice. Možno o ďalších sedem rokov už nebude taká prudko aktuálna ako teraz.
Aj keď tipujem, že sa asi mýlim. Lebo aj o tom sú Izraelčania. O zdravej skepse a opatrnom optimizme.
