Počas rozhovoru cituje verše aj filozofuje. Nad životom premýšľa i na dlhých polárnych výpravách či expedíciách k prameňu Amazonky. MAREK KAMIŃSKI, poľský polárnik, dobrodruh a cestovateľ ako prvý na svete dobyl severný aj južný pól počas jedného roka. Za svoju najväčšiu výpravu však považuje tú, keď pomohol na severný pól 15-ročnému chlapcovi, ktorý prišiel o ruku a nohu. Oficiálna poľská stránka propagujúca krajinu ho zaraďuje medzi najslávnejších Poliakov.
Z etymologického hľadiska majú Poliaci k pólom blízko.
„Áno, znie to akoby Poľsko bolo krajinou pólov. Jedna moja nórska kamarátka raz rozmýšľala, že na kajaku prejde Vislu z juhu Poľska na sever. Keď to doma hovorila manželovi, myslel si, že chce prejsť kajakom z južného pólu na severný.“
Ako je to naozaj? Sú pre Poliakov póly špeciálne zaujímavé?
„V období Nansena a Amundsena Poliaci nemali možnosť skúmať túto oblasť. Neskôr sme boli veľmi aktívni v Himalájach. Dobývať niečo a byť niekde prvý je pre nás lákavé. Severný a južný pól boli poslednou výzvou. Robert Frost v jednej básni hovorí, že ak sú dve cesty, vybral by si tú menej precestovanú. (Po krátkom googlení recituje.) Dve cesty sa rozchádzajú v lese a ja som sa vybral po tej menej scestovanej. A v tom bol ten hlavný rozdiel.“
Je toto vaša filozofia aj pri cestovaní?
„Zmyslom človeka je urobiť niečo veľké počas života. Nielen jesť, spať, byť na internete, nechať sa unášať životom, ale bojovať s niečím. Toto je moja filozofia.“
Na póly šli bez pomoci. Veci si ťahali na saniach.
Bolo tou vašou veľkou vecou to, že ste boli ako prvý na svete na severnom a južnom póle v jednom roku?
„Nie, mojou najväčšou vecou bolo sprevádzanie Jasieka Melu, ktorý ako najmladší postihnutý človek dosiahol severný pól. Je to chlapec, ktorý po zásahu bleskom stratil ruku a nohu. Pomohol som mu nájsť cestu v jeho živote. Bol prvým postihnutým na oboch póloch. Nemyslím si však, že byť niekde prvý je dôležité v živote. Dôležité je byť v harmónii so svetom a ja som sa pokúsil nájsť túto harmóniu cestou na póly či pomocou Jasiekovi Melovi dosiahnuť jeho vlastné póly.“
Ako sa Jasiek pohyboval?
„Normálne na lyžiach (na nohe mal protézu, na ruke však nie, pozn. red.). Mal veľkú motiváciu to dokázať, no nie pre seba, ale pre ostatných postihnutých ľudí. Je veriaci. Jeho mama mi povedala, že po operácii, keď sa prebudil, povedal, že možno ho Boh nechal žiť, aby niečo dosiahol.“
Prečo ste sa rozhodli vziať ho na póly?
„Jasiekova rodina nemala peniaze na dobré protézy. Moji priatelia, známi jeho rodiny, ma požiadali po nehode o pomoc. Vyzbierali sme tak peniaze na protézy. Neskôr mi priateľ povedal, že peniaze nie sú to najdôležitejšie, že lepšie je niekoho naučiť ryby chytať, ako mu ich dávať. Začali sme rozmýšľať, čo môžeme urobiť pre Jaška. Je ľahšie vyzbierať peniaze, ťažšie je dať niekomu svoj čas. Bolo to riziko aj pre mňa. Ak sa niečo stane, všetci budú hovoriť, že som to robil pre svoju slávu, a Jasiek bol pre mňa len prostriedkom, ako sa stať väčším dobrodruhom.“
Koľko trvala cesta?
„Expedícia trvala mesiac, na arktickom oceáne sme strávili dva týždne. Posledná časť na severný pól bola asi sto kilometrov. Predtým sa však stala veľmi vážna nehoda. Keď sme boli na Špicbergoch, zahynul môj polárny učiteľ Adam Kieres, ktorý ma naučil, ako sa správať v týchto podmienkach. Prišla vtedy najťažšia búrka na Špicbergoch za 50 rokov a dvanásť expedícií sa ocitlo vo vážnom nebezpečenstve. Adam bol 70 kilometrov od nás. Zomrel podobne ako Titus Oates v expedícii Roberta Scotta v Antarktíde. Bol zranený a vedel, že bude na ťarchu pre Scotta a tak odišiel zo stanu. Podobne to bolo aj s Adamom, ktorý mal vážne zranenia. Povedal, že ide pohľadať pomoc pre ostatných. No tí vedeli, že ide von zomrieť. Jeho telo nikdy nenašli.“
Nepremýšľali ste nad tým, že zrušíte cestu?
„Rozmýšľal som nad tým. S priateľmi Wojtekom Ostrowskim a Wojtekom Moskalom sme o tom diskutovali. Ale moja intuícia mi hovorila, že by sme mali pokračovať. Za Jasieka som mal zodpovednosť, tým to bolo ťažšie ako moje predchádzajúce výpravy.“
Jan Mela stál na póloch ako 15-ročný.
Ktorá z nich bola náročnejšia, na severný či na južný pól?
„Na južný pól som išiel sám, to bolo ťažké. Ale náročnejšia bola cesta na severný pól aj preto, že bola prvá. Bolo to veľmi extrémne, čelili sme veľmi ťažkým podmienkam. Šiel som s Wojtekom Moskalom a prúdy pod ľadom, na ktorom sme kráčali, sa rýchlo pohybovali opačným smerom. Zažili sme mnoho život ohrozujúcich situácií. Pod Wojtekom sa napríklad prelomil ľad a on sa v poslednej chvíli chytil iného kusa ľadu. Kráčali sme nad vodou s veľmi tenkou vrstvou ľadu, bola tenká ako membrána. Často sme išli akoby po gume, povrch nebol stabilný. Raz som sa prepadol cez ľad a spadol do vody. Myslel som si, že do minúty bude po mne.“
Koľkokrát vám vtedy napadlo, že to vzdáte a vrátite sa?
„Na začiatku v prvých dvoch, troch dňoch som si to myslel. Wojtek bol stabilnejší a povedal, že by sme mali pokračovať. A že by sme mali o tejto expedícii rozmýšľať ako o tréningu. Po tých troch dňoch som už nemal pochybnosti. Prvý dobyvateľ severného pólu Robert Peary, ktorému to niekoľkokrát nevyšlo, si počas posledného pokusu hovoril: dostať sa na severný pól alebo zomrieť. To bola jeho mantra. Podobne som si hovoril aj ja.“
Boli ste pripravený zomrieť?
„Áno, myslím, že som bol pripravený.“
Bola to vaša najnebezpečnejšia expedícia?
„Ťažko povedať. Možno najnebezpečnejšie bolo ísť na južný pól, sám som kráčal vyše 50 dní. Raz som bol taký strašne unavený a predo mnou bolo 20, 30 zlomov v ľade. Niekedy môžu byť až 200 metrov hlboké. Bol som taký unavený, že som išiel cez ne. Niekedy ste taký unavený, že na živote nezáleží.“
Rozprávali ste sa sám so sebou?
„Áno, vždy sa rozprávam sám so sebou.“
A pomáha to?
„Samozrejme. Človek je veľmi špeciálny tvor. Ľudia neradi zostávajú sami. Snažia byť s inými ľuďmi, s televíziou, internetom či s knihou. Je však veľmi dôležité rozprávať sa sám so sebou. Len tak zistíte, aký je vlastne váš cieľ v živote.“
Keď necestuje, píše knihy a prednáša. FOTO - ARCHÍV M. K.
V roku 2015 plánujete výpravu po Visle, na ktorú sa môže pridať každý. Majú podľa vás Poliaci zmysel pre cestovanie a expedície?
„Áno, nepochybne. Každý deň ma ľudia žiadajú o autogram a hovoria mi, že som pre nich inšpiráciou pre ich vlastné výpravy.“
Prečo je to tak?
„Ťažko povedať. Možno je to tým, že máme za sebou ťažkú históriu. Dobyli nás Nemci aj Rusi, ale máme zopár symbolov odporu ako Westerplatte (v prvej bitke druhej svetovej vojny menej ako 200 Poliakov týždeň odolávalo nemeckej presile, pozn. red.), Varšavské povstanie. Vrátim sa k Robertovi Frostovi, možno nie sme národ, ktorý ide komfortnou cestou životom. Možno je v našej DNA, že nejdeme tou pohodlnejšou cestou, ale skôr tou správnejšou. Keď sa pozriete na druhú svetovú vojnu, tak Česi sa vzdali, s nacistami nebojovali. A to mali veľmi silný priemysel. Ale Poliaci sa nacistom nevzdali, aj keď vedeli, že prehrajú. Je to tak aj u mňa, ovplyvnený knihami a príbehmi som aj ja produktom histórie svojej krajiny.“
O akej výprave ešte snívate?
„Budúci rok plánujem ísť zo Santiago de Compostela do Kaliningradu. Prejsť krížom cez Európu, cez jej históriu a hodnoty. Je to tritisícpäťsto kilometrov, ktoré prejdem peši, na kajaku či na bicykli.“
Neberte to v zlom, ale nie je Európa pre cestovateľa, ktorý prešiel oba póly, nudná?
„V živote je dôležité mentálne dobrodružstvo, nie to fyzické. Na ceste sa budem stretávať s ľuďmi, ktorí sú v istom zmysle vylúčení zo života. S postihnutými alebo nezamestnanými. Budem im dávať prednášky a budeme diskutovať o tom, ako sa dajú dosiahnuť póly v ich živote. Pri pohľade na cesty do Arktídy či Antarktídy je to jednoduchšia expedícia. Inšpirovať iných ľudí je však oveľa ťažšie.“
Prvú cestu na severný pól išli z Kanady trasou prvého dobyvateľa pólu Roberta Pearyho.
