Na našej ulici stojí knižnica. Za sklené police sú k dispozícii nonstop a nestojí pri nich strážnik ani kamera. Kto k pouličnej knižnici príde, môže si vybrať knihu. Keď ju prečíta, môže ju vrátiť, vymeniť za inú alebo si ju aj nechať.
A ak sa doma pre množstvo kníh nemá kam pohnúť, môže nimi naplniť knižnicu na ulici a urobiť tak niekomu inému radosť.
Pouličná knižnica v tejto forme vznikla v Nemecku asi pred desiatimi rokmi. Dnes ich je v krajine vyše štyristo a rozšírili sa aj do Rakúska a Švajčiarska.
Niektoré sú v bývalých telefónnych búdkach, v kmeňoch stromov, v Magdeburgu pre ňu postavili samostatnú budovu.
V Hannoveri, kde bývame my, je pouličná knižnica v každej štvrti. Nájdu sa v nej zamilované romány, ale aj malé literárne poklady, cudzojazyčné či detské knihy. Obsah sa rýchlo obmieňa. Pekný zvyk nevyhadzovať knihy, ale posúvať ich ďalej, navyše bez byrokracie.
Nemci sú v dobrom zmysle slova posadnutí knihami a všeobecne tým, čo je vytlačené na papieri. Koniec koncov, práve v Nemecku vynašli kníhtlač.
Často ich vidím čítať papierové noviny, papierové knihy a takmer všetko chodí poštou – vrátane hesla na internetový aukčný portál eBay.
Najviac sa mi však páči, že knižnice majú krstných rodičov – dobrovoľníkov, čo sa starajú o to, aby neboli prázdne a zničené. Až na pár vandalských výnimiek sa to darí.
A tak aj prípad polície, čo odpratala knižnicu ako veľkorozmerný odpad, je len zábavnou kuriozitou.
