Paríž, New York či Berlín bojujú s fenoménom gentrifikácie. Bývalé bohémske štvrte sú elegantné a príjemné, ale zároveň nudné a bez atmosféry.
Skúsme si to predstaviť – bratislavská Vrakuňa je skvelým miestom na život. Nízke ceny nájomného prilákajú umelcov a študujúcu mládež, oblasť zrazu ožije. V zanedbaných panelákoch otvárajú vedľa seba výtvarnícke ateliéry, maličké galérie, osobité podniky a kluby s dobrou hudbou.
Kedysi problémová lokalita je vychytenou adresou a konkuruje stredu mesta. Nejeden turistický sprievodca autentickou Bratislavou ospevuje Vrakuňu.
Gentrifikácia
Vysvetľuje dynamiku mestských štvrtí.
V polovici 60. rokov ním britská sociologička Ruth Glassová opísala premenu robotníckych štvrtí vnútorného Londýna.
Ironický názov „gentries“ z francúzštiny znamená „novodobú mestskú šľachtu“.
Spúšťačom procesu bývajú umelci, študenti, imigranti či komunity gayov.
Opakom gentrifikácie je suburbanizácia, keď majetní ľudia mieria z centra mesta na predmestia.
To všetko je na Slovensku rozprávka, no v západných metropolách súčasť cyklu s nežiaducim koncom. Sociológovia to nazývajú gentrifikácia a už desaťročia tento proces pozorujú na území veľkých miest.
Časom by to čakalo aj jedinečnú Vrakuňu: populárna adresa priláka až príliš veľa ľudí. Developerské firmy zrevitalizujú Pentagon na luxusné bývanie pre náročných, nájmy skokom vzrastú.
Pôvodní obyvatelia, študenti a umelci bez peňazí odchádzajú z drahej štvrte preč. Čoskoro je aj Vrakuňa gentrifikovaná. To znamená elegantná, príjemná a bezpečná. Zároveň však monotónna, nudná a úplne bez atmosféry.
V parížskych kaviarňach obvodu Saint-Germain už nestretnete vysedávať filozofov a súčasnú bohému. V sanfranciskej lokalite Haight-Ashbury nie sú stopy po hippies. A keby dnes pesničkár Bob Dylan začínal kariéru v newyorskej Greenwich Village, mal by spievať najmä o tom, ako mu v garsónke zvyšujú o tisícku nájomné.
Gentrifikácia je odpoveďou, prečo sa slávne štvrte menia na oázy turistickej nudy, prečo umelci na mape mesta neustále migrujú. Je to téma, o ktorej vo veľkomestách na Západe debatujú všade. A nielen debatujú.
Berlín - Prenzlauer Berg
To ráno sa Berlínčania zobúdzali prekvapení. V noci v strede mája niekto zaútočil na pamätník filozofa Hegela. Celú sochu v strede mesta postriekal kečupom a currywurstom, známou miestnou fastfoodovou špecialitou v podobe korenistej klobásky. Sprejom k tomu napísal: „Vysťahujte Švábov!“
Vznikol z toho veľký škandál, politici odsúdili tón podobný nacistickej rétorike, mnohí s tým však potichu súhlasili. Nebolo to prvé nenávistné grafity.
Berlínčania nadávajú na prišelcov – špekulantov z juhu. Vyčítajú im, že skupujú byty, zvyšujú tak nájmy, nevedia sa s mestom zžiť a do jeho atmosféry zaťahujú malomestské maniere.
Šesťtisíc demonštrantov vrátane celebrít vyšlo vlani do ulíc, keď developer ohlásil stavbu luxusného komplexu na území East Side Gallery, jedinečnom pozostatku Berlínskeho múru.
Migrácia na tunajšej umeleckej scéne pripomína sťahovanie národov. Bohémsku štvrť Kreuzberg striedal módny Prenzlauer Berg, potom trochu prístupnejší Friedrichshein a najnovšie je trendom stále svieži robotnícky Neukölln. Koľko mu to vydrží, keď tam prídu všetci?
Berlínsky Kreuzberg v 80 rokoch. Foto - Profimedia
Zlatá éra sa skončila
Na rovnaký problém sa nedávno posťažoval politik. Viceprezident spolkového parlamentu Wolfgang Thierse si s nostalgiou zaspomínal na kedysi jedinečný Prenzlauer Berg. Dnes sa vo vlastnej štvrti cíti ako ohrozený druh.
Býval to okraj východného Berlína, miesto blízko múru, kam sa ľudia nehrnuli za bývaním. Robotníci s umelcami vytvorili pestrý mix. Po páde múru odídenci na Západ zanechali veľa voľných bytov, v ktorých mohli mladí ľudia bývať vlastne zadarmo. Bývalé centrum disentu sa stalo centrom nezávislej kultúry.
Za dvadsať rokov je všetko inak, vo štvrti Prenzlauer Berg sa obmenilo 90 percent obyvateľov. Už to dávno nie je pestrý mix. Typický obyvateľ vychytenej adresy je dobre zarábajúci a kreatívny mladý alternatívec – yuppie – s mladou rodinou.
Gentrifikáciu v Berlíne stelesňuje „yummy mummy“. Takto starousadlíci nazývajú mladú mamu s kočíkom, ktorá je už na pohľad dobre zabezpečená, vzdelaná, príťažlivá a k tomu primerane arogantná.
Alternatívna berlínska kultúra podľa niektorých pohlcuje samú seba. Ulice trendových oblastí lemujú potraviny s organickým sortimentom, obchodíky s biošťavou, uvoľnené bary. Všetky s jednou chybou - vyzerajú rovnako.
New York - Bushwick
Katarína Hybenová už tri roky býva v newyorskom Bushwicku.
„Keď som sa sem sťahovala, tak sa ešte človek v spoločnosti nepriznával k miestu bydliska. Všetci si mysleli, že je to geto. Dnes je to lifestylové posolstvo – bývam v Bushwicku, teda som in,“ hovorí študovaná právnička, ktorú živí blog o dianí v umeleckej štvrti.
Že sa v severnom Brooklyne niečo deje, nezistíte okamžite, ani len tak prechádzaním po ulici. No keď raz za rok v lete sprístupňujú ateliéry všetci miestni umelci, tak už je to jasné. Len si stačí do smartfónu stiahnuť mapu podujatí a potom už obiehate vernisáže, koncerty a výstavy.
Na malej ploche sa koná päťsto podujatí za týždeň. Práve táto štvrť je tým horúcim miestom súčasného umenia, kam sťahujú priestory aj prestížnejší výstavníci z Manhattanu.
Ešte pred tridsiatimi rokmi by tomu nikto neveril. Bývalá industriálna štvrť po odchode priemyslu zostala nebezpečnou lokalitou, kam sa nechodí za umením, ale kupovať drogy.
„Bushwick získal povesť príšerného miesta najmä po roku 1977,“ vysvetľuje Katarína. „Keď v celom New Yorku vypadla elektrina, miestni ľudia rabovali obchody. Vyzeralo to tam ako po výbuchu. To bol signál pre strednú triedu, ktorá sa sťahovala na predmestia. Zostali len chudobnejší, pracujúca trieda.“
Zmena prišla na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa mesto začalo čistiť od neúnosnej miery kriminality. Éra, keď slovami českého emigranta Karla Fořta „bolo na uliciach Manhattanu jednoduchšie zohnať heroín ako čerstvý rožok,“ sa skončila a odštartovala sa reťazová reakcia, ktorá trvá dodnes.
Z predmestí sa ľudia sťahovali späť do miest a začali chudobnejších nájomníkov vytláčať do iných štvrtí. Umelci z Manhattanu utekali do blízkeho Brooklynu a potom stále ďalej. Do Bushwicku dorazili približne pred desaťročím.
„Začali si prenajímať priestory okolo staníc metra. Najmä staré opustené továrne s výborným svetlom a za výbornú cenu. Potom prišli prvé bary, viacej bielych ľudí, a to zase priťahuje ďalších. Vidia v tom znamenie, že Bushwick nie je nebezpečnou štvrťou. To je sčasti pravda – a zároveň pre niekoho problém.“
Londýnska časť The City je po zotmení mŕtvym miestom. Foto - Profimedia.
Je to v ťahu, už sa o ňom vie
Príkladom je prominentný obyvateľ susedstva, francúzsky umelec Jules de Balincourt (nedávno mal v Bratislave výstavu). Dávnejšie tu kúpil budovu, takže sa dá povedať, že je za vodou. Aj on však založil skupinu, ktorá hľadá spôsob, ako pomôcť ostatným umelcom, nech nemusia odchádzať. Problémom je, ako inak, nájomné.
„Všade iba počúvam ako komu zvyšujú cenu. Trh nájmov je divoký. Ak sa vám v New Yorku niekde páči a chcete tam zostať bývať, jediným riešením je nehnuteľnosť kúpiť. To práve rieši umelecká komunita v Buswicku, no problém je, že takú možnosť nemá každý,“ vysvetľuje Katarína a posiela odkaz na rozsiahly článok z tohtotýžňových New York Times.
Práve o gentrifikácii, ľuďoch, čo utekajú z Buhswicku do štvrte Ridgewood. „Určite je dobre, že sa o tom hovorí. Niektorí však nadávajú, vraj Ridgewood je tiež v ťahu, keď už o ňom napísali noviny.“
Aj ona však dobre chápe, že nič nie je čiernobiele. Kto si želá návrat éry, keď bolo na Manhattane lacnejšie, no v noci človek nemohol vyjsť na ulicu? Nie je nudná lokalita prirodzenou daňou za bezpečné bývanie?
„Gentrifikácia má, samozrejme, aj pozitívne efekty,“ musí priznať Katarína Hybenová. „Štvrť sa stabilizuje, obnoví. Prirodzený proces prinajmenšom v New Yorku prebiehal celé minulé storočie. Problémom je jeho dnešná rýchlosť. Čo predtým mohlo trvať dvadsaťpäť rokov, dnes podľa sociológov trvá iba sedem. Len čo niekam prídete, nestíhate registrovať zmeny a už musíte preč."
Zostáva len otázka, či to celé nezrýchľuje umelecká aktivita. Alebo aj mestský blog, čo prevádzkuje. Katarína súhlasí. „Niektorí ma kritizujú, že blogom situáciu zhoršujem, lebo šírim informácie, že je to tu skvelé. Je to veľký paradox. A riešenie? To naozaj netuším.“
Trendová adresa v Prahe sú Vinohrady
„Stačí tlak rastúcich cien bývania a pôvodných obyvateľov vytláčajú noví,“ hovorí profesor sociálnej geografie LUDĚK SÝKORA z Karlovej univerzity.
Prebieha v našich mestách gentrifikácia?
V širšom zmysle áno, ak si pod ňou predstavíme investície do chátrajúcich častí miest, najmä centier. Niet divu. V celej ére komunizmu boli vnútorné mestá prehliadané.
Stavali sa predovšetkým sídliská a priemyselné zóny. Po revolúcii sa situácia zmenila a mestské centrá sa stali cieľom podnikania. Osobne však uprednostňujem užšie vymedzenie gentrifikácie.
Aké?
Gentrifikácia ako regenerácia rezidenčných štvrtí, keď sa vzájomne prelína niekoľko procesov: fyzická obnova budov a vytláčanie pôvodného obyvateľstva s nižším sociálnym statusom takzvanými gentrifiermi, ako sa nazývajú novousadlíci s vyšším príjmom.
To sa u nás deje?
Vo veľkých mestách nájdete aj takéto dynamicky sa meniace štvrte. V menších mestách môže ísť o jednotlivé budovy, bloky, nie však celé lokality.
Máte príklad?
V Prahe sú to Vinohrady. Práve tam je gentrifikácia najrozvinutejšia podľa mojich výskumov, ak berieme do úvahy obnovu budov, výmenu populácie, rozmanitú ponuku reštaurácií, barov, verejných priestorov či zelene. Z Vinohradov postupuje do Vršovíc a istých častí Žižkova.
Stopy tohto procesu nájdeme na Malej Strane, Holešoviciach, Karlíne. V zaujímavej gentrifikácii v Karlových Varoch zohrali úlohu po rusky hovoriaci klienti.
Líši sa tento proces v postkomunistických krajinách od západných?
Líši. V západných metropolách často sledujeme takzvanú pioniersku gentrifikáciu, keď schátrané štvrte ako prví objavujú mladí ľudia a alternatívni umelci. U nás táto fáza takmer nikde neprebehla.
Namiesto toho došlo k niečomu inému: rýchle reštitúcie uvoľnili majetky v lukratívnych lokalitách, tie sa dostali do rúk realitných investorov, ktorí ich zrekoštruovali a obratom predali klientom z radov novo sa utvárajúcej strednej vyššie triedy.
Teda väčšinou mladším, dobre plateným zamestnancom zo sféry progresívnych služieb. Títo uprednostňujú mestské bývanie pred rodinným domom alebo väčším bytom v pokojnejšej lokalite.
Je to niečo pozitívne alebo skôr dôvod na obavy?
Zásadným problémom gentrifikácie je jej sociálna nespravodlivosť. V populárnej lokalite pôvodných obyvateľov vytláčajú noví. Väčšinou to nemá formu zastrašovania, úplne stačí ekonomický tlak rastúcich cien bývania a služieb. Ten býva neúprosný.
Trh alokuje miesta tým, ktorí si ich môžu dovoliť. Tí ostatní sa musia prispôsobiť a to v krajnej miere tak, že odídu z miesta, kde predtým roky žili. U nás sme v tom zvykli vidieť naprávanie pokrivení zdedených z čias komunizmu, verili sme neoliberálnej rétorike o trhu ako najefektívnejšom a vlastne spravodlivom mechanizme. Dvadsať rokov po sa to učíme vnímať komplexnejšie.
Čo sa s tým dá robiť? Existujú aj nejaké overené opatrenia?
Gentrifikáciu môžete ovplyvňovať rozličnými spôsobmi. Môžete regulovať nájomné, respektíve chrániť pred jeho skokovým nárastom. Môžete usmerňovať charakter zástavby, snažiť sa tým udržiavať zmiešané formy bývania a sociálne rôznorodú populáciu.
Dôležitou prevenciou a zbraňou je občianska angažovanosť. Protest a boj za rovnaké právo na mesto – v angličtine „right to the city“ – pre všetkých jeho obyvateľov.
Foto - archív L. S.
Mestá, ktoré to majú za sebou
Londýn
Odstrašujúcim príkladom je administratívne centrum The City. Oficiálne má 7-tisíc obyvateľov, ale až 300-tisíc ľudí sem dochádza za prácou. Výškové budovy plné kancelárií sú po pracovnom čase miestom bez života.
New York
Umelci v 70. a 80. rokoch našli domov na dolnom Manhattane. Keď ďalšie desaťročie starosta Guiliani zahájil boj proti kriminalite a z predmestí sa do centra začala vracať stredná trieda, kapitál sa začal vracať i do štvrtí SoHO, Tribeca, Lower East Side. Vedľajším efektom boli rastúce náklady na život, pre ktoré komunity umelcov odišli do Brooklynu.
Paríž
Niektorí vravia, že gentrifikácia siaha do 18. storočia, keď mestský architekt Haussmann nechal zbúrať staré štvrte a postaviť široké klasicistické bulváre. Novšími prípadmi sú štvrte Marais, Saint-Germain, ešte v 60. rokoch minulého storočia centrá umeleckého diania.
Berlín
Voľno od vojenskej služby a iné výhody lákali pred rokom 1989 do západnej časti mesta nekonvenčných mladých ľudí z celej krajiny. Po páde múru sa centrum diania presunulo na východ, kde nanovo obsadzovali prázdne budovy – squatty. Zjednotené mesto bez priemyslu stavilo na kreatívnu ekonomiku, ktorá dnes priťahuje ročne milióny turistov. Slávne squatty sa však menia na atrakcie alebo ich už zatvorili (Tacheles).
San Francisco
Záujem o menšie mesto (800-tisíc obyvateľov) majú tri milióny ľudí. To vytvára podhubie pre gentrifikáciu. V minulosti v ňom úlohu zohrali komunity gayov. Inú vlnu priniesli 90. roky a internetový boom v Silicon Valley. Dnešným príkladom je časť Mission, kde býva Mark Zuckerberg a centrály tu majú firmy Dolby Labs či Twitter.
Foto - Profimedia
