Rakúsko nevie prilákať viac cudzincov. Aj preto, že tí, čo už v Rakúsku žijú, nie sú spokojní s tým, ako sa štát správa k prisťahovalcom.
Miriam Zsilleová, redaktorka denníka SME
Malé skupinky turistov či domácich sprevádzajú po meste Linz vždy dve sprievodkyne. Ani jedna z nich sa v Rakúsku nenarodila. Sú to cudzinky, ktoré prišli do Rakúska za novým životom, za prácou alebo tu žiadajú o azyl.
Prehliadky po treťom najväčšom rakúskom meste s nimi vyzerajú celkom inak.
„Pred Vianocami robíme prehliadku s názvom Politický advent. Hovorím tam o tom, ako vyzerali Vianoce v Poľsku v roku 1981, keď v decembri vyhlásili výnimočný stav. Môjho otca, ktorý bol v hnutí Solidarita, vtedy zatkli a pár dní sme o ňom nič nevedeli. Kolegyňa z Rumunska zase hovorí o Vianociach v roku 1989 v Rumunsku, keď zastrelili diktátora Nicolaea Ceausesca a jeho ženu,“ vysvetľuje Dorota Aleksandra Trepczyk, Poľka, ktorá žije v Rakúsku 23 rokov.
Ľudí prehliadky bavia, je o ne záujem. Mnohí nevedia, čo sa deje v neďalekých krajinách a príbehy sprievodkýň sú veľmi osobné.
Deväťmesačný kurz na kultúrne sprievodkyne pre migrantov si Dorota urobila pred dvoma rokmi. Spolu so Sevinc Allakhverdievovou, ktorá musela s manželom a troma deťmi pred siedmimi rokmi utiecť z Azerbajdžanu. Ona rozpráva turistom, prečo museli odísť.
„Môj manžel bol doma novinár a politik, keď sa dozvedel, že zatýkajú jeho straníckych kolegov a že to hrozí aj jemu, ušli sme,“ hovorí Sevinc. O politický azyl požiadali rakúske úrady v roku 2006. Stále nedostali odpoveď.
Sú cudzinky, nepracujúDorota i Sevinc hovoria veľmi dobre po nemecky, obe majú ukončené vysokoškolské vzdelanie, chcú v Rakúsku pracovať a žiť so svojimi rodinami.
Lenže obe sú pre Rakúšanov cudzinkami. Aj Dorota, hoci je z Európskej únie, odkiaľ dnes do Rakúska prichádzajú dve tretiny prisťahovalcov.
Pre Dorotinho manžela architekta, takisto Poliaka, nebolo jednoduché získať všetky potrebné povolenia, ktoré potreboval, aby bol rovnakým architektom ako jeho rakúski kolegovia. Dorota dodnes nemá stálu prácu.
Porodila dve deti a všetko, čo doteraz robila, súviselo s tým, že je cudzinka. Raz týždenne pracuje pre poľsko-rakúske rozhlasové vysielanie v Linzi, sprevádza miestnych po meste, prekladá z poľštiny do nemčiny pre políciu. Manžel však zarába, majú dom neďaleko mesta Linz.
Sevinc je na tom horšie. S rodinou žijú v dome pre azylantov, toaletu, sprchy a kuchyňu majú spoločné s ďalšími rodinami. Na mesiac dostáva od štátu dospelý 150 eur, dieťa 110 eur. Kým žiadateľ nedostane azyl, pracovať nemôže.
„To je najhoršie v živote azylanta, nemôžete pracovať a ostatní vás preto neakceptujú. Rakúšania si myslia, že nechceme pracovať, ale my nemôžeme. Akurát môžeme pomáhať v Červenom kríži,“ hovorí Sevinc, ktorá doma učila dejepis.
Každý piaty cudzinecPrisťahovalectvo je v Rakúsku citlivou témou. Po páde komunizmu, rozpade Juhoslávie či rozšírení Európskej únie zažilo Rakúsko niekoľko prisťahovaleckých vĺn.
Za posledných desať rokov narástol počet ľudí, ktorí nie sú rodení Rakúšania, o 32 percent. Každý piaty človek v Rakúsku sa narodil v cudzine alebo sa v cudzine narodili jeho rodičia.
Ani cudzinci, ani Rakúšania nie sú spokojní, ako ich spolunažívanie funguje. Podľa nedávnej správy o integrácii za rok 2013 až 55 percent Rakúšanov hovorí, že integrácia funguje skôr zle ako dobre.
Domáci hovoria, že im cudzinci berú prácu a zvyšujú kriminalitu. Cudzinci vravia, že nemôžu žiť rovnocenným životom.
„Neoznačila by som Rakúsko za dobrú krajinu pre ľudí, ktorí sa tu nenarodili. Je tu veľa problémov, ako sa začleniť do spoločnosti. Ale obľúbila som si to tu, ak dostaneme azyl a budeme môcť zostať a pracovať, máme tu možnosti, aké sme doma nemali,“ hovorí Sevinc, ktorá absolvovala niekoľko kurzov a chcela by byť tlmočníčkou na súde.
Aj Dorota urobila všetko preto, aby zapadla do spoločnosti v krajine, ktorá sa jej zapáčila už ako študentke.
„V roku 2002 sme po zdĺhavej a drahej procedúre získali rakúske občianstvo. Hoci za cenu, že sme stratili poľské a doma sme cudzincami,“ vraví Dorota.
V Linzi to fungujeKeď hovoríme o Rakúsku, majú obe ženy výhrady, keď sa bavíme o meste Linz, tón zmenia.
„S manželom sme 13 rokov žili v Salzburgu, čo bolo krásne mesto s neprístupnými ľuďmi, potom sme sa presťahovali do Linzu, čo nie je až také pekné mesto, ale ľudia sú tu neporovnateľne prívetivejší,“ hovorí Dorota.
Mesto Linz má po Viedni asi najvyšší podiel cudzincov. V 200-tisícovom meste žije takmer 33-tisíc cudzincov 148 rôznych národností. Najviac z Bosny a Hercegoviny a Turecka, ale aj z Nemecka, Chorvátska, Poľska, či dokonca z Mongolska, Číny a Kamerunu a Nigérie. To je 17 percent obyvateľov mesta.
A kamkoľvek v meste idete, vidno to. Vo firmách, reštauráciách, obchodoch. I v parku pred Hudobným divadlom neďaleko tureckej štvrte cítiť rozdiel, hrajú sa tu rakúske deti a deti prisťahovalcov spolu, ich rodičia spolu diskutujú. V Linzi je to prirodzené, všetci sú na to zvyknutí.
Aj úradníci. „Cudzincov potrebujeme, bez nich by mnohé veci v meste nefungovali,“ hovorí Belmir Zec, ktorý na radnici vedie kanceláriu pre integráciu.
Viac miest ako uchádzačovLinz je jediným mestom v Rakúsku, kde majú viac pracovných miest ako uchádzačov o prácu. Bez cudzincov by sa nezaobišiel oceliarsky koncern Voestalpine ani opatrovateľské služby pre seniorov. Je tu práca pre každého a výdavky na život sú podstatne nižšie.
Na energiách ušetria domácnosti v meste Linz skoro tisíc eur v porovnaní so životom v iných hlavných mestách rakúskych spolkových krajín, ako sú Salzburg či Viedeň. Aj preto sa mesto o nich stará.
Zec nám dlho hovorí o projektoch, ktoré mesto pre cudzincov robí. Hlavne pre deti a školákov a ich jazykové schopnosti.
Rakúsko prisťahovalcov potrebuje. Nemá dostatok vlastnej kvalifikovanej pracovnej sily a jeho obyvateľstvo starne.
Do roku 2030 potrebujú prilákať stotisíc vzdelaných cudzincov, to sa však nedarí ani po zavedení kariet pre kvalifikované pracovné sily v roku 2011.
Experti OECD pripomínajú, že žiadna z krajín nemôže zásadne ovplyvniť, kto k nej príde pracovať. Preto sa odborníci zhodujú: Rakúsko musí urobiť viac pre tých cudzincov, ktorí už v Rakúsku žijú, aby prilákalo ďalších.
Príbehy Doroty i Sevinc ukazujú, že sa to zatiaľ nedarí.
