Za tri týždne, čo sme boli na Slovensku, sa do nášho domu prisťahoval Jurij. Ešte sme ani poriadne nevybalili kufre a už zvonil na dvere bytu, aby sa prišiel predstaviť.
Je z Ukrajiny a do Izraela imigroval v lete. Sympatický mladík, niečo po dvadsiatke. Prišiel sám, hoci volal aj rodičov. Nepýtala som sa ho, sám mi všetko povedal.
Vyhýbam sa zbieraniu informácií o susedoch, ale keď začal sám, vypočula som ho. Zdal sa mi osamelý a neistý ako každý nový imigrant.
Jedináčik
Tak som sa ho opýtala, prečo rodičia neprišli s ním a očakávala som klasickú odpoveď, že sú už starí na to, aby začínali nový život, že sa boja, že sa nenaučia po hebrejsky, že si nenájdu prácu a že majú už doma vnúčatá.
Nič také Jurij nepovedal. Jeho rodičia vraj nie sú až takí starí, sú vysokoškolsky vzdelaní, lekári a v Izraeli takých vítajú s otvorenou náručou. Navyše on je jedináčikom.
Potom to z neho vypadlo. Rodičia sa hanbia za jeho sexuálnu orientáciu a sú vlastne radi, že z Ukrajiny odišiel do Izraela, kde, ako sa vie, takéto veci znáša väčšina ľudí zrejme lepšie. Rozospatá po nočnom lete som nevedela, ako zareagovať.
Prekvapila ma tá úprimnosť, to, že vešia na nos neznámej osobe také osobné veci. Jurij povedal, že vie, čo robí, a tak som to akceptovala. Ešte som mu stihla povedať, že ak bude niečo potrebovať, vždy môže zaklopať.
Akceptujú. Teoreticky a formálne
Potom mi došlo, že to asi nebola dobrá veta. S technickými a praktickými vecami mu pomáhajú úrady, jazyk sa učí, prácu si určite nájde. Jurij potrebuje to, čoho nedostatok ho vyhnal z domova.
Akceptovanie. V Izraeli ľudí ako on akceptujú, hoci často len teoreticky a formálne. Nebude to mať ľahké. Je iný a chýbajú mu korene. Z Ukrajiny ho vytrhli, nešlo o žiadne presadenie. V Izraeli mu zrejme bude lepšie, či bude aj šťastný, to je otázka.
