Autor Štefan Hudec učí medzinárodné vzťahy na Mexickej univerzite.
Rasizmus patrí k Mexiku tak ako tequila, štipľavé salsy a nádherné pláže.
Blond vlasy a svetlá pokožka sú zárukou spoločenského úspechu a lepších pracovných príležitostí. Diskriminácia je väčšinou skrytá. Existuje však pár prípadov, keď sa prejavila na plnej čiare.
Napríklad pred pár dňami, keď letecká spoločnosť Aeroméxico hľadala ľudí do reklamy. Agentúra, čo organizovala kasting, zverejnila výzvu, aby sa nehlásili ľudia „s tmavou pleťou“. Naopak žiadaní boli Mexičania s „výzorom z Polanca“, čo je bohatá štvrť Mexico City s prevažne bielou populáciou. Výzva vyvolala nevôľu na sociálnych sieťach a aerolinky sa rýchlo ospravedlnili. Nikoho vraj nechceli diskriminovať.
V mexických reklamách a filmoch dominujú európske typy, väčšina populácie má pritom tmavú pleť. Sú tzv. mestici – potomkovia Španielov a Indiánov.
Mnoho prisťahovalcov priznáva, že aj im pri uplatnení pomohla farba pokožky. Európsky pôvod otvára dvere. Získavajú pozície, o ktorých by sa im doma ani nesnívalo.
Aj ja často cítim odlišný prístup v obchodoch alebo na úradoch vďaka farbe mojej pokožky. Nedávno ma mexickí priatelia pozvali na drink do Francúzskeho klubu, pričom bezpečnostná služba ma pri bráne nechala prejsť bez kontroly.
Moja partnerka poznamenala, že keby išla sama, určite by ju zastavili a pýtali si členský preukaz.
Ľudí so svetlými vlasmi tu prezývajú „güero“. Na mňa tak pravidelne vykrikujú taxikári aj trhovci. Často sa prichytím pri želaní mať čierne vlasy a tmavšiu pokožku. Hneď by som mal na uliciach viac súkromia.
