Ticho počas ramadánu v Indonézii akoby neexistovalo. Jakarta sa síce čarovne vyľudnila, keďže ju opustili milióny ľudí, ale to, čo sa dialo počas Idul Fitri, tomu nenasvedčovalo.
Počas sviatku sa v uliciach miešala zábavná pyrotechnika s modlitbami z mešít, ktoré do nemoty omieľali jedno a to isté.
Predstavte si, že by naši hokejisti opäť raz vyhrali majstrovstvá sveta a ľud vyšiel do ulíc. Mládežníci na motorkách a pikapoch s bubnami križovali mesto, aby zvestovali, že ich Alah je najväčší. Pôsobili dojmom, akoby v ich živote nebolo nič dôležitejšie.
Najväčší moslimský sviatok je v čomsi podobný našim Vianociam.
Všetci idú domov. Navštevujú rodiny, príbuzných, priateľov. A všade jedia, lebo sa to sluší a patrí.
Tí, ktorí sa za prácou odsťahovali do Jakarty, sa doma snažia ukázať, ako im je vo veľkomeste sveta žiť. Nakúpia si nové oblečenie, „fejkové“ kabelky a kvázi kožené bundy, predstavia rodine nové mobilné telefóny a motorky na splátky a prinesú darčeky.
Ilúzia blahobytu motivuje ďalších rodinných príslušníkov, aby do Jakarty išli s nimi. Podaktorých po ceste okradnú, desiatky ľudí zahynú pri nehodách. Sú aj takí, ktorých rodičia doma oženia a vydajú, lebo svadby sú v mnohých regiónoch Indonézie ešte stále dohadované medzi rodinami.
Koniec ramadánu každoročne vystresuje aj jakartské paničky, ktorým sa na týždeň zrúti svet.
Exodus služobníctva ich prinúti presťahovať sa s rodinami do hotelov, aby ich mal kto obskakovať. Nezabudnú sa na sociálnych sieťach posťažovať, že sú z toho na zbláznenie. Vydýchnu si, až keď sa Jakarta opäť zapchá a všetko je po starom.
Autor je novinár, žije v Indonézii, kde vychováva syna
Autor: Juraj Sedlák
