Je to kúsok zeme veľký ako väčšia slovenská dedina. Netečie tu žiaden prameň ani rieka, nefunguje poľnohospodárstvo.
Nad zemou sa tu do výšky 426 metrov týči skalnatý útes a práve podľa neho dostal Gibraltár aj svoju prezývku Skala.
Bol by to pekný, no málo dôležitý kus zeme. Keby sa nenachádzal na strategickom mieste – pri vstupe do Stredozemného mora.
Pre turistov je to príjemné spestrenie dovolenky v južnom Španielsku. Jednodňový výlet presunie návštevníka z Andalúzie akoby do Británie. Len s lepším počasím.
Na Gibraltáre môžete vidieť typicky červené britské telefónne búdky či červené poschodové autobusy. Vlajka Veľkej Británie na každom kroku pripomína, že ste prekročili hranice (aj keď Španieli hovoria iba o plote). Využívajú to mnohí, ročne sem príde sedem miliónov turistov.
V posledných dňoch sa po čase opäť rozhorel spor o Gibraltár. Presne 300 rokov sa Veľká Británia a Španielsko, dvaja partneri v Európskej únii aj NATO, hádajú o tento neveľký kúsok zeme.
Argumentuje sa históriou, starými dokumentmi, no ako to už býva, najviac pri tom trpia ľudia, čo tu žijú. Na oboch stranách.
Prví boli neandertálci
História Gibraltáru je stará ako ľudia sami. Teda, o kúsok staršia. Práve tu našli v roku 1848 vôbec prvú dospelú lebku druhu, ktorého neskôr nazvali podľa náleziska v Nemecku neandertálci.
V roku 2006 tiež objavili aj jedni z najmladších pozostatkov neandertálcov. Dá sa povedať, že Gibraltár bol jedným z ich posledných útočísk pred vyhynutím.
V Antike bol práve Gibraltár jeden z Herkulových stĺpov, ktoré ohraničovali známy svet. V roku 711 sa v okolí Gibraltáru vylodila armáda Tarika ibn Zijáda. Začala sa arabská kolonizácia Pyrenejského polostrova. Miesto vylodenia neskôr nazvali Džabal al Tarik (Tarikova hora), z čoho neskôr vznikol Gibraltár. Za vlády Maurov, ktorá trvala zhruba 750 rokov, na Gibraltáre vzniklo prvé stále osídlenie. Španieli vyhnali Maurov z Gibraltáru v 15. storočí.
Kľúčové historické obdobie v španielsko-britskej bitke o Gibraltár je začiatok 18. storočia. Vtedy sa v Európe rozpútala vojna o španielske dedičstvo. Na španielsky trón si robili chute Filip, vnuk francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., aj rakúsky Habsburgovec Karol II.
Veľká Británia, Holandsko aj ďalšie krajiny sa báli, že ak by získala španielsky trón francúzska kráľovská rodina, mohli by sa spojiť a v Európe by vznikol francúzsko-španielsky superštát. Preto sa zapojili do vojny.
V roku 1704 sa Briti spolu s Holanďanmi zmocnili pevnosti Gibraltár. Keď sa vojna skončila, mocnosti súhlasili, že Filip sa stane španielskym kráľom ako Filip V. Krajiny sa však nesmeli spojiť a Španielsko sa na dôvažok vzdalo niektorých území. Sardínia takto pripadla Rakúsku, Britom zostal Gibraltár, podľa Utrechtskej zmluvy z roku 1713 „s plnými právami a naveky“.
Majú ho aj v znaku
Gibraltar Espaňol (Španielsky Gibraltár) je kampaň na Facebooku, kde Španieli lobujú za to, aby sa Gibraltár vrátil Španielom. Odmietajú hovoriť jednotlivo, pretože ich postoj je zmesou viacerých hlasov. V tom, komu by však mal patriť Gibraltár, majú jasno.
„V roku 1704 nám ho Briti ukradli, v roku 1713 sme im odstúpili majetok, pevnosť, prístav a mesto, ale nikdy nie suverenitu. Nikdy nie teritoriálne vody, nikdy nie úžinu,“ hovoria.
Prečo je tento kúsok zeme pre Španielov taký dôležitý, že riskujú roztržku s významným partnerom?
„Gibraltár je dôležitý, pretože je bránou do Španielska, bránou do Stredozemného mora. Symbolizuje jeden zo stĺpov v našom národnom znaku,“ dodávajú ľudia z kampane.
Gibraltár chceli Španieli späť krátko po jeho odstúpení. Jednu z najlepšie opevnených pevností v Európe sa im nepodarilo dobyť ani koncom 18. storočia, keď ho štyri roky obliehali.
Význam Gibraltáru stúpol v 19. storočí, keď otvorili Suezský preplav a cez Stredozemné more a Gibraltár chodili britské lode naplnené tovarom z kolónií.
Spor sa opäť rozpútal v 60. rokoch 20. storočia počas vlády diktátora Franca. Ten od roku 1969 na šestnásť rokov uzavrel hranice: pozemné, vzdušné aj námorné. Odpojil aj telefónne linky na Gibraltár, ak chcel niekto telefonovať do Španielska, musel sa preplaviť do Maroka. Pre „blokádu“ zbierali obyvatelia dažďovú vodu na strechách domov.
„Rozdelilo to mnohé rodiny. Ak sa spýtate Gibraltárčanov a Španielov, ktorí žili v tých rokoch, nemôžu o tom hovoriť bez sĺz,“ napísala pre Guardian obyvateľka Gibraltáru Ana Garcia.
Chcú zostať britskí
Jeden z argumentov Britov je vôľa ľudí, ktorí obývajú Skalu. Na Gibraltáre žije 30-tisíc obyvateľov. Štyri pätiny sa označujú za Gibraltárčanov. Ide najmä o ľudí s britským, janovským, španielskym, portugalským či maltským pôvodom.
Majú britský pas a v otázke, ku komu chcú patriť, majú jasno. V referende z roku 1969 hlasovalo 12 138 z nich, aby zostali pod britskou vládou, iba 44 ľudí volilo Španielsko. V ďalšom referende z roku 2002 až 99 percent odmietlo spoločnú španielsko-britskú vládu nad polostrovom.
Španieli však názor obyvateľstva nerešpektujú. Hovoria, že sú to za stáročia Britmi kolonizovaní obyvatelia. Keď Briti dobyli Gibraltár v roku 1704, z asi päťtisíc Španielov tu údajne zostalo žiť len 70.
OSN v 60. rokoch zaradila Gibraltár medzi časti sveta, ktoré musia byť „dekolonizované“. Právo krajiny na teritoriálnu integritu je podľa nej nadradené právu na sebaurčenie.
Momentálne majú obyvatelia Gibraltáru vysokú nezávislosť. Británia sa stará iba o obranu či zahraničné vzťahy. V máji sa Gibraltár stal tiež členom európskej futbalovej federácie UEFA - bude môcť hrávať kvalifikačné zápasy na majstrovstvá Európy. Španieli boli dlhodobo proti, hrozili, že stiahnu Real Madrid a FC Barcelona z Ligy majstrov. Nakoniec Gibraltár vyhral, aj keď so Španielskom hrávať nebude.
Jedným z kľúčových sporov súčasnosti je ten o teritoriálne vody. Briti hovoria, že každý štát má právo na more, ktoré ho obmýva, a žiadajú tri námorné míle. Španieli to odmietajú. Tento spor sa nepodarilo vyriešiť za celé stáročia.
Preto keď pred dvoma týždňami nahádzali Gibraltárčania do mora 70 betónových blokov, ktorými chcú chrániť morský život, Španieli sa nahnevali. Ohrozí to vraj ich rybárov.
Španieli spomalili hraničné kontroly, trvali vo veľkých horúčavách aj šesť hodín. Minister zahraničia navyše hrozil, že Madrid bude tvrdší - hrozil napríklad, že autá budú platiť 50 eur za vstup aj výstup z Gibraltáru. Toto by pritom najviac postihlo desaťtisíc Španielov, ktorí každý deň cestujú za prácou do lepšie plateného Gibraltáru.
Telefonáty premiérov oboch krajín načas zrejme spor upokoja, hovorí sa o istom odškodnom pre rybárov.
Pomáhajú makaky
Gibraltár je okrem iného známy aj tým, že je to jediné miesto v Európe, kde žijú vo voľnej prírode opice. Na Skale môžete vidieť makaky. Je ich tu asi 300, sú jednou z hlavných turistických atrakcií a za ich kŕmenie hrozí pokuta až do 4-tisíc libier.
Dostali sa sem zrejme za éry Maurov. Populárna britská legenda hovorí, že kým budú makaky na Gibraltáre, zostane Gibraltár britským.
Keď tu počas druhej svetovej vojny žilo len sedem opíc, Winston Churchill nariadil ich doplnenie. Makaky prežili, a s nimi aj britská zástava na Skale, ktorá stráži vstup do Stredozemného mora.
A napriek hnevu Madridu zrejme ešte dlho bude.
