Jeho fotografia Havla prekvapeného morskou vlnou získala v roku 1991 ocenenie na súťaži World Press Photo.
Aký má význam, aby prezident alebo premiér mal osobného fotografa?
„Je to otázka kultúry národa. Za 20, 30, 50 rokov majú fotografie iný význam. Pripomínajú, ako sa v tej-ktorej dobe žilo, ako sa politik zapísal do dejín. V USA alebo Veľkej Británii je zvykom vytvárať fotoarchív tak, ako sa tvoril u nás do príchodu komunistov v roku 1948. Pokiaľ majú politici dobrého fotografa, môžu mať z toho prínos v popularite. Fotograf sa totiž podieľa na vytváraní jeho obrazu. Ale v Česku si to máloktorý politik uvedomuje.“
Slovenský Úrad vlády nezamestnáva profesionálneho fotografa. Ako to funguje v Česku?
„Domnievam sa, že tradícia, ktorú som mal možnosť zaviesť po boľševickom období, že hlava štátu Václav Havel mal svojho fotografa, s ním pomaly odišla. Za éry Václava Klausa sa dokumentovali iba významné udalosti a návštevy. Premiér Topolánek využíval fotografa ODS, ktorý fotil aj na vláde, to isté platilo aj za Petra Nečasa. Fotili sa iba oficiality a nie zákulisie. Fotografia je vnímaná ako niečo automatické, že iba stlačíte spúšť a vypadne fotografia, čo je škoda.“
Mal Václav Havel určené nejaké obmedzenia, ktoré ste museli dodržiavať?
„Nemal, bol veľmi otvorený človek.
Na ktorú fotografiu ste najviac hrdý?
„Slovo hrdý by som nepoužil. Sú fotografie, ktoré mám rád a zdôraznili polohu osoby Václava Havla, približovali ho ako normálneho človeka. Je to fotografia, keď sa išiel v obleku a poltopánkach prejsť k moru a zasiahla ho morská vlna. Obrázok sa stal vo svete pomerne známym. Je to presne moment, keď sa ľudia usmejú a povedia si, on je fajn. Najhorší sú panáci, ktorí si neustále kontrolujú výraz. Havel taký nebol, čo je v politike výnimočné. Rád mám aj fotografiu, ktorá tiež vznikla v roku 1990 na pláži v Portugalsku. Je na nej silueta Václava Havla, ako odchádza k moru. Je taká symbolická, že už v roku 1990 mi napadlo, že raz príde okamih, keď s nami Václav nebude. A, samozrejme, fotografiu bolo veľmi vidieť, keď zomrel.“
Žiadal nejakú fotku zničiť?
„Nie. Za tie roky, čo som s ním bol, mi ani raz nepovedal nič ostré. Keď začiatkom 90. rokov cestoval na oficiálnu návštevu do Paríža, tak francúzsky denník Libération publikoval na titulnej strane moju fotografiu Havla, ktorý rozstrapatený ráno v župane vychádza z izby v Lánoch. Bola to milá fotografia, vo Francúzsku mala obrovský ohlas, Havel tam bol v tom čase miláčik a záber ho veľmi zľudšťoval. No vtedy mi takpovediac vynadal Havlov hovorca, že to nie je ideálne. Možno sa to vtedy nepáčilo ani prezidentovi, ale sám mi to nepovedal.“
Čomu sa momentálne venujete?
„Dlhodobo fotím Karla Schwarzenberga. Chcem raz o ňom urobiť knižku, keď budem mať dostatok materiálu. Aj pri ňom platí, že ho fotím podľa svojich predstáv. Pre mňa je neprijateľné, aby mi ktokoľvek hovoril, ako a čo mám zaznamenať.“
