Na Slovensku sme oslavovali Druhý sviatok vianočný, na pobreží Indonézie prežívali najhoršiu prírodnú katastrofu vo svojich dejinách. V decembri 2004 zabila vlna cunami na severe Sumatry viac ako 200-tisíc ľudí. Na pobreží nezostal jediný strom, žiadne domy, vládne budovy. Dnes ho sčasti lemuje nová cesta, mestá sú vystavané nanovo. Obyvatelia si pochvaľujú, že sa majú lepšie ako pred cunami. Aj preto, že prírodná katastrofa vyriešila vojnový konflikt.
Presun minibusom z Banda Ačehu na úplnom severe Sumatry do Čalangu na západnom pobreží sa začína dokonalými výhľadmi z hôr na nekonečný oceán, v ktorom sú roztrúsené neobývané ostrovčeky. Človeku by sa chcelo plakať od dojatia. Pri zostúpení z hôr po novovystavanej ceste míňame dedinky, v ktorých sú všetky domy podobné.
„Tieto domy vystaval Kanadský Červený kríž, rozoznáš ich podľa toho, že piliere na terase sú rozdelené na dve časti. Ďalšiu dedinu vystavala Charita Česká republika,“ hovorí Megan Kingová, ktorá je vedúcou misie českej Charity v oblasti Ačeh. Domčeky v jednotlivých dedinách sa líšia minimálne – farbou alebo tým, že si k nim ich majitelia pristavili zadnú časť – drevenú či betónovú. Pláže pobrežia sú opustené. Aleje stromov pôsobia miestami trošku umelo a nie je to náhoda. S výnimkou holých sivých kmeňov v mŕtvom lese kúsok od mesta Čalang boli stromy vysadené pred ôsmimi rokmi.
Veľa mešít je nedostavaných, stoja iba oporné stĺpy. Z cesty bez dier, čo je na miestne pomery nevídané, vidieť obrovské betónové vládne budovy, v ktorých sídlia lídri dištriktov. Všetko je nové, hoci farba domov už je opadaná, a tak ako nové vôbec nepôsobia.
Spiaci Čalang
V Čalangu žilo pred katastrofou 20-tisíc ľudí, hlavné mesto provincie Ačeh Jaya dnes zíva prázdnotou. Na hlavnej ulici je pár obchodíkov so základnými vecami (voda či krekery, ale toaletný papier tu nájdete len ťažko) a niekoľko, ktoré ponúkajú čerstvú papáju alebo mlieko z kokosového orecha – naservírované aj s kokosom v plastovom vrecúšku. Z rybieho trhu cítiť čerstvé úlovky miestnych rybárov.
Prístav pre veľké lode je však prázdny. Rovnako ako niektoré z domov sú neobývané z rôznych dôvodov. Niektorí z pôvodných rybárov dnes už nežijú pri oceáne, presídlili viac do vnútrozemia a venujú sa poľnohospodárstvu, pretože sa báli, že sa udalosť bude opakovať. Niektoré domy nemajú majiteľa alebo má jeden majiteľ viacero domov, ktoré – logicky – nemôže obývať naraz. Oba varianty sú príkladom toho, aké komplikované bolo pre humanitárnych pracovníkov poskytovať na Sumatre pomoc a vystavať to, v čom dnes Ačehania žijú.
Je to zázrak
Stačilo pár minút, aby sa obyvatelia moslimského pobrežia Sumatry stali navzájom rovnými. A to je v spoločnosti, ktorá je výrazne rozdelená na základe viacerých faktorov – náboženstvo, kmeňové i politické usporiadanie – nemysliteľné.
„Tak ako stratil všetko rybár, stratil všetko aj vládny úradník. A zrazu si boli pred donorom rovní, ale v dedine nie. V Indonézii, kde je sociálny status veľmi dôležitý, ti predsa nebude nejaký biely človek hovoriť, že si na tej istej úrovni ako rybár,“ opisuje prvú komplikáciu pri rekonštrukcii zničenej oblasti Kelly Schut, ktorá pracuje v Ačehu na projektoch Charity Česká republika. Ďalším problémom bolo to, že z pobrežia zmizlo drevo, a tak nebolo z čoho stavať domy.
„Niektoré humanitárne organizácie začali využívať drevo bez toho, aby si overili, odkiaľ pochádza, až sa ukázalo, že zdroje boli z chráneného pralesa. Takže stavba musela byť zastavená,“ vysvetľuje Megan Kingová: „ Ja som počula, že drevo neskôr dovážali z Kalimantánu alebo zo Singapuru, preto trvalo šialene dlho, kým sa obete cunami mohli nasťahovať do nových domov. My sme dokončili domy v roku 2009,“ hovorí za českú Charitu o zázraku, ktorý dnes v oblasti vidieť.
Cunami na vlastnej koži – v miestnom múzeu
Miestni obyvatelia stále spomínajú na výšku, ktorú dosiahla ničiaca voda. Po ďalšom z mnohých zemetrasení nezaznela výstražná siréna, že sa zdvihne vlna, ktorá posunie pobrežie o desiatky metrov do vnútrozemia, zabije desaťtisíce ľudí a oveľa viac ich presídli do dočasných táborov. Je ťažké si túto udalosť predstaviť, ale môžete sa o to aspoň pokúsiť v múzeu cunami, ktoré stojí ako obrovská sivá budova v tvare trošku abstraktnej lode v hlavnom meste regiónu – v Banda Ačehu.
Hneď po vstupe do múzea prechádzate tmavou chodbou, v ktorej je mokrá podlaha a po oboch stranách steká po stene voda.
„To preto, aby si mala pocit, aký mali ľudia, ktorí pred cunami neutiekli,“ hovorí mi Rita, miestna ľudskoprávna aktivistka, ktorá ma v Banda Ačehu hostí. V kruhovej miestnosti sú až po vysoký strop napísané mená obetí. Spod strechy celej budovy visia vlajky štátov, ktoré Indonézii pomohli v humanitárnej kríze. V samostatnej miestnosti sú fotografie z úspešných projektov, v ďalšej plastiky zobrazujúce ľudí utekajúcich pred cunami. Z LCD obrazovky sa ozývajú plačlivé hlasy dokumentárne zachytených obetí vlny. Mráz prechádza po tele. Podobne ako pri prehliadke obrovského plávajúceho generátora Kapal Apung, ktorý cunami presunula o celých 5 km – z oceánu do centra Banda Ačehu.
Od cunami bez priateľa
„Máš priateľa?“ pýtam sa Rity. „Od cunami som žiadneho nemala. Môj posledný umrel vo vode,“ zostane nachvíľu ticho po smutnej odpovedi. „Pracoval pre armádu a mal práve službu v prístave,“ pokračuje v rozprávaní. „Keď prišla cunami, ja som ani netušila, čo sa stalo. Nechápala som, prečo ľudia utekajú smerom k našej štvrti,“ spomína na udalosť žena, ktorá mala to šťastie, že dom jej rodiny nestál v tzv. červenej zóne, ktorá bola zasiahnutá. To, že jej priateľ umrel, sa dozvedela až o dva dni.
„Katastrofa ovplyvnila naše každodenné životy na niekoľko mesiacov,“ hovorí Rita. „Mali sme síce peniaze, ale nemohli sme si nič kúpiť. Nebolo kde, obchody nefungovali, boli sme odkázaní na humanitárnu pomoc.“ Okrem toho vo svojom dome ubytovávali členov širšej rodiny, ktorí prišli o domovy, i zahraničných novinárov, ktorí prišli o cunami informovať, pretože Ritin otec je novinár.
S neziskovkami prišlo know-how
Pobrežie Banda Ačehu postupne objavujú turisti, ktorí o ňom hovoria ako o raji. Aj podľa miestnych obyvateľov je lepším miestom pre život, než bolo pred katastrofou. Dôvodov je niekoľko.
Jedným z nich je napríklad to, že po výstavbe infraštruktúry začali zahraničné neziskové organizácie realizovať poľnohospodárske projekty, aby sa mali miestni obyvatelia ako uživiť. „Vláda predtým hovorila ľuďom, aby uživili svoje rodiny, ale nepovedala im ako, know-how prišlo až so zahraničnými neziskovkami,“ myslí si Rita.
Charita Česká republika realizovala na mieste niekoľko projektov zameraných na zaistenie príjmu obyvateľov. Za najúspešnejší považuje Megan Kingová projekt, v rámci ktorého vyškolili obyvateľov vidieckych oblastí v pestovaní organickej ryže. Momentálne uzatvára Charita misiu so základňou v Čalangu a odovzdáva do rúk miestnych desiatky kotlov na destilovanie pačuli. Olej z listov zo zeleného kríka sa používa do kozmetických prípravkov po celom svete a oblasť Ačehu je známa kvalitným olejom.
Mier vyjednaný v Helsinkách
Najvýznamnejšou zmenou, ktorá však po cunami nastala, bolo ukončenie 30 rokov trvajúceho konfliktu v oblasti Ačeh. Miestni predstavitelia Hnutia slobodného Ačehu bojovali s indonézskou vládou o nezávislosť od centrálneho riadenia a predovšetkým – o kontrolu prírodných zdrojov v oblasti. V roku 1971 tu boli objavené náleziská plynu, ktoré začala národná vláda využívať, pričom obyvatelia Ačehu upadali do stále väčšej chudoby. Najmä 90. roky boli poznamenané výrazným porušovaním ľudských práv, odhaduje sa, že zabitých bolo viac ako 10-tisíc civilistov.
Mierové rokovania sa v priebehu konfliktu niekoľkokrát neúspešne opakovali. Jedno z mnohých sa začalo ešte pred cunami, v decembri 2004, po tom, ako si Indonézania zvolili novú vládu.
„Katastrofa však mierový proces urýchlila. Ačeh sa oveľa viac otvoril svetu aj mierovým rozhovorom v Helsinkách,“ povedal Irwandi Yusuf, bývalý guvernér provincie Ačeh. Paradoxne, významnú úlohu pri vyjednávaní mieru mal fínsky prezident v rokoch 2000 – 2004 Martti Ahtisaari, ktorého prvý priamo zvolený indonézsky prezident oslovil s tým, že sú obe strany pripravené rokovať o mieri. Prvé stretnutie sa konalo hneď v januári 2005, Memorandum o porozumení podpísali o šesť mesiacov neskôr.
Hoci do dnešného dňa v Ačehu bojujú so začlenením exkombatantov do každodenného života a v súčasnosti aj so snahami jednotlivých regiónov o osamostatnenie sa, prírodná katastrofa mnohým rodinám zasiahnutým občianskou vojnou zjednodušila život. Ačehania teda ďakujú dvakrát – na rôznych miestach pobrežia prostredníctvom monumentov a múzeí celému svetu za to, že im pomohol, a cunami za to, že ukončila nezmyselné zabíjanie.
