V čase hackerských útokov na bankové účty sú spomienky na dobu, keď sa ešte kradli drobné bankovky vo vreciach, už úsmevnou záležitosťou. Pri lúpeži, ktorá vošla do dejín ako veľká vlaková, zmizlo dva a pol tony peňazí, navyše spôsobom, za aký by sa nehanbili ani hollywoodski scenáristi. Nečudo, že sa táto preslávená akcia stala námetom hneď niekoľkých filmov, kníh a seriálov.
Plán bol jednoduchý - prepadnúť vlak, ktorý pravidelne prevážal drobné opotrebované bankovky z Glasgowa na ich likvidáciu do Londýna len s malou policajnou ochranou.
Hoci pôvodne chcela banda 32-ročného Bruca Reynoldsa zaútočiť v júli, rozhodli sa počkať do začiatku augusta. Tušili, že po bankových prázdninách bude vo vlaku viac peňazí. Oplatilo sa. Kým bežne bývalo vo vlaku 300-tisíc libier, v ten deň, 8. augusta pred 50 rokmi, to bolo až 2,6 milióna, teda dnešných asi 45 miliónov libier. V prípade úspechu to mohla byť najväčšia lúpež v dejinách Británie.
Falošná zelená
Keď vlak prechádzal po tretej ráno okolo Leighton Buzzard, rušňovodič zastavil na červenú. Nemohol tušiť, že skutočná zelená bola zakrytá a nastražená červená svietila len z batérie. Keď sa išiel do tmy pozrieť, čo sa stalo, pocítil náraz do hlavy. Zlodeji rýchlo odpojili zadné vozne a prinútili rušňovodiča pohnúť sa smerom k mostu, kde na nich už čakali dve autá. Vrecia s peniazmi prekladali ručne, bolo ich až 120.
Až potiaľto bol ich plán geniálny. Prvú chybu, ktorej sa dopustili, bolo, keď prikázali vlakovému personálu čakať tridsať minút po ich odchode. To neskôr polícii napovedalo, že sa páchatelia môžu schovávať v okruhu dosiahnuteľnom polhodinovou jazdou.
Lupiči sa skutočne utiahli na neďalekú opustenú farmu v Oakley, ktorú si predtým pre tento účel kúpili. Tam si peniaze rozdelili, na každého sa ušla slušná čiastka takmer 170-tisíc vtedajších libier.
Na chvíľu mali teda dôvod hrať radostne monopoly a pospevovať si „Je dobré je byť slobodný a skúmať neznáme,“ spolu s Tonym Benettom a jeho hitom The Good Life.
Z dvadsiatich členov gangu traja najslávnejší: Buster, Biggs a Reynolds. FOTO - SITA/AP
Nešťastné karty
Na farme mali pôvodne všetci zostať niekoľko týždňov. Najmladší Ronnie Biggs však utiekol so svojím podielom ako prvý, ostatní sa zľakli tiež, lebo v rádiu zachytili, že polícia bude v okolí robiť razie.
Práve pri úteku urobili druhú veľkú chybu - v dome nechali karty, ktorými hrali a na nich, samozrejme, aj svoje odtlačky. Keďže medzi páchateľmi boli aj vyhlásené firmy s početnými záznamami v registri trestov, nebol problém ich podľa nich identifikovať. Polícia ich postupne pochytala. Deviatim z nich vymeral súd v roku 1964 troj- až tridsaťročné väzenie. Tým sa však táto „story“ zďaleka neskončila.
To, že z celkovej ukradnutej sumy sa našla len asi desatina – 330-tisíc libier – sa dalo očakávať. Menej už to, že zo zlodejov sa stanú také mediálne hviezdy. Keďže pri akcii neboli ozbrojení a ani raz nevystrelili, získali imidž džentlmenských ganstrov takmer v štýle Robina Hooda.
Sudca musel presviedčať verejnosť, aby nepodľahla romantickým predstavám o ich charakteroch. Trval na tom, že išlo o násilný čin inšpirovaný chamtivosťou, preto boli ich tresty prísne. Pravdou bolo, že omráčený rušňovodič sa už z prepadu nikdy nespamätal a pár rokov nato zomrel na leukémiu.
Vodca s okuliarmi
Kde sa končí príbeh lúpeže, začínajú sa príbehy jej aktérov. Celá partička zlodejov akoby prešla kastingom v Hollywoode. Každý mal svoj nezameniteľný charakter a svoju úlohu v pláne.
Veľký šéf Bruce Reynolds vyzerá na starých fotkách ako ten najslušnejší mladý muž, ktorý by mohol byť vysnívaným zaťom. Okuliare s hrubými rámami dodávali jeho súmernej tvári dôveryhodnosť. Uvažoval aj o kariére korešpondenta či novinára, chvíľu dokonca pracoval pre Daily Mail ako účtovník. Keď však videl, že šancu byť šéfom v podobnom zamestnaní má najskôr po päťdesiatke, rozhodol sa svoju kariéru trochu urýchliť.
Začínal rozbíjaním výkladov, neskôr postúpil na vykrádača opustených vidieckych domov. Krátke pobyty vo väzení boli jeho „univerzitami“, kde mohol stretnúť aj expertov na sejfy. „Život mimo zákona bol pre mňa mimoriadne príťažlivý,“ priznal sa po rokoch časopisu The Oldies.
Chodil v drahých oblekoch a kupoval si dobré autá. Vlaková lúpež, ktorú volal pracovne „moja sixtínska kaplnka“, ho mala zabezpečiť na zvyšok života. Chystal sa na ňu tri mesiace.
Z peňazí sa našiel len zlomok. FOTO - ČTK
Slávny až do smrti
Reynolds patril k tým, ktorých nechytili, najprv sa skrýval u priateľa v Londýne, neskôr sa mu podarilo utiecť do Mexika, kde strávil aj s manželkou a synom päť rokov. Keď však svoj podiel minul, vrátil sa dobrovoľne do Anglicka, kde ho zatkli v roku 1968. Vyšetrovateľ mu prakticky nedal na výber. Zatkol celú jeho rodinu za napomáhanie a jemu už nezostávalo nič iné, len sa priznať. Dostal 25 rokov, z ktorých si však odsedel len desať. Posledné dva roky tohto trestu zhodnotil neskôr ako najlepšie v živote. V spomienkach opisuje, ako vo výkone trestu chodil do knižnice, hral bedminton, plával a fajčil marihuanu. Dva roky po prepustení ho opäť zavreli na tri roky za dílovanie amfetamínov.
A potom už naňho čakala jeho umelecké kariéra – stal sa konzultantom filmov o svojej lúpeži a v roku 1995 vydal Autobiografiu zlodeja, ktorú ešte tento rok - k blížiacemu sa 50. výročiu celej akcie – dokonca stihol aktualizovať, kým vo februári zomrel. Patril k tým, ktorí si svoju zlú povesť užívali, až ku koncu života mu začala jeho „popularita“ podľa svedectva jeho syna prekážať.
Buster a Biggs
Buster Edwards, syn barmana a boxer, začal s kradnutím hneď po vojne, keď na čiernom trhu kšeftoval s mäsom či s cigaretami. Už v roku 1962 ho preslávila krádež 62-tisíc libier z letiska Heathrow, po ktorej sa mu podarilo ujsť. Vlastne aj po veľkej vlakovej lúpeži utiekol s Reynoldsom do Mexika, polícii sa však o niekoľko rokov dobrovoľne vzdal.
Z pätnástich rokov trestu si odsedel sedem, neskôr vlastnil stánok s kvetmi v centre Londýna. Pokojný život zrejme viedol len nanovok, lebo v čase, keď ho začala opäť prešetrovať polícia, ho našli obeseného. O jeho živote nakrútil v roku 1988 režisér David Green film Buster, v ktorom ho stvárňuje spevák Phil Collins.
Najpopulárnejším lupičom sa však, paradoxne, stal najmladší člen skupiny Ronnie Biggs, ktorého podiel na celej akcii bol vlastne minimálny. Do akcie ho zapojil Reynolds, keď si prišiel k nemu požičať si peniaze. Namiesto pomoci dostal mladík od Reynoldsa návrh na spoluprácu.
Biggs bol hviezdou hlavne preto, že po 15 mesiacoch sa mu podarilo utiecť z väzenia za pomoci sedemapolmetrového lana. Cez Paríž a Austráliu sa potom dostal do brazílskeho Ria de Janeiro, kde žil 35 rokov relatívne bujarým životom, keďže Brazília nemala v tom čase ešte s Britániou zmluvy o vypovedaní. Pokojný život narušil únos z roku 1981, keď ho zajal gang bývalých britských vojakov a odniesol ho na Barbados, dúfajúc, že dostane zaňho výkupné.
Aj odtiaľ však Biggsa vrátili do Brazílie. Tá sa nechcela svojho slávneho zločinca vzdať ani po podpísaní dohôd s Britániou. Biggs sa nakoniec ako 71-ročný v roku 2001 rozhodol vrátiť do Británie sám, vraj preto, aby si mohol ešte vypiť pivo v štvrti, kde vyrastal. Hlavný dôvod, pre ktorý sa dobrovoľne vydal policajtom, bol podľa všetkého jeho zdravotný stav. Vypočítal si, že vo väzení bude dostávať zdravotnú starostlivosť zdarma. V tom čase už bol po porážkach prakticky ochrnutý. Pre tento prípad je príznačné, že jeho návrat do Británie malým lietadlom zaplatil bulvárny denník The Sun výmenou za exkluzívny rozhovor s ním.
Počas ďalších rokov Biggs a jeho rodina požiadali o prepustenie do domáceho liečenia, keďže už nevedel ani hovoriť, ani chodiť.
Vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti Jackovi Strawovi odkázal, že to nebola veľká česť byť lupičom z veľkej vlakovej lúpeže a že aj v Brazílii bol väzňom svojho skutku. „Môj život bol zničený,“ napísal do listu. Prepustenie sa mu podarilo dosiahnuť v roku 2009. Odvtedy strieda nemocnice a sanatóriá. Naposledy ho videli na pohrebe jeho komplica Reynoldsa.
Ani jeho neminula umelecká kariéra. V novembri 2011 vydal knihu "Odd Man Out: The Last Straw a svojimi spomienkami prispel aj ku knihe, ktorú vydali k päťdesiatročnici slávneho zločinu. Televízia ITV natočila vlani päťdielny seriál Mrs. Biggs, inšpirovaný jeho životom.
Vlaky namiesto bánk
Už v roku 1855 lupič Edward Pierce zaútočil na vlak, ktorý niesol výplaty pre vojakov z krymskej vojny. Aj tento príbeh sa stal námetom úspešného románu a filmu Prvá veľká vlaková lúpež so Seanom Connerym v hlavnej úlohe.
V roku 1990 to boli pre zmenu Slováci, ktorí napadli poštový vagón na ceste medzi Sankt Pöltenom a Viedňou, pri ktorom zabili jedného z poštových úradníkov a ukradli milión šilingov.
Slovenský emigrant Libor Oller bol odsúdený na dvadsať rokov za lúpežné napadnutie, súd s ďalšími tromi obžalovanými Slovákmi patril k najdlhšie prebiehajúcim a stále sa s ním spájajú pochybnosti, lebo obžalovaní neustále tvrdia, že s prípadom nemajú nič spoločné a že ho spáchali profesionáli, ktorí po sebe nezanechali stopy.
