MIREK TÓDA , redaktor denníka SME
KYJEV. Oficiálnym jazykom Ukrajiny je ukrajinčina. Na papieri.
Stačí sa však prejsť po Kyjeve či Odese, zapnúť televízor či prelistovať časopisy, všade na vás vybehne ruština.
Väčšia pravdepodobnosť, že začujete ukrajinčinu, je až na západe od hlavného mesta.
Gavariš suržyk?
Naučte sa po ukrajinsky
Dobré ráno: Dobrij ranok
Dobrý deň: Dobrij deň
Áno: Tak
Nie: Ni
Prosím: Buď laska
Ďakujem: Ďakuju
Nie je za čo: Nema za ščo
Prepáčte: Probačte
Ako sa máš: Jak ty poživaješ?
Dobre: Dobre
Zle: Pohano
Pozor!: Uvaha!
Prečo?: Čomu? Za ščo?
Veľa: Bahato
Aj to však zrejme nebude čistokrvná ukrajinčina, ale suržyk. „Tu na Ukrajine rozprávajú ľudia suržykom,“ hovorí Oksana Zabužko. Teda akousi zmiešaninou ruského a ukrajinského jazyka.
Obľúbená domáca spisovateľka, ktorej poslednú knihu Múzeum opustených tajomstiev nektorí označujú za najlepší ukrajinský román posledných 20 rokov, vie veľmi dobre, o čom hovorí.
Desaťročia cenzúry za Sovietskeho zväzu a dnes prevažne ruskí majitelia médií či nevzdelaní politici sú jednou z príčin, prečo sa Ukrajinci stále učia svoj jazyk.
„Pozrite sa na nášho premiéra Mykolu Azarova, jeho ukrajinčina je extrémne zábavná. Voláme to azarovka, okolo jeho jazyka vznikol celý folklór, ktorý zaplavil ukrajinský internet,“ hovorí spisovateľka, ktorá si vzťah k ukrajinčine našla vďaka svojej intelektuálnej rodine.
„Za Sovietskeho zväzu to bol akýsi jazyk z katakomb. To, že ňou viem hovoriť, je výsledok tajného vzdelávania mojich rodičov, ktorí ma tiež učili alternatívnu históriu oproti tej oficiálnej, ktorú som poznala zo školy,“ spomína Zabužko na detstvo v Ukrajinskej sovietskej republike.
„Doma mi vždy hovorili, čo môžem hovoriť deťom na ihrisku a čo má zostať na verejnosti nevyslovené.“
Všetko, čo sa dalo čítať, bolo len v samizdatoch, oficiálne to bolo zakázané. Aj preto v sovietskych časoch na Ukrajine nevznikol ani jeden poriadny román.
Vyše dvadsať rokov po vyhlásení nezávislej Ukrajiny jej obyvatelia stále hľadajú svoju identitu. Podľa prieskumu po ukrajinsky hovorí 65 percent obyvateľov krajiny.
Spisovateľ? Na Ukrajine morálna autorita
Možno aj preto má dnes román na nezávislej Ukrajine takú veľkú váhu a spisovatelia sú tam považovaní za morálne autority.
„Keď sem príde väčšina mojich západných kolegov, je unesená tými davmi na verejných čítaniach. Chodia na ne stovky ľudí a kebyže mám vyhovieť všetkým žiadostiam, tak len celý rok chodím po Ukrajine, a aj tak by som uspokojila len polovicu čitateľov,“ hovorí Zabužko a ako príklad uvádza román Čierny havran od jej kolegu Vasyla Škljara.
„Pred dvomi rokmi na jeho vystúpenie vo Ľvove prišlo okolo sedemtisíc ľudí. Museli sa vonku postaviť televízne obrazovky, aby ho ľudia mohli počuť,“ spomína na prípad, ked spisovateľ odmietol prevziať najvyššie literárne ocenenie od ministra školstva pre jeho ukrajinofóbiu.
„Ľudia sa na internete vyzbierali za tri dni a prevýšili oficiálnu sumu 30-tisíc eur.“
Ukrajinské výzvy
Byť spisovateľom na Ukrajine je podľa nej obrovská výzva aj výhoda.
„Môžeme robiť čokoľvek s jazykom, stačí, aby váš hrdina prehovoril dvetri vety suržykom, ukrajinčinou či ruštinou, a hneď vykreslíte jeho sociálne pozadie či politické zaradenie, tá hra s jazykom je fascinujúca, a to ešte nehovoríme o politickej realite.“
O boji medzi jednotlivými klanmi oligarchov, geopolitických hrách Ruska a obrovskej korupcii a sklamaní z nevydarenej oranžovej revolúcie a frustrácii, že tu nemáte koho voliť.
Ukrajinu podľa Zabužkovej môžeme rozdeliť na štyri hlavné centrá – na západe Ľvov, na juhu Odesa, na výhode Charkov a v strede Kyjev.
Vládna elita na čele s prezidentom Viktorom Janukovyčom však prišla z Donecka na hraniciach s Ruskom.
„Vládnu nám veľmi jednoduchí ľudia z mesta, ktoré má len ulice a žiadnu históriu. Doneck síce má milión obyvateľov, ale stále ostáva tou robotníckou kolóniou bez historickej pamäti. Z neho prišli do Kyjeva privilegovaní outsideri, ktorí využili príležitosť. V hlavnom meste sa však necítia pohodlne, ide o veľmi grobianskú elitu, ktorá verí iba v jedno – peniaze,“ hovorí Zabužko a otvára jeden z najcitlivejších problémov Ukrajiny – neexistujúce lustrácie.
Zničené archívy KGB
„Keď sovietske impérium ledva stálo na nohách, stihlo na Ukrajine zničiť archívy KGB. Keď som hľadala spis, ktorý si viedli na môjho otca, našla som len záznam z Denníka likvidácie archívov a číslo spisu. Existuje len malá nádej, že niečo z nich zostalo v Moskve,“ rozpráva Zabužko, ktorá ako malá zažila prehľadávanie bytu príslušníkmi KGB.
„Môj otec nebol disident, len filológ. Aj to stačilo, aby sa pre KGB stal potenciálne nebezpečnou osobou, ktorú prenasledovali roky.
„Tu bol skoro každý potenciálne nebezpečný, pretože zamestnanci KGB si museli ospravedlniť platy, tak si protivníkov vyrábali. Bohužiaľ, prerástlo to celú spoločnosť,“ myslí si spisovateľka, ktorej na Ukrajincoch chýba viac odvahy odhaľovať pravdu.
„V roku 1991 sme sa zrodili z ničoho, a za tých 20 rokov sa Ukrajinci stále nenaučili rozprávať za seba.“
