Zdá sa mi nevkusné, že takého človeka vyšleme dvadsaťštyri rokov po prevrate práve do Ruska.
Mám k Remkovi osobný vzťah. Ako chlapec som sa túžil stať kozmonautom. Až do roku 1978, keď som ešte nemal desať rokov a letel ten prvý československý.
Že som sa dobrovoľne vzdal svojho sna, malo dva dôvody.
Ten prvý bol, že som sa v nejakom rozhovore dočítal, že kozmonauti nemôžu byť vyšší ako 172 centimetrov. A to som mal už vtedy, čím to pre mňa bolo vybavené. Druhý dôvod bol ten, že Vladimíra Remka sa nedalo obdivovať.
Bol všetkým len nie statočným dobyvateľom kozmu. Pri televíznych prenosoch z orbitálnej dráhy hovoril čudnou rečou, len vzdialene pripomínajúcu češtinu. A nedokázal sa viditeľne presadiť.
Z tých čias si pamätám detský vtip, že REMEK je v skutočnosti skratka znamenajúca Rychle – ééé – mluvící – ééé – kozmonaut.
Chápem ideologický rozmer kozmonautiky. Rozumiem tomu, prečo do vesmíru – desať rokov po sovietskej invázii do Československa – letel práve Čechoslovák. A prečo to bol vojak bez charizmy či viditeľného intelektu, zato s koreňmi v Česku i na Slovensku. Nemám nič proti tomu, taká bola doba.
Ale zdá sa mi nevkusné, že takého človeka vyšleme dvadsaťštyri rokov po prevrate práve do Ruska.
Nespochybňujem Remkovu znalosť ruštiny ani ruského prostredia, a verím i tomu, že ho obchodovanie naučilo ctiť kapitalizmus, rovnako ako ho vyslanie v Bruseli a Štrasburgu naučilo vyznávať európske hodnoty.
Ale diplomacia v ére internetu a mobilných telefónov nemá iný než symbolický význam. A Remek je symbolom nášho normalizačného lokajstva a poníženia.
Osobne mu tak k zlu pričítam i to, že zabil môj najväčší chlapčenský sen.
