Nápad pomôcť domácej tvorbe zákonom nie je cudzí mnohým svetovým krajinám.
Najviditeľnejšie chcú svojich interpretov pred globalizáciou chrániť Francúzi, aktuálne v kontexte vyjednávaní o zóne voľného obchodu medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou.
O túžbe presadiť viac domácej hudby v rádiách sme počuli aj na Slovensku.
Sme svedkami nejakého úpadku? Ponechajme bokom diskusiu o tom, akú hodnotu má alebo nemá to, čomu sa snaží pomôcť tá-ktorá vláda. Koľko priestoru dostáva domáca tvorba? Fernandovi Ferreirovi a Joelovi Waldfogelovi napadlo preveriť nejaké čísla.
Pozreli sa na hudobné rebríčky v 22 krajinách sveta za obdobie od roku 1960 až po rok 2007 - od Argentíny, cez Nórsko a Rakúsko až po Spojené štáty americké a Japonsko. Krajiny z ich vzorky pritom predstavujú 98% svetových výnosov z hudby za uplynulú dekádu.
Zistenia, ktoré publikovali, si nedávno všimol magazín The Economist.
Z rebríčkov vyplýva, že domáca hudba je na tom v globále najlepšie za uplynulých vyše 40 rokov, keď celkovo dostáva zhruba 70% priestoru a ďalej rastie. (Na Slovenskú, ktoré nebolo súčasťou výskumu, sú súčasné čísla, zdá sa, nižšie).
Pripojme aj tabuľku od Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu (IFPI):
Čím je rastúca popularita domácich populárnych piesní spôsobená? Ferreira a Waldfogel spomínajú tri faktory:
- lokálne hudobné stanice,
- internet,
- a kvóty.
Vplyv nových hudobných staníc v porovnaní s niekdajšou hegemóniou MTV je zrejme jasný. O niečo prekvapujúcejší je internet, u ktorého by človek naopak predpovedal nadržiavanie globalizácii.
Hudobný publicista Mark Ellen si to pre Economist vysvetľuje tak, že veľa fanúšikov pop music (a vôbec hudby) zaujíma silný príbeh, a ten im internet sprostredkuje stále ľahšie u domácich interpretov ako u zahraničných.
Čo nás v slovenskom kontexte zaujíma najviac, sú kvóty. Rastúcim predajom domácich interpretov vo Francúzsku by sa určite rada pochválila vláda, ktorá v roku 1996 zaviedla povinných 40% francúzskych piesní v rádiách. To, aký je ich priamy vplyv na preferencie poslucháčov, sa však zrejme spoľahlivo vypočítať nedá. (A niektorí by určite dobre argumentovali, prečo takéto opatrenia nestoja za to, aj keby ich efektivita bola solídna.)
Navyše, máme tu Nemecko, ktoré kvóty na hudbu v rádiách nemá a podľa štatistík ani nemá dôvod nad nimi premýšľať.
Ako sú na tom kvóty a podiel domácej tvorby, ukazujú na vybraných krajinách tieto grafy. (Ako vždy, pozor na hľadanie kauzality aj tam, kde byť nemusí.)
Čo sa okrem vplyvu kvót tiež nedá dôveryhodne kvantifikovať, je zmena tváre hudby rôznych krajín pod vplyvom globálnych trendov (niežeby z princípu vadila). No bolo by zaujímavé pozrieť si napríklad pomer anglických a slovenských textov u našich interpretov. A možno aj nejakú štúdiu o stave hudby mimo hlavného prúdu.
Ďalej k téme: The Atlantic vo februári písal o správe Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu (IFPI). Hudba mala vlani prvý dobrý rok od roku 1999. Príjmy stúpli o 0.3 percenta, digitálnej hudbe sa darí vo viacerých krajinách.
Martin Lipták, editor Sme.sk
Facebook
