Moja tolerancia inej kultúry a vierovyznania je počas posvätného mesiaca skúšaná až na doraz.
Jakarta je v týchto dňoch akási spomalená, miestami ešte viac zapchatá a ľudia sú ospalí a nevyspatí.
Nečudo. Spevy a modlitby z mešít neutíchnu v noci ani na okamih. Okolo druhej hodiny rannej sa výzvy z ampliónov zameriavajú na prebúdzanie žien, ktoré by mali navariť a pripraviť raňajky.
Od svitu do mrku nesmú moslimovia nielen jesť a piť, ale mali by potlačiť aj akékoľvek správanie, ktoré vyvoláva negatívne emócie. Žiaden hnev, nadávky ani smútok.
Tridsaťdňový pôst trvá denne asi 13 a pol hodiny, zvyčajne od pol piatej ráno do šiestej hodiny večer.
Väčšina veriacich ho berie seriózne. Pôst prerušujú po západe slnka modlitbou a zvyčajne niečím sladkým. Niektorí si aj napriek zákazom spestrujú jedenie zábavnou pyrotechnikou, ak sa samozrejme pre dopravné zápchy stihnú presunúť domov.
Moja tolerancia inej kultúry a vierovyznania je počas tohto mesiaca skúšaná až na doraz.
Ramadán sa končí sviatkom Idul Fitri, ktorý v Indonézii volajú aj Lebaran. Pre moslimov ide o akési znovuzrodenie, počas ktorého prosia blízkych o odpustenie.
V krajine s najväčšou populáciou moslimov na svete nastane masívny “pulang kampung”, čiže návrat domov, keď sa všetci presúvajú späť ku svojim rodinám a blízkym.
Každoročne si takéto presuny vyžiadajú na cestách stovky ľudských životov. Nevídaný exodus, ktorému hovoria mudik, mení Jakartu na mesto duchov. Odhady hovoria, že ju ku koncu ramadánu opustí tento rok rekordných takmer 9,7 milióna obyvateľov.
A na tých pár dní sa vyslovene teším.
Autor: Juraj Sedlák
