Stupňan, SME
Nevolil som
Igor Stupňan je šéfom spravodajstva najpredávanejšieho mienkotvorného denníka od februára 1998. Za ten čas nikdy nepocítil tlak, ktorý by bol vyvíjaný zo strany vedenia či majiteľov na jeho osobu. Zato bol jedným z novinárov, ktorých chcela uplatiť Adriana Hosťovecká, ak budú pozitívne a na zákazku písať o SDK. Stupňan ponuku okamžite odmietol. „Žiadne iné tlaky od nikoho nepociťujem,“ hovorí. „Mám dostatočný priestor vyjadriť sa k témam, ktoré považujem za dôležité a zaujímavé. Množstvo nápadov vzniká aj v rámci redakcie pri spoločných diskusiách.“
Väčšinu médií na Slovensku považuje skôr za objektívne, ako nie. „Verím, že rozhodujúce denníky a elektronické médiá sa každý deň usilujú byť čo najobjektívnejšie. Je to v ich záujme, aby si zachovali priazeň ľudí.“ On oslovuje všetky strany, ktorých sa téma jeho článku dotýka. „To však nie je celá pravda o objektivite média. Dôležité je, ako fakty a výpovede, ktoré získam, poukladám vedľa seba tak, aby konzument správe porozumel. Neraz sú výpovede strán nejakého sporu len tak nahádzané a po zhliadnutí správy v televízii či v novinách sa sám seba v duchu pýtam, čo vlastne chceli povedať.“
Stupňan by nikoho z politikov nenazval kamarátom. „Ale keby som aj mal, nemal by som problém písať o ňom negatívne. Len potom by to už asi prestal byť kamarát. Je preto lepšie, keď vzťah medzi politikom a novinárom je profesionálny. Ak si novinár nechce zachovať odstup, nech sa radšej sám stane politikom.“
On takú ambíciu nemá a svoju prácu nepreceňuje ani nepodceňuje. „Som si vedomý vážnosti svojej práce, lebo sa podieľam na tvorbe jedného z informačných zdrojov, ktoré ľudia využívajú pri formovaní postoja k spoločenskému dianiu.“ Napriek tomu však tento rok k volebnej urne nešiel. „Nevolil som a viem si to zdôvodniť.“
Rok narodenia: 1968
Vzdelanie: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, odbor filozofia
Kariéra: Smena, SME
Martin M. Šimečka, SME
šéfredaktor
Rok narodenia: 1957
Vzdelanie: stredoškolské (vysokú školu mu komunisti študovať neumožnili)
Kariéra: šéfredaktor týždenníka Domino fórum, šéfredaktor denníka SME
Hríb, Domino fórum
Svedomie mám čisté
Známy kontroverzný publicista Štefan Hríb nie je situáciou v slovenských médiách nadšený. Stretáva sa vraj s ovplyvňovaním, a to nielen v elektronických médiách, ale aj v tlačených. „Kolegovia mi občas nešťastne hovoria – Mám nejakú kauzu, ale nemôžem to napísať, lebo šéfredaktor alebo vydavateľ mi povedal, že to je náš inzerent alebo to je politicky neprijateľné.“ On by na mieste toho novinára nezostal v takej redakcii ani chvíľu. „Považujem to za rakovinu slovenskej žurnalistiky. Že ľudia sú zmierení s tým, že je tam nielen to, čo si myslí novinár, ale aj to, čo chce nejaká záujmová skupina. A čitateľ nemá šancu rozoznať to.“
Šéfredaktor týždenníka Domino fórum sa v médiách pohybuje od roku 1990, s mnohými politikmi si vytvoril bližší vzťah tesne po revolúcii. „Je to dané aj tým, že komunizmus padol iba pred dvanástimi rokmi. Vtedy bol každý normálny novinár na strane nového. Nebolo to ešte to klasické novinárstvo – som nestranný, objektívny. Všetci sme držali palce VPN. Podobne to bolo aj za Mečiara, nebol to ani normálny typ žurnalistiky, ani spoločnosti. On ohrozoval základy spoločnosti, tí, ktorí boli proti, sa chtiac-nechtiac zomkli proti. Tam vznikli iné vzťahy ako za normálnej situácie.“
Hoci si tyká s mnohými politikmi, nemá vraj problém písať o nich aj negatívne. „Raz ma jeden odviezol na druhý koniec republiky na snem strany vo svojom aute. V nasledujúcom čísle som napísal veľkú kritiku práve na neho. Bol z toho prekvapený, ale mne to nerobí problém. Závisí to od svedomia novinára. Musí si byť vedomý toho, že kamarát-nekamarát, keď ide o to, že vykonáva svoje povolanie, musí na to zabudnúť.“ Hríb je novinárom práve preto, že ovplyvňuje verejnú mienku. „Ľudia majú svoje zamestnanie, starajú sa o svoje rodiny, vychovávajú deti. Ja chodím na tlačovky, viem, čo sa deje, čo sa bude diať a sprostredkovávam im to, čo vidím. Mojimi očami.“
Nikdy sa mu nestalo, že by musel písať článok „na objednávku“. „Aj preto, že vydavateľ, ktorý nás vydáva, je úplne férový. Nikdy sa nám nestalo, že by niekto prišiel a povedal, toto je náš inzerent, o tom nepíš, alebo o tomto píš pekne, budeme mať od neho inzerciu. Príkladom môže byť inzercia nebankových subjektov, nepísali sme o nich pekne. Ani od politikov si nepamätám žiaden veľký tlak. Oni nás poznajú a vedia, že by sme to nezohľadnili. Vedia, že by sme napísali, že sa o ten tlak pokúsili.“
Napriek tomu si myslí, že: „Hlavný prúd médií je podľa mňa iste manipulovaný a neobjektívny. Za to dám ruku do ohňa.“ Žalobami podľa neho politici iba strašia, fyzickému napadnutiu sa však neubránil. „V jednom období, za Mečiara, som dostával anonymy – Zúčtujeme s tebou a tak. V roku 1998 som vytiahol kauzu o podplácaní novinárov, vtedy som dostal listy aj od voličov SDK. Jediné, čo môžeš urobiť, je obesiť sa, odkazovali mi. Priaznivcami HZDS som bol aj fyzicky napadnutý. Beriem to ako cenu za to, že človek môže byť novinárom, robiť to, čo ho baví.“
Rok narodenia: 1965
Vzdelanie: Elektrotechnická fakulta
Kariéra: Lidové noviny, Rádio Slobodná Európa, Domino fórum
Kizek, Košický Korzár
Svedok spáchal samovraždu
Košický Korzár je najčítanejším denníkom na východnom Slovensku, najväčšie politické kauzy zastrešuje Marián Kizek. Ten tvrdí, že kamarátov z druhého tábora nemá: „Maximálne by som povedal, že mám dobrých známych. Väčšinou sú to košickí komunálni politici, ktorí majú zmysel pre humor.“ Má rád aj niektorých takpovediac „vyššiepostavených“, ale pozná aj takých, ktorým by sa najradšej vyhol. „Musím sa však s nimi zhovárať, lebo ma za rozhovory s nimi platia.“ (Smiech.)
Do prvej skupiny zaraďuje Csákyho, Orosza či Figeľa, do druhej „niektorých z SDKÚ“. Žiadny nátlak ani tlak však od politikov nazaznamenal. „Som asi jediný slovenský novinár, ktorý nemá mobil. Držím sa totiž zásady, že ten, kto chce, sa so mnou skontaktuje aj bez neho.“
Čo sa týka čitateľskej základne novín, Kizek ich považuje za „také nezávislé, že som doteraz neprišiel na to, v prospech koho píšeme. Je to dostatočná odpoveď na otázku, za koho hrám?“ Nemá však príliš dobrú skúsenosť s mladou budúcou poslankyňou. „Raz som o nej napísal podľa mňa celkom milý článok, po ktorom bola na mňa, jemne povedané, dosť naštvaná. Vtedy som si povedal, že budem písať už len o nepriateľoch.“
Košický investigatívec už takmer absolvoval aj súdny spor. A to nie s hocikým, ale rovno s prezidentovým synom Petrom. „Chcel nás žalovať za to, že sme mu s našou fotografkou obmedzovali jeho osobnú slobodu. Tým, že sme mu vraj nechceli dovoliť nastúpiť do auta. Z prokuratúry to však poslali na okresný úrad a tam si nás predvolali, nech im to vysvetlíme. Samozrejme, že nám takúto vymyslenú hlúposť nemohli dokázať. Navyše, Schusterov svedok, ktorý im to mal údajne potvrdiť, spáchal medzitým samovraždu. Asi ako stafylokok u jeho otca.“ (Smiech.)
Kizek nemá pocit, že by mohol zo svojej pozície niečo v novinách ovplyvňovať, nemá ani ambície na vstup do politiky. „Keďže mám informácie o mnohých svinstvách, ktoré sa tam dejú, nepociťujem o takúto profesionálnu dráhu záujem. Navyše si neviem predstaviť, že by si novinári zo mňa ako politika robili rovnakú srandu ako ja z politikov teraz.“ To, čo volil, prezrádzať nemieni, hovorí len, že tá „jeho“ strana sa nedostala do parlamentu.
Za objektívne považuje všetky médiá okrem Nového dňa.
Rok narodenia: 1976
Vzdelanie: Ekonomická fakulta v Košiciach
Kariéra: Košický Korzár
Peter Bercik, Košický Korzár
šéfredaktor
Rok narodenia: 1965
Vzdelanie: štúdium masmediálnej komunikácie
Kariéra: Korzo, Košický Korzár
Pánik, Národná Obroda
Tlaky politikov boli a budú
Národná obroda je typickým príkladom média, na ktorom cítiť vplyv svojho majiteľa. Tlaky politikov a záujmových skupín na média a ich obsah podľa Blažeja Pánika vždy boli a budú.
„Samozrejme, aj v týchto novinách, ktoré sú spájané s Markízou a Ruskom, je to čiastočne cítiť v pozadí. Aj keď záleží na konkrétnom redaktorovi, či sa snaží pracovať objektívne. Ja ako zástupca šéfredaktora žiadny tlak nepociťujem a ani o ničom takom neviem. Ale keďže noviny niekomu patria, nedá sa to vylúčiť. Dôležité je, aby to bolo nejakým spôsobom vyvážené.“
Pánik si myslí, že na Slovensku sú médiá vo všeobecnosti „skôr neobjektívne ako objektívne“. „Trh sa ešte poriadne nevyčistil. Sú poprepájané zo všelijakými politickými záujmami, neplnia si do dôsledkov úlohu kontroly politiky a nešvárov vo verejnosti.“
Priznáva, že hovorí sebakriticky aj o Národnej obrode. „Iste. Nehovorím o konkrétnych článkoch alebo politickom tlaku, ale z veľkej väčšiny to býva aj otázka neprofesionality redaktorov.“ Napriek tomu považuje bližší vzťah novinára a politika za výhodnejší aj pre čitateľov. „K niektorým informáciám sa človek dostane práve cez osobné vzťahy, ktoré sa však nedajú nazvať kamarátstvom.“
V parlamentných voľbách bol voliť a do aktívnej politiky sa zatiaľ nechystá.
Rok narodenia: 1962
Vzdelanie: žurnalistika
Kariéra: denník Ľud, týždenník Svet socializmu, denník Národná Obroda, spravodajca TASR v Moskve, opäť Národná obroda
Peter Višváder, Národná obroda
šéfredaktor
Rok narodenia: 1960
Vzdelanie: Vysoká škola ekonomická
Kariéra: Hospodárske noviny, Hospodársky denník, Národná obroda
Ďurianová, Hospodárske noviny
Som dobrodruh
Komentátorka Hospodárskych novín Alica Ďurianová prešla mnohými redakciami a má skúsenosť, že sa v jednej zdrží maximálne dva roky. „Som veľký dobrodruh a veľký zvedavec!“ (Smiech.) Nemá vraj žiadny problém udržať si odstup od politikov a tvrdí, že medzi nimi nemá kamarátov. „Aj keď si s viacerými tykám a poznám ich ešte z prednovembrových čias.“ Je spolužiačkou poslanca Smeru Milana Murgaša, ďalších nechcela prezrádzať: „Musím si nechať nejaké novinárske tajomstvá!“ Celkom oficiálne robila aj na ministerstve hospodárstva za vedenia Ľudovíta Černáka a krátko po jeho odchode z postu takisto odišla.
Tlaky na svoju osobu pociťovala najviac v čase, keď sa lámala federácia, ako novinárka mala výhražné telefonáty a dostávala listy podobného znenia. „Niektoré korešponďáky mám dodnes odložené ako pamiatku na, dúfam, že už zašlé časy.“ Súdny spor zatiaľ mala iba jeden, s bývalou generálnou riaditeľkou Slovenskej poisťovne. „Vyhrali sme ho, samozrejme.“
Hospodárske noviny majú zahraničného vlastníka: „To bola pre mňa aj podmienka po predchádzajúcich anabázach.“ Nepociťuje žiadne tlaky od vedenia firmy ani od šéfredaktora: „Majiteľ má záujem len o to, aby noviny neboli pre neho stratové.“ Nemá problém písať negatívne aj o svojich známych, a ak je na to dôvod, tak sa tomu nevyhýba. Novinárčina je pre ňu viac o objavovaní súvislostí ako o moci ovplyvňovať verejnú mienku. „Najviac ma napĺňa investigatívna žurnalistika.“
Čo sa týka objektivity médií, reaguje Ďurianová takto: „Nehovorme o objektivite médií, ale o objektivite novinárov. Sú takí aj takí. Po roku 1998 prišlo do médií veľa nových mladých ľudí, dlho som mala pocit, že im chýba poznanie minulosti, background politikov. Ale zlepšuje sa to.“ Voliť, samozrejme, bola, rodinu už má odrastenú. „Dcéry sú už dospelé, najhoršie časy boli počas ich štúdií na strednej a vysokej škole. Človek v tomto zamestnaní musí byť neustále v kontakte s udalosťami a rodina tým trpí.“
Rok narodenia: 1952
Vzdelanie: Národohospodárska fakulta Ekonomickej univerzity
Kariéra: Slovenský denník, Smena, STV, Hospodárske noviny, Národná obroda, ekonomický týždenník Profit, hovorkyňa na ministerstve hospodárstva počas ministra Černáka, po jeho demisii návrat do Hospodárskych novín
Michal Berko, HN
šéfredaktor
Rok narodenia: 1943
Vzdelanie: Právnická fakulta Univerzity Komenského
Kariéra: 25 rokov Československý rozhlas, ‘95–‘98 šéfredaktor Práce, od ‘98 šéfredaktor Hospodárskych novín
Luknár, Plus 7 dní
Jediné, čo ma zväzuje, sú fakty
Plus 7 dní je najčítanejším časopisom na Slovensku a už ten záber mu dáva status mienkotvorného média. Komentáre Miloša Luknára číta asi najviac ľudí u nás. Ten pritom do priameho kontaktu s politikmi zväčša neprichádza. Ale nemyslí si, že tým o niečo prichádza.
Šéfredaktor Plus 7 dní nie je zástancom toho, aby mali novinári s politikmi príliš nadštandardné vzťahy. „Zákonite to vyústi do toho, že prestanete byť objektívny a nepozeráte sa na vec s nadhľadom. Môžete niekoho pokojne povláčiť po novinách, keď ste s ním pár dní predtým popíjali whisky a nedajbože ste si ju dali ešte aj zaplatiť? Takže si hovorím – čím ďalej od nich, tým lepšie.“ Medzi politikmi nemá ani kamarátov. „Pretože tých si, na rozdiel od politikov, môžem vyberať ja sám.“
Luknár tvrdí, že za týždenníkom, ktorému šéfuje, nestojí žiadna záujmová skupina, či už domáca, alebo zahraničná. „Preto môžem pokojne, bez začervenania povedať, že sa vyjadrujem úplne slobodne a žiaden tlak nepociťujem.“ Jediné, čo ho zväzuje, sú fakty. „A nech sú priaznivé či nepriaznivé pre kohokoľvek, tak ich jednoducho publikujeme. Ak si kúpi nejakú Elektru trebárs Bugár, alebo Dzurinda, tak ju dáme. Aj keby sa postavili na hlavu.“
Za nezávislé však nepovažuje žiadne médium. „Nemôže byť, pretože ho tvoria ľudia, ktorí majú svoje názory. Museli by ich vytvárať úplne objektívni žurnalisti. A to je nedosiahnuteľný ideál. Iné však je, ak niekto vedome prekrúca fakty. Taký človek by mal do hodiny vypadnúť z redakcie.“
S vyhrážkami a so súdnymi spormi má takisto svoje skúsenosti. „Ak ste novinár a nebojíte sa napísať to, čo si myslíte, vždy sa nájde nejaký chrapúň, čo sa vyhráža. Zväčša anonymne.“ Hovorí, že oni len ukazujú kde a medzi kým ľudia žijú a kto a ako rozhoduje o ich osudoch. „V žiadnom prípade s ľuďmi nemanipulujeme. Väčšinu ľudí iba utvrdzujeme v ich názoroch a dávame im nové podnety na uvažovanie. Viete si predstaviť, že by ich mienku ovplyvňovali len politici?“
Na vstup do politiky nemá ani najmenšiu chuť. „Na Slovensku si ešte stále povolanie politika vyžaduje nesmierne silný žalúdok alebo vrodenú aroganciu. Nie, pokiaľ sa vládzem živiť poctivo, ani o tom nebudem uvažovať.“ To, že volil, je ale jasné. „Volil som. Cítil som sa ako v úzkej uličke, kde v jednej polovici tečie močovka a v druhej je množstvo blata. Ale prejsť musíte. Tak si vyberiete to, čo sa vám hnusí menej.“
Rok narodenia: 1954
Vzdelanie: Vysoká škola ekonomická, fakulta riadenia
Kariéra: podnikový časopis Hydrostavu, Práca, Plus 7 dní
Slišková, Pravda
Nemám kamaráta politika
Vedúca domácich udalostí denníka Pravda Nora Slišková robí novinárku od skončenia vysokej školy. Hovorí, že „písmená a naháňanie má niečo do seba“. Je prototypom dobrého žurnalistu.
Nemá žiadny problém s udržaním si odstupu od politikov, dokonca ho považuje za základnú výbavu novinára. Nepociťuje ani tlaky na svoju prácu a povedala by to až tak, že názor záujmových skupín nie je pre ňu dôležitý. „Snahy politikov ovplyvňovať novinárov boli aj budú, preto si ich nevšímam.“ Vo vyjadrovaní pociťuje absolútnu slobodu, o žiadnom ovplyvňovaní zo strany majiteľov a redakcie nemôže byť ani reči. Nezažila žiadne vyhrážanie sa voči jej osobe ani podanie žaloby. „Ale nejaké nadávky už padli.“ Nenapadlo ju nikdy ani to, aby vstúpila do politiky. „Je mi dobre tam, kde som.“ V jej prípade sa vraj nedá hovoriť ani o kamarátstve s politikom. „Kamarát je pre mňa človek, na ktorého sa môžem spoľahnúť v ťažkostiach.“ Ale – „Keď sa s niekým poznám dlhšie a ten profesionálny vzťah má svoju úroveň, je komunikácia jednoduchšia.“
Nad tým, že ovplyvňuje verejnú mienku, sa Slišková nezamýšľa. Jej cieľom je poskytnúť čitateľovi korektnú informáciu. „Mienku si urobí sám.“ Voliť síce bola, ale „vzhľadom na profesiu to rozhodnutie nebolo ani zďaleka jednoduché“. Profesia má totiž väčší vplyv na jej život, ako by si želala.
Rok narodenia: 1969
Vzdelanie: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, odbor filozofia
Kariéra: denník Pravda
Petr Šabata, Pravda
šéfredaktor
Rok narodenia: 1961
Vzdelanie: Fakulta žurnalistiky Univerzity Karlovej v Prahe
Kariéra: Mladá fronta, Mladá fronta DNES, ekonomický, parlamentný spravodajca, vedúci oddelenia, zástupca šéfredaktora, šéfredaktor, v Pravde je od 1. 3. 2001
Klikušovský, Nový čas
Vyhrážali sa mi viackrát
Slavomír Klikušovský bol na plagátoch spolu s Karolom Lovašom povylepovaný v roku 1998 takmer na všetkých stĺpoch a autobusových zastávkach bratislavského sídliska. Slovenská informačná služba ich chcela kampaňou, že zneužívajú deti, zdiskreditovať. On sám mal potom na príkaz príslušníkov Lexovej tajnej služby identifikovať redaktorku SME. Stáli niekoľko hodín pred jej domom v snahe urobiť jej fotografie na použitie v sledovaní.
Klikušovský tvrdil, že sa mu siskári vyhrážali, priznáva, že tlaky zo strany politikov a záujmových skupín ako novinár pociťuje, ale že im odolal. „Pracujem v denníku, ktorý má stopercentných zahraničných majiteľov a zahraničného šéfredaktora. Je to veľká výhoda. Nemajú prepojenia na slovenské politické špičky a je im jedno, či bude premiérom Dzurinda, Šimko, alebo Fico.“
Podľa neho na Slovensku síce existujú objektívne médiá, „ale je ich málo“. „Nový Čas má napriek bulvárnemu charakteru obrovskú silu ovplyvňovať verejnú mienku. Ja si uvedomujem, že už zverejnením jediného článku môžem človeka ‚popraviť‘. Nikdy som to však nezneužil.“ Hovorí, že politici sa snažia s novinármi dobre vychádzať a vedia, že je výhodné mať medzi nimi kamarátov. „Napíšte o kamarátovi, že kradne. Ide to ťažko, myslia si politici. Mnohí z nich robia všetko preto, aby si novinárov získali, čo sa im neraz podarí. Nepatrím medzi novinárov, ktorým lichotí, že si tykajú s predsedom vlády alebo niektorým ministrom. Naopak, som rád, že mám od nich zdravý odstup.“
Súdnych sporov má Nový čas niekoľko, aj vzhľadom na charakter denníka, bulvár. „Žaloby od politikov nie sú výnimkou. Celému Slovensku je dobre známa napríklad kauza Ján Slota. Bol to materiál, ktorého som spoluautorom. Viacerí politici sa však nimi skôr len vyhrážajú. Napokon sklopia uši.“ Zažil aj fyzické zastrašovanie. „Istý vplyvný politik, ktorý je dnes v opozícii, mi pred uverejnením jedného článku odkázal, že toto už naozaj nemusím prežiť.“ Na otázku, či tento rok volil, reaguje písomne: „ANO.“
Podľa vlastných slov pracuje každý deň s výnimkou soboty. „Od deviatej ráno do deviatej večer. Keď mám hovoriť o osobnom živote, vyvoláva to u mňa skôr úsmev. Ale nesťažujem sa.“
Rok narodenia:1978
Vzdelanie: publicistika na Univerzite Mateja Bella v Banskej Bystrici
Kariéra: Nový čas
Vladimir Mužík, Nový čas
šéfredaktor
Rok narodenia: 1977
Kariéra: vedúci redaktor Nedělného Blesku, šéfredaktor Nového času
Krajačičová, Nový deň
Som Dobroslava da Silva
Redaktorka vnútropolitického oddelenia Dobroslava Krajačičová pracuje v médiách blízkych HZDS. Najprv v denníku Slovenská republika, po jeho zániku bola asistentkou poslanca Jozefa Zlochu. Po tom, ako zomrel, začala písať pre Nový deň. Našu žiadosť o rozhovor zhodnotila: „Po dôkladnom prečítaní otázok som sa rozhodla vášmu denníku rozhovor neposkytnúť. Je to moje osobné rozhodnutie. S pozdravom Mgr. Dobroslava da Silva Krajačičová.“ Je jednou z mála novinárov, ktorí majú takmer neobmedzený prístup k Vladimírovi Mečiarovi, pripravila s ním množstvo rozhovorov, väčšinou veľmi emotívnych.
Rok narodenia: neuviedla (má okolo 30–35 rokov)
Vzdelanie: Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bella, žurnalistika
Kariéra: Slovenská Republika, Nový Deň
Hana Pravdová, Nový deň
šéfredaktorka
Rok narodenia: neuviedla (má okolo štyridsať rokov)
Vzdelanie: neuviedla (vysokoškolské, titul Mgr.)
Kariéra: šéfredaktorka spravodajstva a publicistiky verejnoprávnej STV za riaditeľovania Igora Kubiša, šéfredaktorka Nového dňa, číslo 78 na kandidátke HZDS v parlamentných voľbách 1994
Autor: MARCEL VLNA
