Slovenskí politici nie sú schopní prijímať kritiku médií. Pred rokom to skonštatoval Medzinárodný tlačový inštitút IPI. Na novinárov sa doteraz sťažovali všetky ponovembrové vládne zoskupenia. V žurnalistickej obci hľadali vinníkov pri negatívnych odozvách na ich kroky Čičova, Čarnogurského, Mečiarove aj Dzurindova koalícia. Mečiar rád operoval formulkou, že novinári sú platení zahraničím a dolármi, Dzurinda označoval tretiu veľmoc za hrobárov reforiem a jeho ministrov.
Nik z nich si neuvedomoval nie bezvýznamnú skutočnosť, že novinári o udalostiach iba informujú a vytvárajú ich mediálny obraz. Realitu v podobe tvorby zákonov, uznesení a rozhodnutí o kľúčových otázkach majú v rukách politici. Tí by totiž chceli získať novinárov za spojencov. Bývalý šéf Slovenského syndikátu novinárov Ján Fülle o tom zvykol hovoriť: „Čo by to boli za politici, ktorí by sa neusilovali ovplyvňovať médiá, ale čo by to boli za médiá, keby sa ovplyvňovať dali.“
Ako majú politici novinárov radi
V máji 1998 zrekapitulovala organizácia Freedom House niektoré ekonomické, administratívne a jurisdikčné tlaky slovenskej vlády a krajinu označila len za čiastočne slobodnú. Z hľadiska slobody médií sa tak Slovensko ocitlo na jednej lodi s Ruskom, Ukrajinou či Albánskom. Svetová organizácia garantujúca slobodu tlače mala na naše zaradenie viacero dôvodov.
V roku 1995 sa na základe archívnych materiálov Slovenskej tajnej služby zistilo, že už druhá vláda Vladimíra Mečiara žiadala tajnú službu o preverovanie niektorých novinárov, či nie sú platení zahraničím. Združenie robotníkov Slovenska v tom istom roku nepovolilo akreditácie zástupcom niektorých médií na medzinárodnú konferenciu, ktorú organizovalo. Ich predseda Ľupták na adresu redaktorov SME dokonca povedal: „Obesiť ich, Krista, obesiť za rebro tuto dole.“
O rok neskôr začali niektorých žurnalistov sledovať príslušníci Lexovej SIS a členovia Mečiarovej vlády podali žalobu na denník SME. Žiadali odškodnenie za spôsobenie psychickej traumy vo výške deväť miliónov korún. Sympatizanti HZDS začali fyzicky napádať novinárov, pričom im šiel príkladom sám Mečiar. Od roku 1997 osobne inzultoval už troch žurnalistov – Valka z Markízy, Mišauera z Primy a Choluja z Joj.
Organizácia Freedom House po zmene vlády v roku 1998 konštatovala, že postavenie novinára sa zlepšilo. Sledovanie, odpočúvanie a fyzické útoky na novinárov ustali. Ani nastupujúca politická garnitúra sa však nevyhla minimálne slovným útokom na novinárov a vyhrážaniu sa súdnymi spormi. Prezident Rudolf Schuster šiel takzvaným príkladom, keď podal žalobu na Aleša Krátkého za trestný čin ohovárania. Nedobrovoľne odchádzajúci ministri argumentovali pri opúšťaní vládnych kresiel podobne.
Pavol Kanis označil po zverejnení kauzy Katrim Stella a výstavby jeho vily v kuloároch niekoľkých novinárov, ktorí sa rozhodli „ho odstaviť“, Ľudovít Černák tvrdil, že hneď po zbalení z ministerstva poskytne vyšetrovacím orgánom novinové články, Ján Čarnogurský hovoril pri odchode z čela KDH o zoskupení mienkotvorných žurnalistov v imaginárnej skupine G10 a Gabriel Palacka medializoval príčinu svojho odchodu z rezortu dopravy ako dôsledok „nátlaku úzkej hysterickej skupiny novinárov“.
Minimálne posledný spomínaný exminister však zrejme veľmi nevedel, o čom hovorí. Jeho komunikácia s novinármi totiž bola a stále je minimálne neštandardná. Za všetky to približuje rozhovor po odchode z kresla medzi exministrom a redaktorom týždenníka Domino Fórum. Na otázku, či sa môžu zhovárať o kauze tretieho mobilného operátora GSM 1800, Palacka odpovedal: „Veď vy máte vždy dobré informácie, napíšte, čo chcete.“ DF: „Vo vašom vyhlásení, kde hovoríte o hyenistických reakciách, tvrdíte, že ste novinárom k dispozícii.“ Palacka: „Keď sa dohodneme, že mám čas.“ DF: „Nemáte desať sekúnd?“ Palacka: „Práve prešli.“
Vie politik prijať kritiku?
Politická scéna sa vo svojich špičkách príliš neobnovila. Sú tam osoby, ktoré nastúpili po páde komunistického režimu a pamätajú si na neštandardné väzby politik-novinár. Tie boli postavené len na spoločnom ideovom základe budovania porevolučnej demokracie a neskôr boja proti mečiarizmu. Keď bol Mečiar v roku 1998 označený za jedného z najväčších nepriateľov tlače, opozícia pokyvovala hlavami spolu s treťou veľmocou. Až do času, kým prepukla aféra s pokusom o uplácanie novinárov zo strany SDK.
Vtedy sa pomerne nezdravá kolegialita medzi dvoma tábormi prerušila, aj keď mnohí politici princíp tej samostatnosti nechápu. Milan Šimečka v čase zverejnenia kauzy v júni 1998 povedal: „Slovenský syndikát nás obviňuje z porušenia novinárskej etiky. Ak sme niečo porušili, tak je to nepísaná dohoda novinárov, že v mene porážky Mečiara nie je možné kritizovať opozíciu (terajšia koalícia – pozn. red.). Ja sa teraz cítim ako v roku 1992. Vtedy som kritizoval Mečiara a ľudia zúrili, pretože som im bral modlu. Teraz oprávnene kritizujeme opozíciu a tí istí ľudia, ktorí sa už Mečiara boja, nám nadávajú, pretože im berieme modlu.“
V štrasburskej judikatúre je zakotvené právo publicistu na ochranu osobnosti podľa stupňa angažovanosti vo verejnom živote. Advokát Pavol Blahušiak je presvedčený o správnosti takéhoto princípu. Politici by totiž mali strpieť iný charakter článkov a vysielania o sebe ako pri ostatných osobách. Vyplýva to zo skutočnosti, že politik vstupuje do verejného života dobrovoľne a musí počítať s tým, že bude vystavený verejnej kritike.
Novinári túto skutočnosť vedia. Politici sa s ňou musia konečne naučiť žiť.
