Minulý týždeň sme boli na výlete vlakom. Vracali sme sa vo štvrtok popoludní, keď sú vlaky plnšie ako inokedy.
Aj preto, že z kasární sa domov vracajú vojačky a vojaci. V našom vozni ich bola väčšina a stále pribúdali.
Sedela tam aj taká staršia dáma, ktorá si položila batožinu na sedadlo oproti. Keď sa jej nejaký vojak opýtal, či si môže prisadnúť, odpovedala, že tam už niekto sedí. Bolo to zvláštne, lebo sme vo vlaku sedeli už asi hodinu a na mieste oproti nej stále sedela len tá batožina.
Najprv som si myslela, že sa pani bojí, že jej niekto batožinu ukradne, ak ju vyloží hore. Alebo že ju nechce zabudnúť. Potom sme sa jej opýtali, či nechce, aby sme jej batožinu vyložili, možno je pre ňu ťažká. Odmietla.
Potom do vlaku nastúpilo mladé dievča. Pani ju hneď pustila a batožinu švihom, aký som teda u nej nepredpokladala, vyhodila na správne miesto. Cítila, že ľudia sa zamýšľajú nad jej konaním a že by ho mala vysvetliť. A tak povedala, že je pacifistka, nemá rada armádu, okupáciu a vôbec, nech si mladí postoja.
Ako je v Izraeli zvykom, ľudia sa do nej hneď pustili. Že je drzá, že prečo spomína okupáciu, keď sme hlboko na izraelskom území a títo vojaci nás chránia pred šialencami z Hizballáhu a vôbec, prečo sa rozťahuje na dvoch miestach, keď si kúpila len jeden lístok.
Všetky tie argumenty boli oprávnené a tá pani jednoducho prestrelila. Potom sa to snažila dovysvetľovať, ale nikto ju nepočúval. Keď vystúpila, žena, čo sedela blízko nej, nahlas povedala, že ju pozná. Je vraj známa firma. Cestuje na tejto trase často a vždy robí vojakom to isté. Vraj preto, že v prvej libanonskej vojne stratila dvoch synov.
Takto sa zrejme vyrovnáva so stratou. Ľudia šomrali, že keby vedeli, nechali by ju tak, hoci, takto sa nesmúti.
