To, čo sa asi začalo ako recesia, skončilo sa ako úprimný hold nesporným schopnostiam výnimočného speváka.
Keď mal pred tromi rokmi britský spevák Tom Jones sedemdesiat, vyzval fanúšičky, aby na pódium prestali hádzať nohavičky. Neposlúchli ho.
O rok starší Karel Gott nikdy so spodnou bielizňou poslucháčov veľký problém nemal, ale i on sa na staré kolená dočkal.
Na festivale Rock for People mu na pódium priletela podprsenka.
Publikum šalelo
Hodinový koncert sa stal senzáciou festivalu, ktorý navštevujú vyznávači celkom inej hudby, vo veku najčastejšie od pätnásť do tridsať rokov.
Koncertný stan bol celkom zaplnený a publikum šalelo. Ako je to možné? Nie je Karel Gott skôr idolom babičiek, možno prababičiek účastníkov festivalu?
Nepochybne. Ale to, čo sa asi začalo ako recesia a nostalgia naštartovaná napočúvanými šlágrami, skončilo sa ako úprimný hold nespornej profesionalite a schopnostiam výnimočného speváka.
Karel Gott je český fenomén. Milan Kundera ho nazval v jednom zo svojich románov „idiotom hudby“, ktorý poslúžil „prezidentovi zabudnutia“, teda Gustávovi Husákovi. A akokoľvek to znie urážlivo, tak je to presné, v negatívnom i pozitívnom slova zmysle.
Karel Gott apeluje na to lepšie i horšie v obyvateľoch Česka. Tým lepším je pracovitosť a slušnosť. Tým horším nedostatok odvahy a zatváranie očí pred tým, čo by mohlo ohroziť náš život a našu kariéru.
Metafora českého osudu
Nič z toho si asi väčšina poslucháčov koncertu na Rock for People nepamätá a ani neuvedomuje.
Ostala starnúca legenda, trochu zábavná (keď robí gestá tvrdých rockerov), trochu dojemná (keď je unesená aplauzom o tri generácie mladšieho publika), ale zároveň dôstojná a obdivuhodná.
Vlastne by bolo povzbudzujúce, keby sme to mohli nazvať metaforou českého osudu. Ale je to len jeden život českého „boha“.
